Lucia Lukušová

Hoci má len 22 rokov, čo sa týka hudby, má už toho za sebou pomerne dosť. Kým ešte Nikola Bankov žil s&nbsp;rodičmi doma v&nbsp;Humennom, vyhrával na zobcovej flaute, gitare a&nbsp;do toho i&nbsp;spieval. Keď však prvý raz chytil do ruky saxofón, bola to láska na prvý pohľad, respektíve tón. „Možno to bola náhoda, možno osud. V&nbsp;mojom rodnom meste otvárali novú umeleckú školu. Začal tam učiť pedagóg Matúš Jeňo. S&nbsp;rodičmi sme sa zhodli na tom, že by bolo fajn mať mladého učiteľa. A&nbsp;keďže on učil hru na saxofóne, tak som to skúsil,“ takto muzikant spoznal svojho celoživotného hudobného partnera – saxofón.

Hra na každom hudobnom nástroji si vyžaduje dennodenné cvičenie. Saxofón nevynímajúc. Robil to teda aj Nikola, lebo víťazstvá v&nbsp;prvých školských súťažiach ho hnali vpred. Pochopiteľne, chcel byť lepší a&nbsp;lepší. Len ako trénovať v&nbsp;paneláku bez toho, aby vyrušoval susedov? Nemožné! „Pravidelne som si nachádzal v&nbsp;schránke odkazy, aby som už s&nbsp;tým prestal, nech si nájdem iný priestor na svoje vyhrávanie a&nbsp;podobne,“ smeje sa hudobník, ktorý má viacero saxofónov. No, najradšej hrá na doslova historickom artefakte. „Bol vyrobený v&nbsp;Paríži v&nbsp;roku 1954. Podarilo sa mi ho kúpiť vo Viedni. Ide o&nbsp;vzácny kúsok, lebo také sa dnes už nevyrábajú. Ak sa náhodou ešte niekde objavia, okamžite sú vypredané,“ rozpráva o&nbsp;nástroji a&nbsp;vzápätí fúka do hubice a&nbsp;džezové tóny sa nesú nábrežím Dunaja.

V&nbsp;tom momente si zaspomínal aj na časy, keď ešte ako stredoškolák hrával počas prázdnin vo švajčiarskych uliciach. „Neraz sa mi stalo, že za hodinu som mal v&nbsp;klobúku stodvadsať eur. Veľmi ma to motivovalo k&nbsp;tomu, že týmto by som sa mohol živiť. Ale stal sa mi aj bizarný prípad. Išiel okolo chlapík, ktorý mi dal bankovku a&nbsp;po chvíli sa po ňu vrátil. Vtedy ma na okamih dosť demotivoval,“ usmieva sa.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Napriek tomu sa v&nbsp;tom čase snaživý školák nedal odradiť a&nbsp;išiel si za svojím hudobníckym snom. Evidentne urobil dobre. Už počas štúdia na Kráľovskej dánskej hudobnej akadémii v&nbsp;Aarhuse žne jeden úspech za druhým. „Túto školu som začal registrovať, keď som mal šestnásť. Na jednom hudobnom kempe som stretol bubeníka z&nbsp;Dánska. Slovo dalo slovo a&nbsp;on mi povedal, že pre cudzincov je štúdium na tejto škole výbornou voľbou, navyše je zadarmo. U&nbsp;každého rozvíjajú originalitu. Študuje tam zhruba deväťdesiat národností,“ opisuje mladý umelec.

Uspieť na prijímačkách preňho nebolo náročné. Jednoducho len bol sám sebou a&nbsp;predviedol, čo ovláda. „Hlavným kritériom je, aby uchádzač zaujal porotu svojou umeleckou hodnotou. Najskôr som odoslal svoj životopis, motivačný list a&nbsp;následne ma prizvali na osobný pohovor. Vtedy som hral v&nbsp;slovenskej kapele, a&nbsp;tak som svojim budúcim pedagógom urobil akoby súkromný koncert. Odprezentoval som svoje skladby a&nbsp;nie žiadne prevzaté od iných hudobníkov. Zrejme vo mne videli potenciál, keď som dostal kladnú odpoveď,“ spomína rodák z&nbsp;východného Slovenska na časy, keď sa mu splnil jeden z&nbsp;jeho obrovských snov.

O&nbsp;tom, že štúdium v&nbsp;zahraničí bola dobrá voľba, svedčí aj jeho nadšenie, keď o&nbsp;škole hovorí. „Hudobné vybavenie je na maximálnej profesionálnej úrovni. Každý si môže vybrať štýl, ktorým sa chce uberať. Milujem hodiny, kde hráme africké rytmy, venujeme sa perkusiám. Okrem toho sa učíme aranžovať pre big band, sláčikové či džezové orchestre. Nechýba ani hudobná teória či dejiny hudby. Priznám sa, že najmenej ma baví spev a&nbsp;klavír. Keď som ich mal v&nbsp;rozvrhu, dosť som vynechával,“ usmieva sa študent magisterského štúdia. Len čo jedno štúdium dokončí, rád by sa vzdelával ďalej. Zatiaľ nevie, kde to bude, rozhodne si však chce ešte rozšíriť svoj hudobný rozhľad.

Po tom, čo sa Nikola Bankov odsťahoval za hranice, slovenská skupina sa mu rozpadla. V&nbsp;Dánsku teda založil novú. A&nbsp;evidentne úspešnú. Pred troma rokmi nahrali prvý album. Pri jednej skladbe sa inšpiroval aj slovenskou folklórnou tematikou. Okrem toho si na spoluprácu prizval známeho kanadského saxofonistu Seamusa Blaka. Drina sa oplatila. „Vydavateľstvo poslalo naše cédečko do nominácie dánskych hudobných cien. Odborníci vyberali celkovo zo 148 albumov. Ja som dostal cenu za objav roka 2020. Bol som poctený o&nbsp;to viac, že som bol jediným cudzincom, ktorému sa to vtedy podarilo,“ neskrýva nadšenie.

Koncerty a&nbsp;ďalšie hudobné spolupráce sa mu začali ponúkať akoby samy. Recenzie na jeho album si mohli fanúšikovia prečítať v&nbsp;Amerike, Japonsku či v&nbsp;Spojenom kráľovstve. „O&nbsp;moje promo sa stará hudobné vydavateľstvo sídliace v&nbsp;nórskom Osle, môj manažér v&nbsp;New Yorku i&nbsp;mediálna agentúra v&nbsp;Hamburgu a&nbsp;Londýne,“ nezaháľa mladý muzikant, ktorý na Slovensku dva roky dral školské lavice na košickom konzervatóriu a&nbsp;rovnako dlhý čas na tom žilinskom. Pozitívne ohlasy po prvom cédečku ho priviedli k&nbsp;tomu, aby nahral aj druhé.

Priznáva, že to bolo náročnejšie, keďže očakávania boli veľké. „Aj toto som skomponoval celé sám. Dve skladby sú moje srdcovky, keďže na nich prezentujem svoje saxofónové sólo. Využíval som na ňom rôzne moderné efekty, ktoré ešte nie sú celkom bežné. Takisto som si prizval hosťa Randyho Breckera, ktorý práve v&nbsp;čase nahrávania môjho albumu koncertoval v&nbsp;meste,“ hovorí Nikola, ktorému sa splnil ďalší sen – v&nbsp;limitovanej edícii vyšli skladby aj na platni vo vinylovej verzii.

Spomínaný americký trubkár je pre Slováka veľký vzor. I&nbsp;preto, že je držiteľom siedmich prestížnych hudobných cien Grammy. „Na úspech sa nesústredím. Snažím sa robiť najlepšie to, čo milujem. Vždy som sa chcel priblížiť k&nbsp;svetovej špičke a&nbsp;nasávať od hudobných velikánov energiu, inšpiráciu. Verím, že aj mne sa podarí získať Grammy do tridsiatky,“ nahlas vyslovuje svoje sny. Na záver si ešte spomenul na jednu kuriozitu, ktorá sa mu stala počas koncertovania: „Hral som v&nbsp;big bande, sedel som v&nbsp;prvom rade a&nbsp;tesne pred vystúpením sa mi roztrhali čierne nohavice. Počas celého koncertu som sa snažil mať nohy spolu, aby som veľkú dieru schoval. Či sa to podarilo, netuším. Možno sa dodnes na mne niektorí návštevníci zabávajú.“

Saxofón je láska: Albumy mladého východniara počúvajú ľudia od Japonska cez Ameriku

Výber pre vás

Saxofón je láska: Albumy mladého východniara počúvajú ľudia od Japonska cez Ameriku

Súvisiace články

Králi slovenského neba: LADISLAV ŠIMÁK zachránil dvadsať mláďat orla skalného

Mladučká tínedžerka porodila mame prvého vnúčika: Vek tejto BABIČKY vás odrovná!

Kráske trvalo roky, kým ukázala svoju pravú tvár: Uvidíte, čo skrýva pod mejkapom, pochopíte!

Výber pre vás