redakcia

Dominika najprv viedla život ako milióny jej rovesníčok. Vyrastala v&nbsp;milujúcej a&nbsp;harmonickej rodine. Pred sebou mala celý život so všetkými výzvami. Jej veľkým koníčkom bolo fotografovanie, druhou vášňou bolo zase šoférovanie. S&nbsp;úsmevom spomína, ako do školy v Bratislave, kde študovala odbor fotografia, cestovala z&nbsp;rodného Popradu autom. Do jej mladého života sa však pomaly a&nbsp;potichu vkradla choroba, ktorá ju postupne pripravila o&nbsp;sily, o&nbsp;radosť zo života. Jej blízki sa zomkli, aby jej čo najviac uľahčili jej náročnú životnú cestu po tom, ako jej diagnostikovali neuromyelitis optica (NMO) – vzácne a&nbsp;závažné, bohužiaľ, smrteľné auto­imunitné ochorenie. Dominika mala vtedy iba 22 rokov. Akoby nešťastia nebolo dosť, vlani na jeseň podstúpila gynekologickú operáciu, ktorá nesúvisela s&nbsp;jej autoimunitným ochorením. Prebrala sa úplne ochrnutá. Náročná liečba v&nbsp;susednom Česku stojí rodinu nemalé finančné prostriedky.

Keď vchádzame do izby rehabilitačného zariadenia v&nbsp;Ostrave, vítajú nás usmiata mama s&nbsp;dcérou, pričom Dominika leží na lôžku. Ani jedna z&nbsp;nich nedáva najavo, že ich dni sú plné sĺz, žiaľu, ale aj boja, odhodlania a&nbsp;vzájomnej lásky. „Vedeli sme, že prídete, tak sme sa tak veselo naladili,“ hovorí Viera Stančáková, mama Dominiky. Vzťah mamy a&nbsp;dcéry je vo všeobecnosti výnimočný a&nbsp;plný lásky. Dominika a&nbsp;pani Viera sú si však omnoho viac blízke práve pre chorobu. Mama je tá, ktorá Dominike dodáva denne veľa optimizmu a&nbsp;stará sa o&nbsp;ňu ako doslova o&nbsp;nemohúce bábätko. „Prežívame spolu všetky chvíle aj tie intímne. Spolu aj plačeme. Paradoxne, hoci je Dominika od krku dole ochrnutá, cíti fyzickú bolesť, ktorá je veľmi silná. V&nbsp;noci jej nie raz masírujem nohy, aby som jej pomohla,“ zdôveruje sa Viera Stančáková. Počas celej liečby je svojej dcéru nablízku. Vianoce, Silvester, Nový rok trávili spolu v&nbsp;nemocničnom prostredí. Kapacita zariadenia v&nbsp;Ostrave je dvanásť rodín, tri z&nbsp;nich nemohli na sviatky cestovať domov, medzi nimi aj Dominika s&nbsp;mamou. „Na Vianoce k&nbsp;nám do Ostravy z&nbsp;Pop­radu pricestoval zvyšok rodiny. Syn, vnúčik, manžel, nevesta. Požičali sme si vianočný stromček z&nbsp;kancelárie a&nbsp;dali sme ho na chodbu. Syn priviezol potrebné suroviny a&nbsp;všetko navaril na vianočnú večeru. Vnuk má šesť rokov, čakal, samozrejme, darčeky nielen pod popradským, ale aj ostravským stromčekom. Svojou úprimnou detskou radosťou nám spríjemnil vianočný večer,“ opisuje pani Viera.

Článok pokračuje na nasledujúcej strane

Dominika, ako nám obidve opisujú, bola sprvoti normálne zdravé dieťa. Vyrastala spolu so starším bratom na popradskom sídlisku. Niekedy po dvadsiatom roku jej života ju začala bolievať hlava. Ataky boli silné a&nbsp;neutíchajúce napriek tabletkám proti bolesti. Vybrali sa na pohotovosť, po vyšetrení CT sa zistilo, že má obojstranný opuch očných nervov. Z&nbsp;nemocnice ju ani nepustili domov, hospitalizovali ju. Lekári sa najprv domnievali, že je to začínajúca skleróza multiplex. V&nbsp;priebehu dvoch rokov upresnili jej diagnózu. Tak ako Dominika je na Slovensku chorých možno ešte dvadsať ľudí. Verdikt lekárov znel, že je to dedičná choroba. Viera Stančáková hovorí, že hoci pátrali široko-ďaleko v&nbsp;rodine, nikoho nenašli, kto by v&nbsp;minulosti či súčasnosti bol podobne chorý. „Dokončila som štúdium a&nbsp;stihla som ešte chvíľu, konkrétne tri mesiace, pracovať. Stále som sa nádejala, že mi pichnú injekciu, nasadia lieky a&nbsp;všetko bude dobré.“ Lenže opak bol pravdou, Dominika najprv začala strácať zrak. S&nbsp;úctou a&nbsp;rešpektom spomína na primárku vo Vyšných Hágoch, ktorá šéfovala očnému oddeleniu. Podľa slov Dominiky robila možné aj nemožné, aby spomalila proces straty zraku. Dnes ležiac na lôžku úplne nehybná si nemôže ani krátiť čas pozeraním televízie či čítaním kníh alebo časopisov. Vidí čiastočne iba na pravé oko. Počúva preto iba hovorené slovo ako podcasty alebo hudbu.

Choroba sa postupne zahryzla do tela Dominiky. Po zraku ju začala zrádzať ľavá noha aj ruka, sťažila sa jej pohyblivosť. Mala vtedy 26 rokov. Obetavá mama robila všetko pre to, aby svoju dcéru udržala v&nbsp;kondícii. „Vyrobila som taký opasok. Kráčala som vedľa nej a&nbsp;za pomoci pásu látky som jej pomáhala vystierať nohu poťahovaním a&nbsp;kráčať. Chodievali sme takto spolu napríklad do kina či do prírody. Ľudia sa síce na nás pozerali, ale čo ma po nich, podstatná bola pre mňa moja dcéra,“ hovorí Viera Stančáková. Rodina sa zomkla a&nbsp;robila všetko pre to, aby Dominike pomohli. „Vždy sme spolu držali, odhliadnuc od choroby. Syn s&nbsp;rodinou býva blízko nás. Môžem mu zatelefonovať aj o&nbsp;polnoci, že potrebujeme pomoc, príde bez slov.“ Dominika napriek liečbe a&nbsp;úsiliu skončila na invalidnom vozíku. Barly ani mamina pomoc už nestačili. Netají, že napredujúca choroba ju poznamenala aj psychicky. Do jej života vošla nádej spolu s&nbsp;biologickou liečbou. „Išlo však o&nbsp;nekategorizovaný liek, ktorý zdravotná poisťovňa neprepláca. Moja lekárka, medzitým odišla do zahraničia, odviedla kvantum administratívnej práce, aby mi schválili liečbu. Nakoniec sme si nemalé sumy museli hradiť sami,“ hovorí Dominika. Ročná liečba ich vyšla na 16-tisíc eur. Dominike sa na liečbu zbierajú dobrí ľudia prostredníctvom zbierok, koľko môže, prispieva aj širšia rodina. Rodičia okrem toho vyčerpali aj svoje úspory. Na dôvažok na Slovensku ju nemal kto liečiť, všetci neurológovia ju odmietli, musela pravidelne cestovať do Brna. K&nbsp;nákladom za liečbu treba preto prirátať cestovné, ubytovanie a&nbsp;ďalšie náklady s&nbsp;tým súvisiace.

Vlani sa na dôvažok urýchlila strata zraku, na ľavé oko bola úplne nevidiaca, na pravé videla už len na 11 percent. Dominika sa znovu pustila do boja, aby si zachránila aspoň zvyšky zraku. Vďaka zbierke na Donio mohla podstúpiť elektrostimulácie v&nbsp;Berlíne, ktoré boli zamerané na obnovu zraku na jej pravom oku. Úspešne sa jej podarilo zlepšiť zrak na pravom oku na 30 percent. Liečba stála 25-tisíc eur. „Sme nesmierne vďační dobrým ľuďom. Vďaka nim Dominika lepšie vidí,“ hovorí mama Dominiky. Lenže nešťastia akoby nebolo dosť. Silné pretrvávajúce bolesti v&nbsp;krížovej oblasti odhalili gynekologické problémy, ktoré bolo treba riešiť operatívne. Operovali ju v&nbsp;jednej zo slovenských nemocníc, stala sa však situácia, ktorá nedáva logiku. Po operácii sa Dominika prebrala úplne ochrnutá. Aká-taká pohyblivosť by sa jej mala navrátiť po pobyte v&nbsp;neurologicko-rehabilitačnom zariadení.

Všetky slovenské zariadenia ju však odmietli prijať, čakacia lehota je totiž tri až štyri mesiace. Dvere mali pre ňu otvorené jedine v&nbsp;súkromnom zariadení v&nbsp;Ostrave. Rodina opäť musela riešiť dilemu, odkiaľ nabrať peniaze na liečbu. „Za dva mesiace v&nbsp;rehabilitačnom centre v&nbsp;Ostrave sme zaplatili 16 958 eur. Nič neľutujeme, podstatné je, aby sa Dominika mohla ako-tak hýbať. Opäť sme rozbehli zbierku na Donio,“ hovorí jej mama. František Majerský, ktorý je okrem iného prezidentom Slovenskej komory slovenských záchranárov a&nbsp;pomáha Dominike, hovorí, že tento smutný príbeh nie je na Slovensku ojedinelý. „Choroba môže prekvapiť ktorúkoľvek rodinu. Keď ochorie dieťa, jeden z&nbsp;rodičov sa musí vzdať zamestnania, aby rodina vedela zabezpečiť starostlivosť. Majú choré dieťa a&nbsp;na dôvažok nemajú peniaze, aby zabezpečili pre svoje dieťa liečbu, ktorá je na Slovensku nedostupná. Vizitkou každého štátu je to, ako sa dokáže postarať o&nbsp;najslabších. To by mala byť výzva pre nás.“

Umývanie, sprchovanie, česanie, kŕmenie, napájanie, obliekanie… Mamka, poškrab mi, prosím, čelo, svrbí ma. Mama sa o&nbsp;svoju dospelú a&nbsp;chorú dcéru stará ako o&nbsp;nemohúce novorodeniatko. Je jej naporúdzi každú nočnú aj dennú hodinu. Počas rehabilitácií si dovolí odbehnúť od Dominiky iba na nevyhnutné nákupy. Bojuje, hoci sama ma zdravotné problémy. „Trpím Bechtererovou chorobou. Bolievajú ma kĺby, sama už podstupujem biologickú liečbu. Na chvíľu si ľahnem, oddýchnem a&nbsp;znovu sa vrátim do každodenného kolotoča. Dominika ma potrebuje.“ Matka aj dcéra v&nbsp;čase našej návštevy sa tešili z&nbsp;pokroku v&nbsp;liečbe. „Keď som sem prišla, bola som ako drevo. Dnes už dokážem hýbať prstami na pravej ruke,“ hovorí nám Dominika s&nbsp;úsmevom na tvári. Dokonca skúšala sama olúpať mandarínku. Išlo jej to, hoci oveľa pomalšie ako zdravému človeku. Cení sa každý centimeter pohybu.

„Musím úprimne priznať, že som občas už veľmi unavená. Striedajú sa dni, keď sa cítim zdravotne lepšie a&nbsp;narastá vo mne viera, že všetko bude v&nbsp;poriadku, s&nbsp;dňami horšími, keď cítim bezmocnosť. Áno, tak to je. I&nbsp;keď si nechcem nechať vziať nádej, moja liečba je dlhodobým procesom. Pravdou je, že každá bolesť, každé trápenie nás robí vnímavejšími a&nbsp;citlivejšími. K&nbsp;sebe, k&nbsp;životu, k&nbsp;ľuďom okolo nás. Tak to cítim aj ja. Som nesmierne vďačná ľuďom, ktorých okolo seba mám, fyzioterapeuti, lekári, rodina, priatelia, ľudia dobrej vôle, ktorí mi pomáhajú finančne, keďže náklady na moju liečbu neustále značne prevyšujú náš rodinný rozpočet a&nbsp;ekonomické možnosti. Moje slová vďaky si najviac zaslúži moja mama. Je môj 24-hodinový anjel strážny, moja najväčšia motivátorka a&nbsp;podporovateľka.“ Rehabilitácia zostáva pre Dominiku naďalej najväčšou nádejou na zlepšenie kvality života. Nájdu sa dobrí ľudia, ktorí jej pomôžu?

Po operácii ochrnula: Dominika necíti telo od krku nadol, jej anjelom je mama

Výber pre vás

Po operácii ochrnula: Dominika necíti telo od krku nadol, jej anjelom je mama

Súvisiace články

Bola to láska: Chatár Zamkovský sa zaľúbil do pražskej turistky. Kvôli nemu sa všetkého vzdala

Zdravotne znevýhodnený pianista ZBRANEK premieňa hudbu na emócie: Noty nikdy nepotreboval

Celoživotná bitka: Peter Petras vdýchol Rainerovej chate život. Z čoho má obavy?

Výber pre vás