Vladimír Kampf

Všetky jeho dielka visia pekne pokope v stolárskej dielni. Predal iba jedno z prvých, ktoré ešte vyrábal cez šablónu. To mu bolo málo. Postupne pritvrdzoval a vyrábal náročnejšie dielka. „Každý kus prejde ohňom, kým sčernie. Keď vychladne, môžem ho začať vybrusovať šmirgľom. V mojich obrazoch nie je žiadna farba, je to len spálená škrupina na kuse dreva,“ vysvetľuje. „Bledé partie sú viac zbrúsené, čierne menej alebo vôbec,“ dodáva.

Nielenže sa to zdá ako piplačka, ale ono to piplačka aj je. Komu by sa s tým chcelo strácať čas? „Mňa to veľmi baví. Je to časť mojej práce, ktorá nie je na predaj. Predlohou mi je fotka, ktorú si trochu predkresľujem ceruzkou do popola. Veľa tam toho nevidno,“ smeje sa.

Niektoré Braňove dielka ešte nikto nevidel. Nenašiel nikoho, kto by používal podobnú techniku. „Rezbárov je na Slovensku dosť. Chcel som sa pokúsiť o niečo iné a prišiel som na vlastnú techniku. Hľadal som na internete ľudí, ktorí robia niečo podobné, no nenašiel som nikoho. Rád by som sa s niekým poradil, opýtal sa, vymenil si skúsenosti, ale nemám s kým. Ohňom zvyčajne maľujú len tí, ktorí vyrábajú gýče letovačkou. To som v žiadnom prípade nechcel. Hľadal som novú, vlastnú cestu. Robím niečo jedinečné, čo asi u nás nerobí naozaj nikto,“ teší sa majster, ktorý dokáže vyzdobiť aj interiéry kostolov. Aj klasické rezbárstvo mu je blízke. Živí ho stolárčina. „Akademický sochár Peter Čambál mi povedal, že všetko na svete už bolo vymyslené. Takže asi je niekto, kto robí podobné veci ako ja, ale možno ich má schované v šope ako ja. S výstavou by som problém nemal, ale predávať nemienim.“ Braňo hovorí, že portrét na zákazku by odmietol, pretože si zarába jednoduchšie ako škriabaním do spáleného dreva. „Toto je makačka a otročina. Ale je to skvelý psychický relax.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Vyzerá to ako fotografia, ale nie je to fotografia. Fotky na dreve vyrába jeho syn Martin. Takisto vlastným štýlom. Vyskúšal kopu technických riešení, kým sa dostal k dobre vyzerajúcemu výsledku. „Spočiatku sme fotky na drevo nanášali lepidlom. Dnes už tlačíme na igelit, ktorý prenášame na drevo. Keď syn rozobral prvú tlačiareň, vedel som, že bude po nej. Našťastie pokazil iba jednu,“ smeje sa. „Najväčší problém sme mali, keď nám zostávali šmuhy po podávačoch tlačiarne, igelit sa krčil.“

Keď bol Braňo Zvolenský malý, chcel byť stolárom. Prvý hoblík vlastnil, keď mal trinásť rokov. „Dostal som ho od Ježiška. S ním som sa naučil robiť. K stolárčine ma nikto neviedol. Otec bol murár a zvárač. Dedo bol vinár. Ja som abstinent. K drevu ma priviedla príroda. Za stolára som sa vyučil na vagónoch v železničných opravovniach.“ Dnes ho živí výroba kuchynských liniek, vstavaných skríň, umelecké stolárstvo a rezbárstvo. Aby mal istotu a pohodu, začal stavať domy na predaj. „Roboty mám vyše hlavy. Od rána sa nezastavím. Vyrábam aj drevené zariadenie a nábytok pre trnavskú školu. Nikoho nezamestnávam. Keď treba, pomôžu mi synovia.“

Prvé obrazy z popola začal skúšať pred desiatimi rokmi, keď bol unavený z komerčných objednávok. Najprv sa viac venoval rezbárstvu. Postupne objavoval tváre pod spáleným drevom. „Veľmi som chcel nájsť niekoho, kto to robí. Najviac ma trápila povrchová úprava.“ Ako vysvetľuje, keď je drevo hrubšie prepálené, nevadí. Problém je, keď ho niekde prebrúsi viac, než by mal. Stráca sa plasticita a je po obraze. Kým nabral zručnosť, možno aj sto obrazov pokazil. „Začínal som trojuholníkmi, kolieskami… Zaujímalo ma, či dokážem vybrúsiť nejaký ostrý tvar, či dokážem kombinovať tmavé so svetlým. To všetko len zahnutým šmirgľovým papierom.“

Jeden obraz robí päť-šesť dní. „To sa predsa nedá predať. Okrem toho ide o dobrý pocit, keď sú obrazy pokope. Trebárs tu v dielni. Dobrý pocit, to je príjemný život. Mal som tu zákazníčku, ktorá si obrazy pozrela dookola niekoľkokrát. To je pre mňa najviac. Možno keď budem dôchodca, budem odkázaný na ich predaj, ale zatiaľ sa nesťažujem,“ vysvetľuje. Fotografie ľudí na vybrúsenie si majster Zvolenský vyberá podľa sympatií. Nejednej osobnosti či celebrite už doslova vyškriabal oči. „U dievčat zaváži krása, u chlapov nálada. Andrej Kiska je u mňa rocker. Jano Mečiar ‚sympaťák‘, ten sa mi ozaj podaril. Katku Jesenskú mám rád, lebo aj ja som chalupár a mám rád prírodu a turistiku. Jozef Kroner bol pán herec,“ vymenúva. Braňo vyškriabal aj tri krajinky. To sa mu však zdalo jednoduché. Túžil po zložitejších obrazoch. K portrétom sa dostal cez akty.

Portréty z popola: Umelec už vyškriabal oči nejednej celebrite

Výber pre vás

Portréty z popola: Umelec už vyškriabal oči nejednej celebrite

Súvisiace články

Dievčatá z titulnej stránky: Po 70 rokoch opäť hviezdami časopisu Život

Netradičné BETLEHEMY: Výtvarníčka využila materiál, z ktorého jej priateľ vyrábal kvetináče

Z ničoho nič pedagógom: Dištančný UČITEĽ SLOVENSKA v mladosti učeniu veľa nedal

Výber pre vás