Marcela Fuknová

Keď vchádzame do bytu v&nbsp;Ivanke pri Dunaji, už od dverí na nás svieti Veronikin úsmev. Mladá žena s&nbsp;krátkymi kučerami, ktoré nedávno vystriedali jej dlhé vlasy, na nás prehovorí pevným hlasom. A&nbsp;hoci sa rozprávame takmer hodinu, vydrží hovoriť a&nbsp;udrží sa v&nbsp;polovičnom ľahu na vozíku. Ľavou rukou hýbe pomerne dobre, pravou je to zatiaľ slabšie.

Onedlho ju čaká kontrola kanyly v&nbsp;krku, ktorú zatiaľ stále má, hoci už dokáže bez väčších problémov dýchať i&nbsp;rozprávať. Ešte vlani nič z&nbsp;toho nebolo samozrejmé. Veronika bola pripojená na umelú pľúcnu ventiláciu, iba ležala, nemohla sa hýbať ani hovoriť. Z&nbsp;nemocnice šla rovno na rehabilitačný pobyt v&nbsp;piešťanskom centre Adeli, stihli ho s&nbsp;Michaelom absolvovať ešte do začiatku pandémie koronavírusu.

„Tam ma skutočne posunuli vpred. Veľmi som sa však tešila domov. Konečne sa môžem dobre vyspať. V&nbsp;nemocnici sa to veľmi nedalo, na ARO bol hluk, počula som zvuky, pípali prístroje. Aj môj ventilátor bol dosť hlučný, a&nbsp;keď sa také zvuky zmiešajú so strachom, je po spánku,“ hovorí Veronika.

Dodnes je veľmi vďačná personálu ARO v&nbsp;Univerzitnej nemocnici v&nbsp;Ružinove, ktorý sa o&nbsp;ňu dlhé mesiace po nehode staral. „Moja vďaka patrí všetkým od upratovačiek, sanitárov, sestričiek až po lekárov a&nbsp;predavačku v&nbsp;bufete, odkiaľ mi nosili kávu. Vy všetci ste boli súčasť mojej rodiny, či už chcete, alebo nie. Nikoho nebudem menovať, pretože to nie je slušné. Verte však, že každého z&nbsp;vás si pamätám po mene. Vaša práca je nedocenená, to, čo robíte, by si zaslúžilo Nobelovu cenu a&nbsp;ruky vám bozkávať. Nie každý deň bol ružový, ale vďaka vám to bolo znesiteľné,“ napísala im dojímavé poďakovanie.

A&nbsp;hoci sa nevracia v&nbsp;mysli k&nbsp;obdobiu, ktoré strávila ležiac napojená na prístrojoch bez možnosti pohnúť sa či prehovoriť, predsa len povie: „To si nevie predstaviť nikto, kto to nezažil. A&nbsp;ja naozaj nikomu neželám, aby to zažil. Nikomu na svete.“

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Na spoločných fotkách Veroniky a&nbsp;Michaela s&nbsp;malým Oliverom z&nbsp;minulosti sú takmer vždy v&nbsp;pozadí hory či bicykle. Sú to pekní usmiati mladí ľudia. „Boli sme veľmi aktívni športovci. Stále sme chodili na turistiku, robili sme výlety na bicykloch, korčuľovali sme sa. A&nbsp;ja verím, že znovu budeme spolu športovať,“ hovorí Michael odhodlane. Aj počas obdobia koronavírusu zvládli zopár výletov, hoci len do blízkeho okolia.Veronika je na fotkách z&nbsp;nich zabalená až po hlavu v&nbsp;deke a&nbsp;spod čiapky svieti len jej šťastný úsmev.

„Bola som pri svojich milovaných koňoch aj na Devíne. A&nbsp;tu v&nbsp;Ivanke majú výborné langoše, tam sa občas s&nbsp;kamarátmi vyberieme. Ľudia nás poznajú, na ulici nás zdravia, prihovoria sa. V&nbsp;anonymnom meste by sme sa zrejme necítili tak dobre,“ hovorí Veronika o&nbsp;obci, odkiaľ pochádzajú aj jej rodičia.Práve v&nbsp;Ivanke pri Dunaji pôsobí aj občianske združenie Ariella, ktoré zbieralo počas Veronikinho pobytu v&nbsp;nemocnici peniaze na jej rehabilitáciu prostredníctvom verejnej zbierky s&nbsp;názvom Nádej pre Veroniku a&nbsp;tiež pomocou darcovských esemesiek. Usporiadali tiež tri benefičné koncerty pre viac ako tristo ľudí. Posledný z&nbsp;nich sa konal deň pred jej odchodom z&nbsp;nemocnice.

Okrem iných umelcov, ktorí účinkovali bez nároku na honorár, na nich vystupoval aj Veronikin otec, ktorý je hudobníkom v&nbsp;skupine Bratislava Hot Serenaders. „Sledovala som ich cez internet. Vtedy som už mohla aspoň čiastočne zdvihnúť ruky, takže som ‚tancovala‘. A&nbsp;vždy som na druhý deň dostala od námahy teplotu. Ale stálo to za to,“ smeje sa Veronika.Poďakovala sa im slovami, ktoré vtedy dokázala bezdotykovo vyťukať iba očami na špeciálnej klávesnici a&nbsp;trvalo jej to hodiny: „Chcem sa vrátiť domov, chcem byť opäť mamou a&nbsp;manželkou, chcem ukázať synovi, že sa to dá. Nikdy sa neprestanem snažiť a&nbsp;bojovať proti zlým prognózam. Tento svet stojí za to, aj keď sú zhoršené podmienky. Všetci ste úžasní.“

Keď sa Veroniky a&nbsp;Michaela pýtame, ako zvládli tohtoročný 19.&nbsp;apríl, obaja tvrdia, že si ten dátum nedržia v&nbsp;pamäti. Michael dokonca hovorí: „Ja som si vtedy až večer uvedomil, aký je deň.“ Akoby dobré veci a pozitívne zážitky vzali zlej spomienke silu. Devätnásteho apríla minulého roku sa Veronika s Michaelom, jeho otcom a malým Oliverom vybrali do Srbska pozvať Michaelovu rodinu z Vojvodiny na svadbu. No nedošli tam. V ten veľkonočný piatok na diaľnici za Budapešťou do ich auta zozadu narazil rumunský vodič s nemeckými značkami, ktorý zrejme zaspal, v rýchlosti 130 kilometrov za hodinu.

Následky nehody boli príšerné. Michaelov otec zomrel na ťažké zranenia o&nbsp;dva mesiace neskôr. Michael nehodu našťastie prežil s&nbsp;ľahšími zraneniami. Oliverovi sa nič nestalo, hoci jeho autosedačka bola úplne zničená.Veronika však utrpela vážne poranenie krčnej miechy, následkom ktorého ochrnula. Prvé prognózy boli veľmi zlé. Úplná nehybnosť, neschopnosť dýchať. Veronika strávila na lôžku takmer celý dlhý rok. V&nbsp;nemocnici mali v&nbsp;septembri v&nbsp;pôvodnom dátume aj plánovanú svadbu. Michael nám pri našom stretnutí krátko po nej povedal: „To som Veronike povedal ako prvé, keď sa prebrala. Že pre mňa sa nič nezmenilo. Že ju ľúbim a&nbsp;že si ju zoberiem. A&nbsp;vtedy sa aj prvý raz usmiala.“

Keď sa Veronika vo februári tohto roku konečne dostala domov, pred návratom museli s&nbsp;Michaelom zabezpečiť množstvo potrebných vecí a&nbsp;pomôcok. Bolo to možné vďaka ľuďom, ktorí sa rozhodli Veroniku finančne podporiť. „Odsávačka na batériu, aby som bola schopná ísť aj niekam von. Zaobstarala som si biolampu, ktorú využívam denne. Nafukovací matrac, tlakomer, oximeter, elektroliečba, masážne pomôcky, čistička vzduchu, vanička na umývanie hlavy,“ vyratúva Veronika. Na schody im namontovali lyžiny, po ktorých môže zísť vozík z&nbsp;ich prízemného bytu, čakajú na plošinu.

Auto si mohli dať upraviť tak, aby sa Veronika s&nbsp;vozíkom zmestila do jeho kufra a&nbsp;mohla sa tam bezpečne prevážať. Ich snom je však bezbariérový domček, kde by Veronika mohla bez problémov vyjsť von, a&nbsp;potrebovala by aj elektrický vozík, aby bola samostatnejšia.Počas dní, keď je Michael v&nbsp;práci, chodí k&nbsp;Veronike a&nbsp;Oliverovi jej mama. Keď má Michael voľno, sú doma všetci traja spolu. Veronikin manžel sa všetky potrebné úkony učil ešte v&nbsp;nemocnici. Pracuje ako kuchár v&nbsp;reštaurácii, a&nbsp;keď sa ho pýtame, aké jedlo má Veronika najradšej, obaja ho vyslovia naraz. „Kapusta. A&nbsp;knedľa s&nbsp;mäsom. No najmä tá kapusta,“ smejú sa.

Veronika celé mesiace dostávala výživu len cez hadičku a&nbsp;dobré jedlo si vychutnáva.Michael počas rozhovoru občas podá svojej žene k&nbsp;ústam pohár so slamkou, napraví jej vyhrnuté tričko. V&nbsp;jeho pohľade vidno lásku a&nbsp;Veronika, hoci netuší, ako sa na ňu manžel práve díva, povie: „Bez ľudí, ktorí sú tu so mnou, by sa to nedalo. Nikto na tomto svete nič nedokáže sám. Najdôležitejšie pre mňa je byť funkčnejšou mamou a&nbsp;ženou. Na tom záleží. Bez vás, bez rodiny, známych, bez ľudí, ktorí nám darovali peniaze a&nbsp;ktorí na nás myslia, by som nebola schopná viesť dôstojný život, posúvať sa. Ďakujeme všetkým.“

Veronika napísala po pôrode synčekovi Oliverovi do jeho pamätnej knižky slová: „Nič nie je nemožné.“ Akoby tušila, že sa budú musieť nimi už zakrátko obaja riadiť. Práve láska k chlapčekovi v neónovom tričku, ktorý behá po byte s Michaelovými hodinkami v ruke ako neriadená strela, bola pre Veroniku najsilnejším hnacím motorom, aby sa vrátila do života.

Hoci by mala plné právo myslieť len na seba a&nbsp;svoje ťažkosti, nikdy to tak nebolo. Počas minulých Vianoc sa snažila z&nbsp;lôžka zorganizovať posielanie pozdravov pre deti, ktoré museli stráviť sviatky tak ako ona v&nbsp;nemocnici. Prišli ich stovky. Na Facebooku zdieľa príbehy a&nbsp;prosby priateľov, ktorých spoznala v&nbsp;rehabilitačnom centre, ustavične sa snaží pomáhať iným. Aj myšlienky, ktoré si zapisuje, majú cenu aj pre ostatných.

„Chcela by som všetkým odkázať, aby si vážili aj málo, ktoré majú. Pretože na šťastie netreba veľa a tie najdôležitejšie veci sú zadarmo. Jeden úsmev dokáže zázraky. Nikdy sa nedajte odradiť ostatnými. Iba vy sami viete a poznáte, koľko zvládnete. Iba vaša myseľ a srdce vedia, kde sú vaše limity. Je to váš život. Neexistuje návod na ten správny. Každý je jedinečný. Ja som vždy všetko chcela zvládnuť sama. Všetko stihnúť. Byť dokonalá. Vždy som si toho naložila veľa. Bavilo ma toľko vecí! Pohyb, šport a&nbsp;kreativita boli moje najlepšie ventilovanie stresu. Tak veľmi mi to chýba. No verím, že tie pocity ešte zažijem. Prekážky a&nbsp;výzvy prekonávame celý život. Je len na nás, ako sa k&nbsp;nim postavíme. Som zmierená so svojím stavom. Väčšinou som, no občas ma to dobehne. Je to úplne normálne. Ale som odhodlaná sa so sebou naučiť žiť. Veľmi dlho trvalo, kým som sa vrátila do reality. A&nbsp;teraz sa učím žiť ďalej. S&nbsp;tým, čo mám. A&nbsp;nie je toho málo. Proste hľadám možnosti. A&nbsp;teším sa na celý zvyšok života, pretože vždy sa dá niečo robiť. Aj keď slnko práve nesvieti. Držte sa a&nbsp;myslite pozitívne!“

Nič nie je nemožné: Veronika po ťažkej autonehode úplne ochrnula, no nevzdala sa

Výber pre vás

Nič nie je nemožné: Veronika po ťažkej autonehode úplne ochrnula, no nevzdala sa

Súvisiace články

Skutočný príbeh Slovenky, ktorá sa stala módnou agentkou: Návrhárom razí cestu do Číny

Bol u nás koronavírus skôr? Muž sa zrejme nakazil už tri týždne pred prvým potvrdeným prípadom!

Najprv sa naučte milovať svoje tučné telo: Radí cestovateľ, ktorý schudol 50 kíl

Výber pre vás