Jana Homolová

Na svet prišiel 11.&nbsp;decembra 1910 v&nbsp;Senici (dnes súčasť Banskej Bystrice). V&nbsp;týchto dňoch si teda pripomíname 110 rokov od jeho narodenia. O&nbsp;jeho diele sa napísalo veľa.

Detstvo Paľa Bielika zachytil autor Ernest Štric v&nbsp;monografii z&nbsp;roku 1984 cez spomienky jeho spolupracovníka Vladimíra Zimmera takto: „Príroda obdarila chlapca statnou postavou, naplnila dušu citlivosťou, bohatstvom umeleckých vlôh a&nbsp;naliala mu do žíl šťavu svojrázneho slovenského temperamentu, ktorý mu už v&nbsp;detstve umožňoval, aby ako prvý jarky preskakoval, aby sa na stromy šplhával, život vtáčeniec v&nbsp;hniezdach pozoroval a&nbsp;na skaliská vyliezal. Aj na prstoch občas zahvízdal tak silno, až sa hora otriasala, a&nbsp;starostlivá Marka – mať naša (tak sme volali jeho mamu), vyšla na priedomie, že čo sa vlastne robí. Nič, to len dal znať, že už domov ide Paľo, poslušný syn svojej matere.“

Jediným bohom vo filme je pre mňa obecenstvo.

Vyrastal iba s&nbsp;mamou. Rodičia neboli manželia. Jeho otcom bol bohatý statkár z&nbsp;okolia Bystrice a&nbsp;Paľo ho videl možno len raz v&nbsp;živote. Keď sa jeho matka neskôr vydala, so synovou pomocou postavila dom s&nbsp;pohostinstvom na prízemí. Paľo vychodil meštianku, kovorobnú priemyslovku v&nbsp;Banskej Bystrici. Pracoval ako kreslič, predavač, montér aj žandár. To, čo ho neskôr predurčilo na hereckú kariéru aj postavu Jánošíka, bola jeho výška. Meral 198 centimetrov. Hrával ochotnícke divadlo, ktoré sa v&nbsp;tom čase začalo dostávať na vyššiu organizačnú úroveň.

Vďaka tomu sa usporadúvali oblastné prehliadky, takzvané ochotnícke preteky, kde sa koncom februára 1931 objavil v&nbsp;kategórii dedinských súborov aj Krúžok evanjelickej mládeže zo Senice pri Banskej Bystrici s&nbsp;prvým dejstvom hry Ľudovíta Kubániho Hôrni chlapci v&nbsp;réžii Pavla Kováčika. V&nbsp;úlohe Jánošíka vystúpil urastený mládenec. „Ten sa nespoliehal iba na vonkajšiu podobu postavy, ale dal si záležať na slove, prednese, ktorý podoprel krásnym tónom,“ cituje Ernest Štric vo svojej monografii dobové recenzie.

Bielikov výkon bol taký úchvatný, že chytil za srdce renesančného Karola Plicku (†92), ktorý ho neskôr odporučil režisérovi Martinovi Fričovi (†66), keď sa chystal realizovať projekt filmovej adaptácie dramatickej predlohy Jiřího Mahena Jánošík. Na prvé zážitky spojené s&nbsp;prácou vo filme si Bielik zaspomínal takto: „Vyzliekli ma do pása, obzerali mi hrudník, zuby, rozkázali mi behať, skákať, hádzať polená. Istotne to patrilo k&nbsp;veci, ale mne ani po odstupe rokov nevymizli z&nbsp;pamäti isté súvislosti s&nbsp;výberom koňa na jarmoku. Poobzerali si ma teda zo všetkých strán a&nbsp;nepovedali ani dobre, ani zle. Nechali ma jednoducho tri týždne pri ľade, tak ako sa necháva uležať mäso. Potom ma zavolali do Prahy pred kameru, kde podmienky skúšky náležito zostrihli, a&nbsp;znovu som tri týždne čakal.“

Pre umelca to bol doslova krst ohňom, ale predsa sa dočkal kladnej odpovede. „Začiatok mojej práce vo filme pripadá na 26.&nbsp;august 1935 o&nbsp;9.00 ráno, keď som prvý raz stál pred filmovou kamerou pri nakrúcaní filmu Jánošík,“ zaspomínal si Bielik v&nbsp;roku 1961 pre týždenník Tvorba. Tento film mal premiéru 17. januára 1936 v&nbsp;Prahe, o&nbsp;týždeň neskôr v&nbsp;Bratislave a&nbsp;potom v&nbsp;Žiline, kde ho uvidel aj samotný predstaviteľ hlavnej úlohy.

Paľo Bielik sa narodil 11.&nbsp;decembra 1910 v&nbsp;obci Senica. V&nbsp;Banskej Bystrici sa vyučil za zámočníka. Vystriedal viacero zamestnaní, popritom hral ochotnícke divadlo. V&nbsp;úlohe Jánošíka si ho všimol profesor Karol Plicka a&nbsp;odporučil ho režisérovi Martinovi Fričovi do pripravovaného filmu Jánošík (1935). Upútala ho najmä Bielikova vysoká, takmer dvojmetrová postava, športové založenie a&nbsp;charizma.
&nbsp;
Spracovanie legendárneho príbehu o&nbsp;slovenskom ľudovom hrdinovi s&nbsp;výrazným hereckým výkonom Paľa Bielika v&nbsp;titulnej postave vynieslo režisérovi filmu Fričovi československú filmovú cenu za rok 1936 a&nbsp;z&nbsp;Bielika urobilo filmovú hviezdu. Film Jánošík priaznivo prijala i&nbsp;medzinárodná filmová kritika pri jeho uvedení na benátskom filmovom festivale Biennale v&nbsp;Taliansku a&nbsp;predali ho do 32 štátov sveta ako jediný československý film z&nbsp;celého obdobia prvej republiky. Po hereckom debute u&nbsp;režiséra Friča hral Bielik v&nbsp;ďalších filmoch tohto významného českého režiséra: Hordubalové (1937) a&nbsp;Čapkovy povídky (1947).
&nbsp;
V&nbsp;rokoch 1939 až 1942 bol členom SND v&nbsp;Bratislave. V roku 1943 sa vydal na režisérsku dráhu. Počas Slovenského národného povstania nakrútil s&nbsp;Karolom Krškom dokumentárne zábery z&nbsp;povstaleckých bojov, z&nbsp;ktorých v&nbsp;roku 1945 vznikol dokument Za slobodu. Pri nakrúcaní prvého filmu vyrobeného na Slovensku po 2. svetovej vojne Varúj...! (1947) bol Paľo Bielik spoluscenáristom a&nbsp;Fričovým spolurežisérom a&nbsp;vytvoril i&nbsp;jednu z&nbsp;hlavných postáv.
&nbsp;
V&nbsp;roku 1948 nakrútil svoj celovečerný debut, film z&nbsp;obdobia SNP Vlčie diery, ktorý ocenili hlavne pre autentickosť. Režíroval aj tieto filmy: Priehrada (1950), V&nbsp;piatok, trinásteho (1953), Štyridsaťštyri (1957), Kapitán Dabač (1959), Jánošík I&nbsp;a&nbsp;II (1962 – 1963), Majster kat (1966) a&nbsp;iné. Okrem réžie sa na svojich filmoch podieľal ako autor námetu a&nbsp;scenára. Po historickej dráme Traja svedkovia (1968) sa ako režisér odmlčal. K&nbsp;filmovej tvorbe sa vrátil v&nbsp;druhej polovici 70.&nbsp;rokov 20.&nbsp;storočia, ale už len ako scenárista.
&nbsp;
V&nbsp;roku 1955 získal Paľo Bielik titul zaslúžilý umelec, národným umelcom sa stal v&nbsp;roku 1968. Zomrel v&nbsp;Bratislave 23. apríla 1983 po dlhej chorobe.

Dielo

Pokračovanie na ďalšej strane...

Hovorí sa, že na rolu Jánošíka mal Bielik všetky atribúty, a&nbsp;to charizmu, výšku aj športovú postavu. Film o&nbsp;národnom zbojníkovi sa tešil obrovskej popularite. Len v&nbsp;roku 1936 ho videlo sto miliónov divákov v&nbsp;32 štátoch sveta. Nechýbala Čína, India ani Amerika. V&nbsp;zahraničnej tlači o&nbsp;Bielikovi písali ako o&nbsp;krásnom, urastenom mužovi s&nbsp;nohami ako chrt. Úspech film zožal aj na festivale v&nbsp;Benátkach v&nbsp;roku 1937. Na premiére však vyvolala škandál maďarská delegácia. Snímku považovala za provokatívnu. Nepáčilo sa jej, že záporné postavy boli pomenované výlučne maďarskými menami, čo síce bolo v&nbsp;súlade s&nbsp;historickými faktmi, no Maďari ich nebrali do úvahy a&nbsp;na protest opustili kinosálu.

Napriek všetkému sa doteraz žiadnemu režisérovi nepodarilo prekonať toto spracovanie našich dejín. Ešte keď v roku 2009 pátral týždenník Život priamo v Jánošíkovom rodisku, Terchovčania jednoznačne označili za najlepšieho filmového predstaviteľa Jánošíka práve Paľa Bielika. Jedine on bol vraj plnokrvný, statný chlap. Najlepšie zodpovedal obrazu a mýtu o skutočnom zbojníkovi, a to napriek slovám historika Ivana Mrvu, ktorý nám vtedy povedal: „Do uhorských vojsk verbovali mužov s výškou od 150 centimetrov, do c. k. armády od 153 centimetrov. V týchto intenciách sa mal pohybovať aj Jánošík, ale hovorí sa, že bol určite vyšší.“

Nech už je, ako chce, Bielika sláva unavovala, aj ju bral trošku s iróniou. Po prvotnej skúsenosti pred kamerou mu väčšmi učarovalo režisérske remeslo. Napriek tomu sa ešte pokúsil byť hercom. V Bratislave sa prihlásil na konzervatórium a tri sezóny, od roku 1939 až 1942, účinkoval v Činohre SND. Práve tam sa spoznal s kolegami zvučných mien, ktorí na doskách našej prvej scény začínali tak ako on. Herci ako František Dibarbora, Mikuláš Huba, Ondrej Jariabek, Karol L. Zachar, Július Pántik sa neskôr stali najčastejšie obsadzovanými postavami v jeho filmoch.

Svojej prvej veľkej šance sa chopil v&nbsp;roku 1942 spolu so vznikom štátnej filmovej spoločnosti Nástup. Tvorili sa tam krátke dokumentárne filmy na zákazku štátu, teda režimu blízkeho fašistickému Nemecku. Pokusov vtiahnuť Bielika aj do tejto práce bolo niekoľko, no nedal sa. Uvítal možnosť naberať skúsenosti a&nbsp;spracovávať témy každodenného života pracujúceho človeka. Neskôr svoju prácu v&nbsp;Nástupe pomyselne odčinil účasťou v&nbsp;Povstaní. Spolu so štábom a&nbsp;s&nbsp;dvorným kameramanom Karolom Krškom nakrútil dokumentárne zábery z&nbsp;povstaleckých bojov. Tie neskôr na ústupe pred Nemcami zakopal na cintoríne, lebo mal problém s&nbsp;gestapom. Dokonca strávil dva a&nbsp;pol mesiaca vo väzení. Z&nbsp;cenného materiálu neskôr v&nbsp;roku 1945 vznikol dokumentárny film Za slobodu.

Slovenský film je bytostne spätý s&nbsp;Povstaním. V&nbsp;Povstaní sa narodil, v&nbsp;Povstaní prešiel ohnivým názorovým krstom a&nbsp;v&nbsp;Povstaní sa zákonite ustálil na pozíciách boja proti násiliu, boja proti vojne a&nbsp;zhubnému fašizmu.

Po skončení vojny v roku 1947 opäť spolupracoval s režisérom Martinom Fričom na filmovej adaptácii Stodolovej Bačovej ženy pod názvom Varúj…! Bielik sa podieľal na scenári, vo filme hral ústrednú postavu baču Muranicu a bol aj asistentom režiséra Martina Friča. Po tejto skúsenosti nasledovali jeho samostatné režisérske počiny. Prvý bol film Vlčie diery, kde Bielik zúročil skúsenosti dokumentaristu SNP. Vo filme zároveň použil autentické zábery.

Keď sa však v roku 1948 naplno rozbehla činnosť cenzúrnych orgánov, film Varúj...! spolu s ďalšími 541 filmami vyradili z filmovej distribúcie, pretože nevyhovel ideologickým kritériám. Podobne dopadol film Vlčie diery, ktorý „niesol stopy buržoáznej filmovej tvorby i buržoázneho nacionalizmu“. Pritom Bielik ešte v roku 1949 za Vlčie diery dostal slovenskú národnú cenu. Neskôr nasledovali filmy „na objednávku“ ako Priehrada, Lazy sa pohli či socialistická veselohra V piatok, trinásteho.

Téma vojny bola Bielikovi veľmi blízka. V&nbsp;roku 1957 režíroval film Štyridsaťštyri o&nbsp;vzbure slovenských vojakov v&nbsp;rakúsko-uhorskej armáde počas prvej svetovej vojny. Za tento film získal cenu filmových kritikov FIPRESCI. Ďalším významným dielom bol jeho film Kapitán Dabač s&nbsp;Ladislavom Chudíkom (†91) v&nbsp;hlavnej úlohe. Chudíkov výkon chválila aj dobová kritika. Zaujímavosťou je, že jednu zo svojich životných úloh herec najskôr odmietol. V&nbsp;rokoch 1962 – 1963 umelec režíroval úspešný dvojdielny film Jánošík. Nápad nosil v&nbsp;hlave od konca 40.&nbsp;rokov, čím sa oblúkom vrátil k&nbsp;svojim začiatkom aj k&nbsp;legendárnej postave. Hlavnú úlohu ponúkol Františkovi Kuchtovi (†49). Tip na neho režisér dostal od redaktora časopisu Film a&nbsp;divadlo. Kuchta v&nbsp;tom čase pôsobil ako lekár vo väznici v&nbsp;Ilave. Mal zodpovedajúcu výšku aj zovňajšok hodný Jánošíka. Na výberovom konaní neskôr preukázal aj herecké kvality.

„Len film, ktorý slúži ľudu a&nbsp;zameriava sa na výchovu širokých más, môže filmových tvorcov napĺňať pocitmi potrebnosti a&nbsp;osožnosti.“

Snímka mala rozpočet 4,5 a&nbsp;5,5 milióna korún za jednotlivé diely. Prvú časť si v&nbsp;kine pozreli tri milióny divákov, druhú takmer dva. Režisérovým predposledným filmom bol Majster kat z&nbsp;roku 1966. Ten do kín prilákal štyri milióny divákov. Kritici ho však prirovnávali ku gýču, čo zapríčinilo, že sa režisér postupne stiahol z&nbsp;filmového sveta. Výnimku ešte urobil pri filme Traja svedkovia v&nbsp;roku 1968. Potom zavŕšil svoju tvorbu už len dvoma filmovými poviedkami s&nbsp;názvom Stretnutie, ktoré v&nbsp;roku 1975 sfilmoval Andrej Lettrich, a&nbsp;poviedkou Pred nami išlo poníženie, ktorú sfilmoval v&nbsp;roku 1978 režisér Ctibor Kováč pod názvom Nie! Bielik bol v&nbsp;rámci tunajšieho filmového priemyslu podľa historikov dominantnou a&nbsp;dá sa povedať, že až do 60.&nbsp;rokov jedinou významnou režisérskou postavou.

Po jeho boku až do smrti stála herečka Marta Černická (†81), ktorá rovnako ako jej manžel krátko pôsobila ako členka Činohry SND. S&nbsp;Bielikom však deti nemali. Jeho jediným potomkom bola dcéra Katarína (68). Jej mamou bola herečka Anna Marcineková. Režisér ju obsadil do hlavnej úlohy filmu Lazy sa pohli. Vzťahy v&nbsp;jeho rodine neboli úplne jednoduché, keďže v&nbsp;období, keď mal Paľo známosť, mala pomer mimo manželstva aj jeho žena. Pred rokmi si pre denník Sme dcéra Katarína na otca aj jeho manželku zaspomínala takto: „Trávila som u&nbsp;nich veľa času. S&nbsp;Martou Černickou sme dobre vychádzali.“

Uznávaný režisér svojmu jedinému potomkovi doprial všetko. Tým, že v&nbsp;detstve vyrastal bez otca, nechcel jedinú dcéru o&nbsp;toto poznanie ukrátiť. Katarína neskôr vyštudovala právo a&nbsp;venovala sa tejto oblasti. Umelecké gény preskočili na jej syna Viktora Freša (46), z&nbsp;ktorého je dnes medzinárodne uznávaný konceptuálny umelec, maliar, sochár a&nbsp;po nebohom otcovi Fedorovi Frešovi (†71) aj hudobník.

Slovenský film bude žiť dovtedy, dokiaľ bude naň chodiť, bude mu rozumieť a&nbsp;bude ho mať rád slovenský človek. Pre neho film robíme.

Bielik zomrel po dlhej chorobe 23.&nbsp;apríla 1983. Urna s&nbsp;jeho popolom je od roku 1985 uložená vo vyhradenom priestore urnového hája bratislavského krematória, kde sú hroby významných osobností. Podľa názoru mnohých by si však zakladateľ slovenského filmu a&nbsp;nezabudnuteľný Jánošík zaslúžil dôstojnejšie hrobové miesto. Naša čitateľka Jarmila Karasová (78) pracovala v&nbsp;Slovenskej televízii, robila pomocnú režisérku a&nbsp;dlhé roky obdivuje Bielikovu tvorbu. V&nbsp;roku 2003 sa na stránkach Života dočítala, že hrob Paľa Bielika pre nedoplatok takmer zrušili.

„Je mi ľúto, že si ho nevieme poriadne uctiť. Vždy som bola veľmi národne orientovaná, ale keď vidím, ako sa správame k&nbsp;našincom, ktorí nás zviditeľnili, ktorí pre náš národ niečo urobili... To nie je malosť národa určená hranicami, ale malosť národa duchom,“ povedala nám. Ešte v&nbsp;júli toho istého roku preto redakcia Života zaplatila všetky poplatky za hrobové miesto na desať rokov dopredu. Hneď nato sa ozvali príbuzní zo strany herečky Marty Černickej a&nbsp;miesto uhradili na ďalších desať rokov. Neskôr vysvitlo, že jediná dcéra slávneho režiséra Katarína o&nbsp;tomto probléme vôbec netušila. Nikto ju v&nbsp;tejto veci nekontaktoval.

Pravý Jánošík: Príbeh charizmatického PAĽA BIELIKA. Kedy naozaj zažiaril?

Výber pre vás

Pravý Jánošík: Príbeh charizmatického PAĽA BIELIKA. Kedy naozaj zažiaril?

Súvisiace články

Za list mame skončil vo väzení: Kto najviac podržal OLDA HLAVÁČKA, keď vyšiel spoza mreží

Prvá dáma divadla EMÍLIA VÁŠÁRYOVÁ sa pretĺkla búrlivým manželstvom. V kom našla ideál muža?

Stihol si splniť najväčší sen: Legendárnemu Dančiakovi choroba vzala priveľa, ale nie humor

Výber pre vás