Vladimír Kampf

Výtvarníkom je takmer od narodenia. Ceruzku držal v&nbsp;ruke už ako dvojročný a&nbsp;nechcel ju pustiť. „Môj prvý obrázok bola asi čmáranica na stene. Veľmi ma to bavilo. Naozaj si nepamätám, že by som bol niekedy bez ceruzky,“ spomína výtvarník Peter Stankovič. „Mal som radosť, keď mi mama kúpila desať hrubých výkresov za korunu. To bol pre mňa najkrajší darček,“ usmieva sa rodák z&nbsp;bratislavského Starého Mesta. Detstvo strávil v&nbsp;pavlačovom dome, ktorý ešte za socializmu zbúrali. „My Slováci žijeme v&nbsp;komplexe z&nbsp;chudoby. Chceme sa cítiť bohatší, tak všetko, čo nám pripomína chudobu, búrame. To, čo si všade na svete chránia, my likvidujeme,“ zamýšľa sa.

Po základnej škole sa chystal na umeleckú priemyslovku, ale pre nedostatok miesta nastúpil do Umelecko-dekoračných dielní Slovenského národného divadla. „Bola to najlepšia škola môjho života. Po vojenčine som sa dostal na ‚šupku‘ –&nbsp;školu umeleckého priemyslu. Študoval som sochárstvo, no maľba a&nbsp;kresba boli srdcovka.“ Už počas strednej školy ilustroval detské časopisy. „Pracoval som vo filmovej tvorbe na bratislavskej Kolibe. Krásne časy. Na voľnú nohu som išiel hneď po revolúcii.“ Ako ilustrátor začal spolupracovať s&nbsp;veľkým vydavateľstvom. K&nbsp;ilustrovaniu pridal maľovanie obrazov. „Náhoda ma priviedla ku kamarátke, ktorá mala galériu. Mal som práve v&nbsp;aute pár obrazov. Pripravila výstavu a&nbsp;ja som pochopil, že takto by to šlo. Chvalabohu, funguje to.“

Stankovičove obrazy vyzerajú ako ilustrácie osadené do reality. „Pozadia mám realistické a&nbsp;vkladám do nich karikatúry. Dobre sa s&nbsp;nimi pracuje. Dokážem im dať výraz, ktorý potrebujú. Technika je akryl. Rýchlo schne a&nbsp;dajú sa naň nanášať ďalšie vrstvy –&nbsp;lazúry.“

Keby všetci radi maľovali, mali by sme sa na svete dobre. „Inšpirácia je dôležitá. Moje inšpirácie vyplávajú aj z&nbsp;debát v&nbsp;spoločnosti. Keď som býval v&nbsp;Bratislave, sledoval som ruch naokolo. Čo človek, to príbeh. Vidím ho podľa chôdze, oblečenia, výrazu tváre – radosť, smútok, niekto sa rozpráva sám so sebou... Jeden príbeh za druhým.“ Možno sa v&nbsp;jeho obrazoch niekto spoznal a&nbsp;nemusel to byť práve ten, ktorý to bol. „Ak sa ľudia usmejú, vidím, že sa kdesi zbadali.“

Obrazy má v&nbsp;Amerike, vystavoval skoro po celej Európe. „Na francúzskej Riviére som našiel obchodík s&nbsp;potrebami pre výtvarníkov. Kúpil som skicár, perá… Sadol som si do kaviarničky, dal som si croissant. V&nbsp;kaviarni oproti sedeli Francúzi. Jeden čítal noviny, druhý niečo popíjal, ďalší sa rozprávali. Nad všetkými bola pruhovaná markíza, atmosféra príjemná. Čašník z&nbsp;mojej kaviarne stál nado mnou a&nbsp;nerozumeli sme si ani slovo. Nemuseli sme rozprávať, iba sme sa usmievali. O&nbsp;chvíľu sa na stole zjavila kávička, ďalší croissant. Zrazu hostia z&nbsp;kaviarne stáli okolo mňa. Bol to krásny deň. Škoda, že Slováci sú menej komunikatívny národ. Síce nás je viac počuť a&nbsp;hovoríme o&nbsp;vlastnej pohostinnosti, ale hanbíme sa,“ zamýšľa sa.

Ako chlapec chodil obdivovať obrázky na bienále ilustrácií. V&nbsp;súčasnosti pracuje pre české vydavateľstvá. „Skice kreslím priamo do textov a&nbsp;niekedy ich použijem do knihy, pretože prvý pocit je najdôležitejší. Jedna kniha mi v&nbsp;pohode zaberie aj rok. Či sa to oplatí? Finančne nie, ale na druhej strane knižka je knižka. A&nbsp;keď je pre deti, tak je to to najlepšie, čo môžem mať. Uvedomujem si, že ilustrácie ovplyvňujú deti na celý život. Tie, ktoré potom vyrastú a&nbsp;stretnú ma, hovoria, že vyrastali na mojich postavičkách či komiksoch. Teší ma to. Výtvarnícky egoizmus je krásna bublina, v&nbsp;ktorej človek vníma len vlastný svet.“

Ploskaté hlavy: Techniku mu môže odkopírovať, kto chce, ale nápady nie

Výber pre vás

Ploskaté hlavy: Techniku mu môže odkopírovať, kto chce, ale nápady nie

Súvisiace články

Fujary z Papradnianskej doliny: Talentovaný muzikant počúva ušami a srdcom

Medzi mlynskými kameňmi: Smrtiaca injekcia a kafiléria nie sú riešenie

Dedinka Belá ako malé zjavenie: Vrátila sa tam grófska rodina

Výber pre vás