Vladimír Kampf

Adriana žije v Hviezdoslavove od dvoch mesiacov. Prišla tam s ňou opustená mama. Na prvý stupeň chodila do Základnej školy v Kvetoslavove a na druhý do Šamorína. Po základnej škole sa vyučila za krajčírku v Bratislave. Po škole začala pracovať.&nbsp;„Byť krajčírka nie je pre chrbticu nič príjemné. Dlho som nevydržala. Pridala som sa k&nbsp;mame a&nbsp;robili sme spolu vo výrobni čokolády, neskôr som začala pracovať vo veľkých obchodných sieťach a&nbsp;u&nbsp;mäsiarov v&nbsp;Bratislave. Teraz už štvrtý rok upratujem v&nbsp;škôlke v&nbsp;Kvetoslavove,“ spomína. „Tu je najlepšie.“

Adrianina mama a&nbsp;Vaneskina a&nbsp;Simonkina babka Alžbeta Tóthová vychovávala deti odmala sama. „Adriana má troch nevlastných súrodencov, s ktorými sa stretávame veľmi málo. Keď sa mi narodila, vydala som sa po druhý raz. Žiaľ, aj môj druhý manžel nás nechal.“&nbsp;Prvý manžel pani Alžbety pil. „Bola mu prednejšia fľaša ako rodina. Rozviedli sme sa. Moja najstaršia dcéra má už 45 rokov. V&nbsp;tom čase mala štyri. Aj môj druhý manžel mal bližšie k&nbsp;alkoholu ako k&nbsp;nám. Odišiel od nás, keď mala Adriana šesť rokov… Bojovala som, ako sa dalo. V&nbsp;tomto dome a&nbsp;v&nbsp;tomto byte sme prežili veľa zlého. Celé roky nám doň zatekalo. Susedia nám neverili, až keď to videli na vlastné oči, ako nám v&nbsp;izbe stojí voda, pochopili.“

Cez komín z ich kúpeľne stúpal dym. „Kúrili sme jednými kachľami. Keď zrekonštruovali spoločné priestory a bytovku, musela som splácať opravy. Som hrdá, že sa nám to podarilo. Dnes s dôchodkom 350 eur veľmi vyskakovať nemôžem. Účty sú pre nás prvoradé, aby sme sa nedostali do problémov,“ hovorí Alžbeta. Drevo je z&nbsp;roka na rok drahšie. Vykurovať ním byt sa nevypláca. Po zásahu zo Siedmeho neba drevo darovali aj s&nbsp;kozubovými kachľami. Nič z&nbsp;toho už totiž nepotrebujú.

„Keď sme zostali v byte dve ženy samy, mali sme finančné problémy. Dostali sme sa do nepríjemných situácií, pretože sme nedokázali dať byt do poriadku. Bol v pôvodnom stave takmer polstoročie. Dierami okolo okien nám fučalo, a keď sme chceli mať teplo, museli sme nosiť drevo na druhé poschodie. Prežívali sme chudobne.“&nbsp;Adriana má dve dcéry. Jedenásťročnú Vanesku a&nbsp;sedemročnú Simonku. „Svojim deťom dávam všetko, čo môžem. Nikdy sme im nedávali najavo, že sme chudobní. Ony nebudú trpieť,“ hovorí rozhodne a&nbsp;odhodlane. „My s mamou sme trpeli viac než dosť. Ony si to nezaslúžia. Samozrejme, po celý čas ich vediem k skromnosti. Aby si vážili to, čo majú, a hlavne aby nejakými zlými rozhodnutiami v živote o nič neprišli. To je dôležité. O to viac si teraz vážia to, čo zrazu doma máme.“&nbsp;

Dievčatá, samozrejme, vnímali, keď bolo mame a&nbsp;babke ťažšie. Tie sa vždy snažili odpútať ich od svojej ťažoby. „V žiadnom prípade sme ich nechceli pripraviť o detskú bezstarostnosť.“&nbsp;Najťažšie chvíle Adriana prežívala v časoch, keď otehotnela a otcovia to vzdali. Odišli. „Keď som otehotnela s Vaneskou, jej otec mal už sedem rokov vzťah aj s inou ženou. Všetko vyplávalo na povrch. Opustil nás, keď som bola v druhom mesiaci. Zbalil sa a hotovo.“ Po tejto skúsenosti bola štyri roky sama. Cez známu sa zoznámila s&nbsp;ďalším mužom. Zdalo sa, že všetko je na dobrej ceste, vytvoril si vzťah k&nbsp;staršej dcére. Ale opäť prišlo tehotenstvo a&nbsp;ďalší muž to zrazu vzdal. Tentoraz rýchlejšie, už po mesiaci tehotenstva. ­„Odišiel a&nbsp;odvtedy o&nbsp;ňom nevieme nič už sedem rokov. Simonku ani nevidel.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

„V priebehu dvoch mesiacov sa nám zmenil život. Bola som si na sto percent istá, že darkyňou som ja. Ja som si vysnívala výmenu okien a plynové kúrenie. Lenže prerobili nám celý byt. Keď som v štúdiu čakala, že ma zavolajú ako darcu pre moju mamu a moje deti, nikto ma nevolal. Namiesto mňa sa za dverami objavili moji kolegovia zo škôlky a ďalší ľudia. Okrem kolegýň sa zapojil pán starosta Marek Lackovič, obkladač z obce, manžel jednej známej sa postaral o kuchyňu… Bolo to neuveriteľné prekvapenie. Keď sme prišli domov, dlho sme plakali.“&nbsp;V čase, keď partia odhodlaných darcov makala v&nbsp;ich starom byte, ony si užívali predvianočnú Budapešť. „Mali sme nádherný výlet. Bolo to našich najkrajších šesť dní spolu, a&nbsp;to sme ešte netušili, že tohtoročné Vianoce prežijeme v&nbsp;teplom novom byte, kde nám nebude cez okná fúkať na hlavu. Bolo to neskutočné prekvapenie. Ešte sa len udomácňujeme. Ani nevieme, kde čo máme. Postupne si nosíme veci. Musíme si zvyknúť. Je pre nás neuveriteľné, že keď ideme spať a&nbsp;aj ráno, keď vstaneme, stále máme rovnaké teplo.“ Vaneska a&nbsp;Simonka si zvykli okamžite.

V&nbsp;jednu sobotu im na dvere zaklopal celý štáb. „Urobili reportáž a&nbsp;mali sme sa okamžite zbaliť. Mama zostala v&nbsp;šoku. Začala plakať a&nbsp;nedokázala skoro nič povedať,“ spomína Adriana.„Niekto o&nbsp;ňom hovorí, že je namyslený, ale je to perfektný chlap. Nie je namyslený!&nbsp; Zobrali nás hneď na obed do Šamorína. O&nbsp;druhej sme vyrazili a&nbsp;o&nbsp;pol siedmej sme už mali kufre v&nbsp;hoteli v&nbsp;Budapešti,“ pochvaľuje si Alžbeta. „Len som zavolala šéfke a kolegyne za mňa vzali prácu. Zastúpili ma. To sme ešte netušili, že to majú na svedomí aj ony. Len čo sme odišli, čakali doslova za rohom, aby mohli nabehnúť,“ tlačia sa slzy do očí Adriane. „Volala som s nimi, tvárili sa, že nevedia o ničom, a pritom nám už vypratávali byt…“ Vstúpiť do bytu, v&nbsp;ktorom očakávate vymenené okná a&nbsp;ktorý je zrazu celý voňavý a&nbsp;iný, je vraj pocit, ktorý sa nedá opísať. „Som tu týždeň a&nbsp;akoby som ani doma nebola. Ale tu chcem zostať. Je to naše. Spadol jeden neprekonateľný múr, za ktorým nás čaká krajší život. Teraz si staviame ešte pevnejší múr, aby sme nevideli za seba na ten starý život.“

Adriana hovorí, že už väčšie sny nemá. Dúfa len, že sa jej podarí dať si dokopy zuby. „Mám ich také poškodené, že už dva roky pijem cez slamku. To nie je nič príjemné. Môj druhý sen je urobiť si vodičský, aby som sa nemusela s chorými deťmi v horúčkach trepať do vlaku k lekárom. Na stanicu je to kilometer a pol pešo. Budeme musieť ešte chvíľu vydržať. Hádam bude Pánbožko stáť pri nás.“ Simonka chce byť lekárka. Žiaľ, nie zubárka, aby pomohla mame, ale detská pani doktorka. Vaneska sa chystá zostať pri sestričke aj ako jej zdravotná sestrička. Budú mať ordináciu, v ktorej sa budú starať aj o detičky, ktorých rodičia nemajú inú možnosť ako cestovať dlho vlakom a autobusom. Najhoršie je na tom Alžbeta. Siedme nebo jej splnilo ten najväčší sen, takže oň prišla. K&nbsp;šťastiu jej najviac chýbalo pohodlné kúrenie. „Chcem v&nbsp;tomto teple čo najdlhšie žiť s&nbsp;rodinou a&nbsp;pomáhať im, ako len budem vládať, aby som nebola na ťarchu.“

Otcovia ich opustili, ale nikdy neprestali snívať: Kto im dal šancu na lepší život?

Výber pre vás

Otcovia ich opustili, ale nikdy neprestali snívať: Kto im dal šancu na lepší život?

Súvisiace články

Príbeh milujúcej babičky Zlatice MAAROVEJ: Chcem len, aby mala dcéra s manželkou rovnaké práva

Mamička porodila syna v 31. týždni, lekári mu nedávali šancu: Dnes neveria vlastným očiam!

Vďaka detskej tváričke vyzerá ako dievčatko: Skutočný vek mamy 3 DETÍ uhádne málokto!

Výber pre vás