Vladimír Kampf

Myslí to až tak vážne, že z&nbsp;fotiek z&nbsp;jedinečného prístroja s&nbsp;technológiu spred sto rokov, pripomínajúceho debničku, zostavil knihu. Do života ju uviedol v&nbsp;galérii PROlaika v&nbsp;Bratislave. Majiteľ najväčšieho kamenného fotoobchodu na Slovensku Vladimír Podzimek má radosť. Takých „odhodlaných bláznov“ nie je na svete veľa. „Konečne prišlo aj na Alana. Zatiaľ u&nbsp;nás nemal ani výstavu a&nbsp;nekrstil u&nbsp;nás žiadnu zo svojich kníh. Poznáme sa od čias, keď som mu opravoval fotoaparáty. Našťastie je starostlivý, ale pošťastilo sa aj jemu. Z&nbsp;Gruzínska priniesol techniku, ktorá celú noc ležala na dne rieky. Z&nbsp;objektívov som vylieval vodu ako z&nbsp;pohárov,“ spomína.

Alanova kniha sa volá Spiš – tiene a&nbsp;ozveny. Je o&nbsp;regióne, v&nbsp;ktorom strávil celé detstvo. „Mama pochádzala zo Spiša. Poznám to tam veľmi dobre a&nbsp;mám to tam veľmi rád,“ hovorí fotograf, ktorý pri práci pre médiá prešiel kus sveta. „Okrem toho mám rád históriu a&nbsp;zaujíma ma. Na Spiši má človek kontakt s&nbsp;dejinami na každom rohu.“

Fotiť dreveným fotoaparátom značky Deardorff je pre A.&nbsp;Hyžu zážitok. Tieto veľké drevené mechové prístroje vyrábali až do roku 1989, keď spoločnosť požiadala o&nbsp;bankrot a&nbsp;ukončila výrobu. Po jej zániku značka prešla rôznymi vlastníkmi, ani jeden z&nbsp;nich však nedokázal spoločnosť oživiť a&nbsp;hromadne vyrábať fotoaparáty. Dodnes sa vyrábajú len na objednávku. Drevené diely sú z&nbsp;honduraského mahagónu s&nbsp;mosadznými a&nbsp;hliníkovými súčiastkami.

Zábery týmto jedinečným fotoaparátom robí aj Alan Hyža. Niekoľko ich bude visieť v&nbsp;galérii PROlaika. Okrem toho Alan pokrstí jedenástu knihu, ktorú nafotil práve Deardorffom. „Zdedil som ho po kamarátovi, ktorý si ho objednal. Ani si ho nestihol užiť a&nbsp;zomrel. Dostal sa ku mne úplne nový. Drevo sa správa v&nbsp;každom ročnom období inak. Inak sa s&nbsp;ním robí vo vlhku, inak v&nbsp;horúčave. Je to živý tvor, s&nbsp;ktorým pracujem. Fotoaparát musím natierať Diavou a&nbsp;leštiť.“ S&nbsp;takou technikou to nie je ľahké. Nielen preto, že je ťažká. Dokopy so sebou nosí na fotenie do 30 kilogramov. Veľké kufre, mohutný statív...

Alan ním fotil aj ľudí. Najťažšie bolo zachytiť temperamentných Rómov. V&nbsp;tom najlepšom prípade dosiahol expozičný čas štvrť sekundy. Je to dané konštrukciou fotoaparátu a&nbsp;citlivosťou filmu. Väčšinou to však bola polsekunda, počas ktorej sa nesmeli fotografovaní pohnúť. „Kvalita z&nbsp;takéhoto fotoaparátu je rozhodne iná. Filmy majú rozmer 20&nbsp;x&nbsp;25 centimetrov. Netvrdím, že je to lepšie než digitál či kinofilm. Perspektíva a&nbsp;obrazové podanie sú rozhodne odlišné. Vznikne úplne iný obraz, ktorý sa síce dá nasimulovať, ale ja nemám rád, keď sa umelá hmota hrá na drevo. To už predsa nie je autentické,“ vysvetľuje.

Pridaná hodnota jeho fotografií je práve v&nbsp;tom, že ich fotografoval dreveným fotoaparátom na film s&nbsp;rozmerom menšieho hárka papiera. Kto chce fotiť s&nbsp;takou „lahôdkou“, musí sa pripraviť na zdĺhavý proces. „Musím prístroj rozložiť, nasadiť objektív, prehodiť cez seba čiernu plachtu, zaostriť... Samozrejme, budím tým pozornosť okolia.“

Hovorí, že vo fotografii má rad „fyzično“. „Nosím fotoaparát, zakladám filmy a&nbsp;až do ich vyvolania som v&nbsp;neistote, ako to dopadlo. Pri fotení takýmto fotoaparátom je veľmi veľa krokov, ktoré musím dodržať aj s&nbsp;ich presne danou následnosťou. Nič nemôžem vynechať alebo urýchliť. Okrem dodržania postupu musím predvídať. Stačí jeden chybný alebo podcenený krok a&nbsp;všetko pokazím. Napätie a&nbsp;nevyspytateľnosť mám rád. Vyjde to? Nevyjde? Aké to bude? Keď niečo odfotím digitálom, pozriem na displej a&nbsp;všetko je jasné. S&nbsp;touto technikou sa to dozviem až tak o&nbsp;dva týždne, keď vyvolám filmy. Tento proces dáva obrazu hlbšiu umeleckú hodnotu. Je to čosi fajnové, urobené ako za starých čias.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Drevený fotoaparát naozaj budí pozornosť. Rómovia v osade považovali Alana najprv za zememerača, potom za kameramana z televízie. „Nielen Rómovia sa čudujú,“ hovorí.

„Keď sa niekde rozložím, pristavujú sa pri mne ľudia a robia si so mnou selfíčka. Vznikajú pri tom zaujímavé situácie. Zoznamujem sa takto s ľuďmi alebo stretávam starých známych. V predošlom projekte o Slovensku som fotil kaštieľ v Humennom. Mal som cez seba prehodenú čiernu plachtu a&nbsp;pozeral som na matnicu. Periférne som zachytil, že niekto išiel okolo a&nbsp;zastal pri mne. Nevšímal som si ho a&nbsp;šteloval som ďalej fotoaparát. Keď som zo seba zložil plachtu, stál pri mne chlap v&nbsp;dlhom čiernom kabáte s&nbsp;čiernym klobúkom na hlave. Spýtal sa ma, čo fotografujem. Povedal som mu, že kaštieľ, a&nbsp;on zareagoval, že je v&nbsp;ňom riaditeľ. Keď prišla jeho manželka, zistili sme, že sa s&nbsp;ňou poznáme zo študentských čias pred 35 rokmi z&nbsp;internátu. Bolo to veľmi milé a&nbsp;srdečné stretnutie.“

Pri fotení Oravského hradu si rozložil fotoaparát rovno uprostred rieky Oravy. „Hľadám iné zábery, než sú tie bežné. Je milión záberov Oravského hradu, ale o&nbsp;také pohľady nemám záujem. Mal som vysoké rybárske čižmy a&nbsp;fotoaparát na statíve. Ledva som sa dostal doprostred rieky. Keď išli okolo turisti na plti, vyvalili oči a&nbsp;začali si ma fotiť. Nechápali, čo ten tu robí, veď nie je rybár... Jednej panej pri tom vypadol z&nbsp;rúk mobil rovno do vody. Kričala na pltníka, aby zastavil, že ho musí nájsť. Ten len zakrútil hlavou, že to sa nedá,“ spomína. Svoj obľúbený drevený fotoaparát použil aj na Gerlachovskom štíte. „Vyliezol som hore so sprievodcom. Viem, že s&nbsp;mobilom by som urobil za kratší čas panoramatický záber. Ja som tam dva razy cvakol a&nbsp;hotovo. Išli sme dolu.“

Fotenie drevenou debničkou nie je lacný špás. „Krátko po tom, ako mi doručili z&nbsp;Londýna nový objektív, som išiel fotiť v&nbsp;Spišskej Sobote v&nbsp;kostole Golgotu. Vytiahol som statív do výšky dva a&nbsp;pol metra. Dostal som sa po rebríku k&nbsp;fotoaparátu, na ktorý som nasadil objektív. Po odfotení som balil a&nbsp;zrazu rana. Objektív som zle poistil a&nbsp;spadol. Ani som sa tým smerom nemohol pozrieť. Myslel som, že skolabujem. Našťastie bol na zemi hrubý koberec a&nbsp;nič vážne sa mu nestalo.“

Alan Hyža fotografuje odmala. „Starí rodičia mi ako prvákovi kúpili fotoaparát Cortina. Mal tri zacvakávacie polohy na objektíve: polovica postavy, celá postava a&nbsp;stromček so slniečkom. Výsledky z&nbsp;toho boli katastrofálne. Zo 16-obrázkového filmu mi vyšli tak zo štyri políčka. Mám ho doteraz vystavený vo vitríne.“ Vážnejšie začal fotiť po revolúcii. Štúdium prírodných vied skončil v&nbsp;roku 1988. „Po návrate z&nbsp;vojenčiny som vhupol rovno do Nežnej revolúcie a&nbsp;začal som pracovať v&nbsp;bratislavskom Večerníku. Potom som prešiel niekoľkými ďalšími redakciami. Najdlhšie som pracoval pre Plus 7 dní,“ hovorí.

V&nbsp;súčasnosti sa raduje z&nbsp;knižiek. „Mimochodom, výstava znamená nervy,&nbsp;stres, peniaze a&nbsp;efekt z&nbsp;nej je slabý. Teší ma však, že sa stretnem s&nbsp;priateľmi a&nbsp;porozprávame sa. Po výstave v&nbsp;galérii PROlaika budem mať v&nbsp;marci výstavu v&nbsp;Galérii umelcov Spiša a&nbsp;po nej vo Viedni. Žiaľ, neviem, ako to bude s&nbsp;koronou a&nbsp;kam sa fotografie a&nbsp;ja dostaneme. Pre mňa nie sú podstatné ani internetové fóra, na ktorých sa hocikto vyjadruje k&nbsp;fotografiám.“

Alan síce po výstavách a&nbsp;fórach nebaží, ale na knihy si potrpí. Sú podľa neho vrcholom fotografovej tvorby. „Pre perfektnú obrazovú knihu som ochotný urobiť čokoľvek. Kniha, to nie sú len dobré fotky. Je to súhra všetkého. Musí byť urobená dobre graficky, musí byť zvolený vhodný formát, samozrejmosťou je kvalitná tlač na dobrom papieri. Kniha je dielo. Rozčuľuje ma, keď vojdem do kníhkupectva a&nbsp;vidím tam tú záľahu tuctových kníh. Ja si kupujem knihy podľa toho, ako sú urobené. Nie podľa toho, čo v&nbsp;nich je. Videl som napríklad knihu fotografa Roberta Vana, ktorého fascinujú mužské telá. Tá téma nie je nič pre mňa, ale kniha bola tak skvele urobená, že som si ju kúpil. Zaujala ma knihársky. Nick Brand zasa fotí zvieratá v&nbsp;Afrike. Ani to mi nič nehovorí, ale jeho čiernobiele fotky nasnímané na film sú niečo také krásne, že som neľutoval peniaze a&nbsp;kúpil som si výsledok jeho práce,“ vyznáva sa Alan Hyža.

Tiene a ozveny: Fotograf Alan Hyža nemá rád, keď sa umelá hmota hrá na drevo

Výber pre vás

Tiene a ozveny: Fotograf Alan Hyža nemá rád, keď sa umelá hmota hrá na drevo

Súvisiace články

Mladý huslista z Komárna odletel za chimérou lásky: V Mexiku prerazil na móle i v telenovelách

V najťažších časoch jej báseň zdieľal aj Matovič: Potrebujem emóciu, aby som sa naštartovala

Revolučné osudové zmeny: O mladíkovi, ktorý visel Biľakovi na plote

Výber pre vás