Lucia Lukušová

Ani Daniela Rimová Ðuzel. Ona však túto špecialitu nielen griluje a&nbsp;konzumuje, ale s&nbsp;manželom aj vyrába. A&nbsp;to podľa pôvodnej receptúry jeho predkov.

Všetko v&nbsp;zásade s&nbsp;islamskými pravidlami

Halal. Také je hovädzie mäso, z&nbsp;ktorého vyrábajú čevapčiči, pleskavicu i&nbsp;steaky. To znamená, že spĺňa všetky islamské kritériá. A&nbsp;to nielen preto, že Emir je vierovyznaním moslim a&nbsp;pochádza z&nbsp;rodiny, ktorá vyznáva islam. Ale tiež preto, že na Balkáne žije pomerne početná skupina moslimov, ktorá sa drží zásad islamského učenia. Niektoré zdroje uvádzajú, že ich je zhruba 15 miliónov. Porážka zvierat teda tiež podlieha prísnym rituálnym pravidlám. „Mäso roky kupujeme od chovateľa z&nbsp;Istrie, ktorý ich striktne dodržiava,“ vraví Daniela žijúca v&nbsp;chorvátskej Rijeke. To znamená, že farmár zvieraťu ostrým nožom prereže hrdlo, čiže jedným rýchlym pohybom pretne krčnú tepnu, žilu a&nbsp;priedušnicu. Potom nechá celú krv z&nbsp;jeho tela vytiecť. Keď je dobytok neomráčený, vraj stratí vedomie za pár sekúnd, maximálne však do dvoch minút. Podľa moslimov zviera pri takejto smrti nezažije šok, žiaden stres a&nbsp;teda aj mäso je zdravšie a&nbsp;chutí lepšie. Samozrejme, len to na dobré mäsové výrobky Ðuzelovcov nestačí. Dôležitá je kompletná receptúra. „V&nbsp;našej rodine to vedia len traja ľudia – môj muž, jeho brat a&nbsp;ich otec. Ani mne ju nikdy nepovedali, hoci pracujem v&nbsp;malej rodinnej firme. Viem, že k&nbsp;mäsu sa pridáva ešte soľ, červená paprika, olej, cesnak a&nbsp;čierne korenie. Tajomstvo úspechu však tkvie v&nbsp;pomere jednotlivých ingrediencií. Zákazníci hovoria, že naše čevapčiči kupujú najmä preto, lebo im po jedle nie je ťažko a&nbsp;negrgá sa im. Problém totiž je, že mnohí výrobcovia pridávajú do zmesi aj sódu bikarbónu. Taktiež niektorí chcú ušetriť, a&nbsp;tak miešajú hovädzie mäso s&nbsp;lacnejším bravčovým,“ pokračuje dvojnásobná mama, ktorú život na Jadranskom pobreží naučil spomaliť.

Danielin manžel Emir sa narodil v&nbsp;druhom najväčšom meste v&nbsp;Bosne a&nbsp;Hercegovine, v&nbsp;Bagna Luka. Občiansku vojnu v&nbsp;Juhoslávii už, našťastie, na vlastnej koži nezažil. Spolu s&nbsp;rodičmi a&nbsp;bratom sa presťahovali do Chorvátska. Hoci vyštudoval za automechanika, najradšej trávil čas so svojím dedom Mujom, ktorý bol vychýrený mäsiar. Ten mu predal celé know-how. Boli totiž časy, že na jeho čevapčiči ľudia stáli v&nbsp;dlhých radoch. Dodnes hovoria, že sú to Mujove ćevapi. „V&nbsp;malej výrobni týždenne spracujeme 500 kíl mäsa, v&nbsp;hlavnej sezóne ešte viac. Našimi odberateľmi sú kvalitné reštaurácie na ostrove Krk, v&nbsp;Opatiji a&nbsp;Rijeke. Jednu si otvoril aj môj švagor, ktorý tiež od nás berie výrobky. Počas leta sa bežne stáva, že trasu na Krk absolvujem aj viackrát do týž­dňa, keď sa im minú zásoby, a&nbsp;to prijímame objednávky na 100 aj 200 kíl do jedného podniku. Vychýrené sú tiež steaky, ktoré v&nbsp;špeciálnej chladničke odpočívajú zhruba štyri týždne. Reštauračné zariadenia majú cenu 35 eur za kilo, pokiaľ ide o&nbsp;steaky, a&nbsp;9 eur za kilo, keď im predávame&nbsp;čevapčiči. K&nbsp;tomu im vozíme i&nbsp;bosnianske lepine. Je to tradičné pečivo pečené v&nbsp;špeciálnej peci, ktoré sa odjakživa podáva s&nbsp;ćevapi,“ pokračuje absolventka ekonomickej školy s&nbsp;poľnohospodárskym zameraním. Pred rokmi o&nbsp;ich mäsové produkty prejavili záujem aj Švédi, a&nbsp;tak jedného odberateľa majú i&nbsp;tam.

Banja Luka bola kedysi dávno dôležitou obchodnou spojnicou na západ. Rodičia Muja Ðuzela sa chopili príležitosti a&nbsp;začali podnikať. Bolo im jasné, že kvalitným mletým mäsom nikto nepohrdne. Práve naopak. A&nbsp;tak v&nbsp;roku 1966 prenechal otec úspešný biznis svojmu staršiemu synovi Mujovi. „Ten, kto neochutnal Mujove ćevapi, nenavštívil mesto Banja Luka,“ znelo hádam najznámejšie príslovie, ktoré sa s&nbsp;týmto mestom spája. Mujo vraj neraz dostal ponuky s&nbsp;veľkým balíkom peňazí, aby receptúru predal ďalej. Vždy mal na to rovnakú odpoveď: „Ide o&nbsp;rodinný poklad, ktorý sa nepredáva za žiadnu cenu. Dedí sa z&nbsp;generácie na generáciu.“ Ich chuť si obľúbili i&nbsp;mnohé známe tváre. Napríklad bývalý juhoslovanský prezident Josip Broz Tito, ale v&nbsp;obľube ich má aj srbská tenisová jednotka Novak Ðoković. Daniela je rada, že je súčasťou niečoho, čo má dobré meno, a&nbsp;podieľa sa tak na zachovávaní tradície. „Chceli by sme sa dostať do obchodných reťazcov, aby bolo naše mäso dostupnejšie aj pre tých, ktorí nechodia do reštaurácií,“ vyslovuje nahlas najbližšie plány.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Daniela spoznala Emira v&nbsp;českej metropole. Obidvaja tam pracovali. Hoci vedela, že jeho domovom je Chorvátsko, tvrdil, že tam sa už nechce vrátiť. A&nbsp;tak sa neobávala toho, že by sa pri Jadranskom mori usadili. Nechcela to. „Z&nbsp;Prahy odišiel za prácou do Varšavy. Stále pritom robil s&nbsp;mäsom. Ja som tam spočiatku nechcela žiť, preto sme mali vzťah na diaľku. Potom som otehotnela, na Slovensku som porodila prvú dcéru. Keď mala dva mesiace, presťahovala som sa do Poľska tiež. Až jedného dňa mi Emir povedal, že sa chce vrátiť do Rijeky. Najprv to bol šok, potom som sa už začala tešiť, že si budem materskú užívať pri mori. Keď ma však v&nbsp;roku 2016 vyložil s&nbsp;taškami pred domom, ktorý vtedy pre nás našiel, a&nbsp;on odišiel do práce, bolo mi do plaču. Bolo to na kopci pri lese a&nbsp;more som videla len v&nbsp;diaľke. Jazyk som už vedela, lebo v&nbsp;Prahe som bola obklopená balkánskou komunitou. Rýchlo som sa teda naučila po chorvátsky. Ja som však veľmi spoločenská, potrebujem okolo seba plno kamarátok a&nbsp;v&nbsp;okolí bývali hlavne starší ľudia. Dlho som si zvykala, ale dnes by som sa už nesťahovala za nič na svete. Rijeka je môj domov, pred rokom som dostala chorvátske občianstvo,“ teší sa blondínka, ktorá v&nbsp;minulosti pracovala v&nbsp;obchode s&nbsp;luxusnými hodinkami na najdrahšej ulici v&nbsp;Prahe, na Pařížskej. Takisto robila v&nbsp;modelingovej agentúre a&nbsp;podieľala sa aj na organizovaní Prague Fashion Week.

Rijeka je tretie najväčšie mesto v&nbsp;krajine, no i&nbsp;napriek tomu vraj domáci žijú pomerne pokojne v&nbsp;porovnaní s&nbsp;akýmkoľvek hoci aj&nbsp;menším mestom na Slovensku. „Pamätám si, aká som bola na začiatku nervózna, keď som stála v&nbsp;rade pri pokladnici. Pritom nikto iný to neriešil. Teraz som už ako domáci,“ smeje sa. Aj popri dvoch deťoch si stále ná­j­de čas, aby sa stretla s&nbsp;priateľmi napríklad na Korze, čiže hlavnej ulici v&nbsp;meste, ktorá je plná kaviarní. Pritom ešte v&nbsp;18.&nbsp;storočí tam bola pláž. O&nbsp;storočie neskôr Rijeka zažívala zlaté časy. V&nbsp;tom období sa domáci pýšili najmodernejšou fabrikou na výrobu papiera. Zostal po nej už len obrovský kameň, ktorý zdobí jedno z&nbsp;priľahlých námestí. Dvestotisícová Rijeka nie je hlavnou destináciou pre dovolenkárov, turisti v&nbsp;húfnom počte radšej chodia do susednej Opatije, čo je podľa Slovenky škoda. „U&nbsp;nás skôr prekvitá dentálny turizmus. Najznámejšou zubnou klinikou je Kalmar, kde chodia predovšetkým Taliani. Majú tam bazén, luxusné apartmány i&nbsp;klasické hotelové izby. Vozia plné autobusy pacientov. Kým za nový chrup v&nbsp;Rijeke zaplatia od 10-tisíc do 13-tisíc eur, v&nbsp;Taliansku by ich to vyšlo najmenej na 20-tisíc eur. Rozdiely sú dosť veľké aj v&nbsp;porovnaní so Slovenskom. Ja som si tiež dala urobiť zuby a&nbsp;ušetrila som šesťtisíc eur. Takže byť zubárom a&nbsp;prenajímať nehnuteľnosti sa tu proste oplatí,“ uzatvára Daniela Rimová Ðuzel.

Na Jadrane robí vychýrené čevapčiči: Dievča z Medzilaboriec vymenilo luxusné hodinky za mäso

Výber pre vás

Na Jadrane robí vychýrené čevapčiči: Dievča z Medzilaboriec vymenilo luxusné hodinky za mäso

Súvisiace články

Hrad Devín je náš národný poklad: Viac predstáv ako historických faktov

Znovuzrodenie Červeného kláštora: Za jeho názvom nie je skrytá farba fasád

Traja starostovia: Chvojnica je dedina, v ktorej sú vždy pripravení pomôcť

Výber pre vás