Vladimír Kampf

Denis Kučera (27) urobil dieru do sveta videami o&nbsp;sebe. Zaujali najmä tie, na ktorých cvičí s&nbsp;invalidným vozíkom pripútaným k&nbsp;telu na workoutovom ihrisku pri Váhu. Vraj ide najmä o&nbsp;efekt. Ľuďom sa viac páči cvičenie s&nbsp;vozíkom ako bez neho. „Vozík má 12 kilogramov. Je mi jedno, či si dám pri cvičení dvanásťkilogramovú vestu alebo si o&nbsp;seba pripnem vozík. Vozík mám stále pri sebe a&nbsp;je aj vizuálne pútavejší pre diváka,“ vysvetľuje s&nbsp;úsmevom Denis.

Stačilo, aby Denis videl chlapca s&nbsp;detskou mozgovou obrnou, ktorý sa dokázal pohybovať s&nbsp;barlami, ako si na seba pre efekt pripína vozík a&nbsp;cvičí s&nbsp;ním. „On vlastne trochu podvádzal, pretože vozík pri pohybe na krátke vzdialenosti nepotrebuje, ale mal s&nbsp;tým úspech. Povedal som si, že to predsa môžem skúsiť aj ja,“ dodáva. Koronavírus spôsobil, že tri týždne nemohol cvičiť. Bol z&nbsp;toho nešťastný a&nbsp;nahnevaný.

„Keď prestanem cvičiť, začne ma všetko bolieť. Fitká boli zatvorené a&nbsp;workout opáskovaný. Snažil som sa chodiť po rukách a&nbsp;naťahovať sa, ale to nie je ono. Hrazda je pre mňa najpodstatnejšia. Stále sedím a&nbsp;nemám si kde natiahnuť chrbát. Je skvelá, chrbát ma po nej nebolí a&nbsp;mám ho spevnený.“ Okrem týchto fyzických zaberačiek chodieva plávať. Hornú časť trupu má „namakanú“, aj keď sám hovorí, že by ju chcel ešte viac vyformovať a&nbsp;spevniť. Žiaľ, od brucha dolu so sebou nedokáže nič urobiť. Po chemoterapii zostal ochrnutý. Mal vtedy sotva trinásť... Dovtedy bol zdravé, veselé dieťa.

Borec na vozíku je zo Serede, ale narodil sa v&nbsp;Šali. Tam vtedy bola najbližšia pôrodnica. Starala sa o&nbsp;neho mama, až kým sa osamostatnil. Dnes mu pomáha najmä priateľka Alexandra. Našiel si ju cez internet. „Je odtiaľto, z&nbsp;mesta. Napísal som jej na sociálnej sieti. Začali sme si písať, rozprávať sa... Potom sme sa dali dokopy,“ usmieva sa. Keď mal 12 rokov, diagnostikovali mu rakovinu lymfatických uzlín.

„S&nbsp;kamarátom sme sa doťahovali, kto sa bude hrať na počítači. Kto vyhrá bitku, ten mal byť víťaz. Povedal som mu, že ma bolí pod pravou pažou, aby ma tam náhodou neudrel. Samozrejme, čo som nechcel, to sa stalo. Zákon schválnosti. Po údere ma to bolelo viac a&nbsp;opuchlo mi to. Mal som mierne zvýšenú teplotu. Vtedy sme začali riešiť lekárov. Najskôr si mysleli, že mám iba natiahnutý sval, potom že mám mononukleózu. Po histológii mi diagnostikovali Non-Hodgkinov lymfóm, čiže rakovinu lymfatických uzlín. Naordinovali mi šesť cyklov chemoterapie, ktorá do štvrtého cyklu prebiehala úplne normálne.“

Lekári mi síce povedali, že chodiť nebudem, ale ja som povedal, že budem, aj keby to malo byť po rukách.

Po ňom začal pociťovať slabosť v&nbsp;nohách, až nakoniec úplne ochrnul. Jeho postihnutie je následok chemoterapie. Aby toho nebolo málo, počas liečby po treťom cykle úplne oslabený dostal zápal slepého čreva. „Nemohli ho riešiť, pretože som mal oslabenú imunitu. Museli ma nechať jednoducho tak a&nbsp;sledovať, či to prejde, alebo nie. Operovali by ma iba v&nbsp;prípade, že by mi išlo už jednoznačne o&nbsp;život. Aj to by bolo nebezpečné. Kopa baktérií znamená pre živého tvora bez imunity koniec.“

Po štvrtom cykle dostal ťažkú otravu krvi. Prerušili mu chemoterapiu. Pri poslednom cykle dostal ešte ťažšiu otravu krvi. „Vtedy som skoro zomrel. Non-Hodgkinov lymfóm liečia jednou z&nbsp;najsilnejších chemoterapií, pretože to je jedna z&nbsp;najagresívnejších foriem rakoviny. Dostáva sa do krvi a&nbsp;do miechy. Chemoterapiu do miechy som dostal v&nbsp;podstate preventívne, napriek tomu, že v&nbsp;mieche som rakovinu nemal. Spálili mi motorické nervy. Cit v&nbsp;nohách mám, našťastie, zachovaný.“

Denis je odhodlaný a&nbsp;nepoddajný. „Lekári mi síce povedali, že chodiť nebudem, ale ja som povedal, že budem, aj keby to malo byť po rukách,“ hovorí odhodlane. Predstava, že už po druhom cykle mu žiadnu zhubnú chorobu nenašli a&nbsp;možno mohli lekári ďalšiu zničujúcu liečbu zastaviť, je priam desivá. Možno by museli priznať chybu v&nbsp;diagnostike alebo by mala poisťovňa problém s&nbsp;preplatením drahej liečby. Lekári rozhodli, že všetkých šesť cyklov musí dobrať.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Keď mal trinásť, mal v&nbsp;sebe plných 6 cyklov nešťastnej chemoterapie. Rodina čakala na výsledky, či liečba zabrala, alebo nie. Podľa odhadov sa rakovina mohla vrátiť do piatich rokov od liečby. Po tomto čase pacienta berú ako vyliečeného. „Moja liečba mala za ideálnych okolností trvať šesť mesiacov. Komplikácie spôsobili, že mi to trvalo deväť mesiacov. Po nej som si dával dokopy imunitu tak, aby som mohol ísť do školy. Spočiatku som sa nedokázal ani otočiť na posteli. Mal som slabé ruky. Neudržal som ani dvojdecový pohár.

Mama ma niekoľko mesiacov musela polohovať. Znášala to ťažko, ako každá mama. Po liečbe bola mojou zdravotnou, výživovou a&nbsp;rehabilitačnou sestrou. Naučila sa pri mne všetko. Začal som špekulovať, ako sa pohnem. Bavilo ma pohybovať sa štvornožky a&nbsp;vyšplhať sa trebárs na linku. Samozrejme, muselo to byť iba vtedy, keď sa mama nepozerala, pretože z&nbsp;toho mala panický strach. Panický strach má aj z&nbsp;toho, že cvičím v&nbsp;hale na trámoch v&nbsp;niekoľkometrovej výške,“ hovorí mladík s&nbsp;ťažkým osudom a&nbsp;nezlomnou vôľou.

Na trámoch vo výške to ešte s&nbsp;vozíkom pripútaným k&nbsp;zadku neskúšal, ale chystá sa. „Myslím, že to zvládnem. Takto necvičí len tak hocikto. Keď som sa rozhodol, že skúsim workout, veľa ľudí sa čudovalo, ako to chcem urobiť. Vymyslel som vlastnú cestu. Predtým som to nikde nevidel. Preto som vedel, že to chcem robiť. Veľmi sa mi páčilo, ako to zdraví chalani dokážu.“ Začalo sa to raz na kúpalisku, keď si uvedomil, že celú váhu tela drží na rukách.

Po nociach, aby mama nevidela, sa naučil stojku. „Hneď som volal frajerke, že to viem. To bol základ. Veľa ľudí si myslí, že keď mám nohy ľahké, tak mi stojka ide ľahšie. Lenže ja ich nedokážem stabilizovať a&nbsp;môžu ma rozkývať. Podľa mňa je to ťažšie. Ono nejde až tak o&nbsp;svaly, ale o&nbsp;zmysel pre rovnováhu,“ vysvetľuje.

Krkolomnosti ho bavia. Keď bol malý, chcel byť všeličím: lekárom, právnikom, športovcom, hokejistom... V&nbsp;súčasnosti si hľadá novú prácu. Pred koronakrízou bol špeditér a&nbsp;predtým pokerový krupiér. A&nbsp;čím bude, keď bude „veľký“? Pred niekoľkými rokmi, po tom, ako začal so streetworkoutom si povedal, že nakrúti motivačné video. Hneď na začiatku sa mu podarilo jedno predať a&nbsp;dosiahlo unikátnych 10 miliónov pozretí.

„Momentálne sa s&nbsp;priateľkou venujeme nahrávaniu ďalších videí na YouTube. Dúfame, že raz sa tým budeme môcť aj živiť, pretože nás to baví a&nbsp;záujem ľudí nás prekvapuje. Nechceme byť zaujímaví len pre ľudí na vozíčku. To sa nám zdá selektívne. Chceme motivovať zdravých aj chorých bez rozdielu. Nechceme rozdeľovať svet na zdravých a&nbsp;chorých. Ak mi individuálne napíše niekto na vozíku, že by chcel začať cvičiť, tak mu rád poradím. Ale teší ma, že mi píšu aj zdraví. Moderná spoločnosť chce zaradiť vozičkárov do bežného života a&nbsp;chce to až tak veľmi, že to má často opačný efekt. Do toho nechceme spadnúť. Preto videá cielime na všetkých, aby sme ich motivovali.“

Okrem videí by chcel Denis podnikať. „Sledujem trendy a&nbsp;rád by som skúsil dovoz a&nbsp;obchod. Dnes sa dá z&nbsp;Číny doviezť za málo peňazí všeličo, len treba mať správny odhad, čo by práve ľudia u&nbsp;nás potrebovali a&nbsp;boli ochotní kupovať,“ dodáva mladík, ktorý vyštudoval štátnu správu – verejnú politiku a&nbsp;strojnícku fakultu. Strojarinu neskončil a&nbsp;do politiky sa mu nechce, lebo sa mu zdá neúprimná.

Denis sa teší, že vďaka jeho motivačným videám možno raz bude v&nbsp;tom, čo začal, niekto lepší ako on. Bolo by s&nbsp;kým súperiť. „Určite sú aj lepší. Lenže my máme každý trochu iné postihnutie. Ja som ochrnutý od pŕs dolu. Preto mám pupček a&nbsp;nič s&nbsp;tým neurobím. Vozičkári, ktorí dokážu hýbať aj brušnými svalmi, isto dokážu viac. Nejde o&nbsp;to, kto je horší alebo lepší, ale o&nbsp;to, aby sme dostali zo svojho stavu čo najviac.“ Na ruke má vytetovaného Spidermana. „Keď som bol malý, mal som rád komiksy. Dosť som fičal na Spidermanovi. Páčil sa mi až tak, že som si ho neskôr dal vytetovať aj so záporným hrdinom. Na jednej ruke sa mi stretlo dobro a&nbsp;zlo. Pavučina medzi nimi znázorňuje život.“

K&nbsp;starostlivosti o&nbsp;telo patrí aj strava. Denis o&nbsp;sebe hovorí, že v&nbsp;tom je lajdák. „Z&nbsp;mäsa mi je ťažko, tomu veľa nedám. Snažím sa jesť aspoň dva razy denne a&nbsp;k&nbsp;tomu si dávam výživové doplnky. Nimi dopĺňam to, čo zanedbávam. Veď na to sú,“ vysvetľuje. „Kto má dobrú stravu, nepotrebuje ich.“ K&nbsp;starostlivosti o&nbsp;dušu zasa patrí nebrať si k&nbsp;srdcu hocijaké hlúposti, ktoré ktosi kdesi narozpráva či nahejtuje.

„Vraj keď mám dôchodok, tak sa mám dobre. Ak niekto vyžije z&nbsp;350 eur, tak fajn... Pre mňa to je nereálne. Ľudia, ktorí toto hovoria, si neuvedomujú, aké drahé sú rehabilitácie a&nbsp;pomôcky. Niektorí si naozaj myslia, že z&nbsp;tej sumy som zahojený. Akoby ich vôbec nezaujímalo, koľko obmedzení zažívam v&nbsp;každodennom živote. Nehovorím to preto, že by som sa ľutoval, ale naša krajina nie je pre vozičkárov ideálny priestor. Chodiť do práce alebo po úradoch pre nás znamená veľa prekážok. Kto si už pomyslí, že by mu to stálo za tých 350 eur, je vážne mimo. Žiaľ, vyzerá to tak, že sú aj takí, ktorí by vymenili zdravie za peniaze.“

Denis Kučera so svojou priateľkou Alexandrou majú na youtubovom kanáli 16-tisíc sledovateľov len za prvý mesiac. Predtým, ako sa začali venovať YouTubu, natočil Denis motivačné video, ktoré videlo na Facebooku vyše 10 miliónov ľudí zo všetkých kútov sveta. Obdivuhodný počet pozretí z&nbsp;neho robí milionára zo Serede. Mimochodom: Denisa odmietli na rehabilitáciách, pretože mu diagnostikovali zvýšenú lámavosť kostí dolnej polovice tela... On sa však nepoddal a&nbsp;paradoxne práve vtedy začal s&nbsp;workoutom.

Ochrnul po štvrtom cykle chemoterapie ako trinásťročný: Svojimi videami urobil dieru do sveta

Výber pre vás

Ochrnul po štvrtom cykle chemoterapie ako trinásťročný: Svojimi videami urobil dieru do sveta

Súvisiace články

Reuma ju nezastavila. Nestarnúca plavecká veteránka a trénerka stále naháňa súperky v bazéne

Nevidiaci bežec s inšpiratívnym pohľadom na svet: Túžba pomáhať ho zaviedla aj k bezdomovcom

Jediná na svete: Maliarku trápi unikátna choroba, napriek tomu pomáha iným

Výber pre vás