Viera Václavková

Navštívil som otca. Žije sám a&nbsp;ja v&nbsp;Nemecku. Volal som ho k&nbsp;nám bývať, bolo by mu pri nás lepšie, ale odmietol. Tak sa aspoň dvakrát do roka odtrhnem a&nbsp;prídem ho pozrieť. Bolo práve pred pamiatkou zosnulých. Spoločne sme na cintoríne očistili a&nbsp;vyzdobili hroby starých rodičov aj mamin. Potom som mu navrhol, aby išiel na pár týždňov k&nbsp;nám, že ho zoberiem. Chvíľu váhal, premýšľal, ale napokon súhlasil. Na druhý deň pred obedom sme vyrazili. Plánoval som byť do polnoci doma. Prešli sme u&nbsp;nás vyše dvesto kilometrov, potom rakúska diaľnica a&nbsp;napokon nemecká. Bola už poriadna tma, keď som zastal a&nbsp;v&nbsp;motoreste sme si dali kávu. Otec navrhol, že ma vystrieda. Že si rád zajazdí na silnom aute. Súhlasil som. Áut už bolo na ceste menej, nebudú ho stresovať svojimi manévrami. Naladil som mu stanicu s&nbsp;dobrou hudbou, trochu som si sklopil sedadlo a&nbsp;hneď som zaspal.

Keď som sa prebral bolo už svetlo a&nbsp;ticho. Vôkol kríky, stromy... Sen? Rozbité okná, otec v&nbsp;čudnej polohe, tvár krvavá. Chcel som sa ho dotknúť, no ruky nereagovali. Ani nohy! Havarovali sme, trčíme v&nbsp;nejakej húštine a&nbsp;ja som invalid. Zvonil mi mobil. Zvuk sa šíril kdesi spod sedadla. Nemohol som ho vziať. Slzy sa mi tlačili do očí z&nbsp;toľkej bezmocnosti. Zase som zaspal. Precitol som v&nbsp;tme, bolo mi zima. Pršalo a&nbsp;dážď cez rozbité okná vnikal do auta. Opäť som počul mobil. A&nbsp;o&nbsp;chvíľu sa ukázal nejaký pán. S&nbsp;vážnymi zraneniami som skončil v&nbsp;nemocnici. Lekári mi pomohli, nie som invalid, no otcovi už nebolo pomoci. Od policajtov som sa potom dozvedel, že ten pán zastal na krajnici, lebo si potreboval odskočiť. Počul zvonenie a&nbsp;v&nbsp;kríkoch zazrel aj svetlo mobilu. Zo zvedavosti zišiel dolu trávnatým svahom a&nbsp;vtedy zbadal stopy po aute. Bola to náhoda, že tam zastal? A&nbsp;náhoda, že práve zvonil mobil?

Nemohol som sa hýbať a všade bola tma. Zachránil ma telefón...už som tu nemusel byť

Výber pre vás

Nemohol som sa hýbať a všade bola tma. Zachránil ma telefón...už som tu nemusel byť

Súvisiace články

Prežila som smrť syna. Chcela som rozsypať jeho popol ale...neskutočné, čo sa stalo

So synom sme sledovali búrku: Neskutočné, čo sme zbadali. Je to vôbec možné?

Bála som sa vojsť do tajomnej izby. Niekto v nej zomrel: Neskutočné, čo tam bolo

Výber pre vás