Jana Homolová

Narodil sa 26. januára 1934 v&nbsp;Bratislave v&nbsp;rodičovskom byte za asistencie pôrodnej babice. Dostal zaujímavé trojmeno: Oldřich Ján Lambert. „Pri pôrode som vážil šesť kíl, ale dlhý som nebol. Skôr taká guľa,“ povedal o&nbsp;sebe v&nbsp;minulosti s&nbsp;tvrdením, že ako dieťa bol veľmi poslušný. „Vymýšľať som začal až neskôr,“ doplnil. Otec bol vojenský dôstojník, preto u&nbsp;nich doma panovala prísna výchova. „Keby som napríklad pri stole urobil niečo neslušné alebo neprípustné, určite by som jednu vyfasoval,“ priznal.

Nemal ani päť rokov, keď sa jeho rodina musela v&nbsp;roku 1939 zo Slovenska vysťahovať. Otec bol pôvodom z&nbsp;Moravy. „Vtedajšia spoločnosť sa riadila heslom – ‚Češi peši do Prahy‘. Ten deň mám v&nbsp;pamäti dodnes. Naložili nás na hnusné otvorené nákladné auto. Prichýlila nás otcova rodina vo Valašskom Meziříčí, kde boli všetci učitelia.“

To neskôr ovplyvnilo jeho prvotný výber povolania. Na Morave ostali Hlaváčkovci do konca druhej svetovej vojny. Oldo tam dokonca štyri roky chodil do školy. Potom sa presťahovali do Žiliny k&nbsp;maminým rodičom. Začiatky na severe Slovenska pre neho ani pre jeho staršieho brata neboli jednoduché. Keďže hovorili hlavne po česky, miestni obyvatelia ich nemali príliš v&nbsp;obľube. Pre Oldovu živú a&nbsp;priateľskú povahu sa to však neskôr zmenilo. Od detstva bol komediantom a&nbsp;rád ľudí zabával.

O&nbsp;hereckom povolaní neuvažoval, myslel si, že to ani nie je práca, za ktorú by mal dostávať plat. Práve preto sa podľa vzoru rodiny z&nbsp;otcovej strany rozhodol pre učiteľský ústav, ktorý neskôr premenovali na pedagogické gymnázium. Rok študoval v&nbsp;Turčianskych Tepliciach, potom školu presťahovali do Žiliny. Pedagogike sa aktívne venoval asi mesiac, učil na základnej škole vo Vrútkach, ale rýchlo pochopil, že to nie je práca pre neho. V&nbsp;tom čase už mal podanú prihlášku na VŠMU do Bratislavy. Pôdu mu tam pripravili kamaráti, s&nbsp;ktorými hrával ochotnícke divadlo.

Narodil sa 26. januára 1934 v&nbsp;Bratislave. Prvú hereckú príležitosť dostal už ako prváčik, keď v&nbsp;školskom predstavení Chrobáci hral Ferda Mravca na kolobežke. Na divadlo nezabudol ani na pedagogickom gymnáziu v&nbsp;Žiline. Hral v&nbsp;ochotníckom súbore Ľudová scéna mesta Žiliny a&nbsp;v&nbsp;gymnaziálnom Divadelnom krúžku Maxima Gorkého. Neskôr študoval na VŠMU v&nbsp;Bratislave. V&nbsp;roku 1963 sa stal členom Činohry SND. Roky sa obliekal do kostýmu čerta v&nbsp;muzikáli Na skle maľované. K&nbsp;dlhému zoznamu divadelných hier, v&nbsp;ktorých účinkoval, patria Bratia Karamazovovci, Chrobák v&nbsp;hlave, Tak sa na mňa prilepila, Sluha dvoch pánov, Dobrodružstvo pri obžinkoch, Ženský zákon, Pokus o&nbsp;lietanie či Krčma pod zeleným stromom.
&nbsp;
Priestor pre svoju komiku, zmysel pre paródiu a&nbsp;karikatúru našiel predovšetkým v&nbsp;rozhlase a&nbsp;televízii. Účinkoval v&nbsp;nespočetnom množstve zábavných programov vrátane tých silvestrovských. S&nbsp;kolegom Ivanom Krajíčkom stvárnili nezabudnuteľných gazdov v&nbsp;scénkach v&nbsp;hostinci Pod gaštanom. Raketový vzostup popularity však Oldovi Hlaváčkovi v&nbsp;70. rokoch 20. storočia priniesla televízna súťaž Vtipnejší vyhráva, v&nbsp;ktorej známi herci rozprávali vtipy a&nbsp;ich úspech meral „potleskomer“. Oldo Hlaváček reláciu nielen uvádzal, ale aj autorsky pripravoval. O&nbsp;najvyššiu métu sto bodov sa v&nbsp;nej pravidelne uchádzali herci ako Marián Labuda, Maja Velšicová, Ivan Rajniak, Ivan Krivosudský alebo Ivan Krajíček, ktorý neskôr Hlaváčka vystriedal v&nbsp;jej moderovaní.
&nbsp;
Vo filme debutoval v&nbsp;roku 1966 v&nbsp;snímke Tango pre medveďa. Diváci ho videli aj vo filmovej dráme Zajtra bude neskoro (1972), v&nbsp;komédii Hroch (1973), Rača, moja láska (1977), v&nbsp;rozprávke Múdra Gabriela (1983) a&nbsp;v&nbsp;televíznom filme Bankinghouse Khuwich and comp. (1985). So synom Ivom Hlaváčkom účinkoval v&nbsp;programe Hore nohami a&nbsp;moderovali reláciu Kurnikšopaholubník v&nbsp;súkromnej televízii. Keďže nechodí na kastingy, súčasná seriálová tvorba ho čiastočne obchádza. V&nbsp;minulosti hral v&nbsp;Paneláku po boku kamaráta Juraja Slezáčka, v&nbsp;RTVS účinkoval v&nbsp;seriáli Tajné životy aj v&nbsp;seriáli ZOO. Naposledy sa objavil v&nbsp;seriáli Záchranári z&nbsp;produkcie TV Joj.
&nbsp;
Za významné zásluhy o&nbsp;rozvoj divadelnej, rozhlasovej a&nbsp;filmovej tvorby mu pri príležitosti jeho 70. narodenín udelil prezident SR Rudolf Schuster 20. februára 2004 vyznamenanie Kríž prezidenta Slovenskej republiky II. stupňa. Herec Oldo Hlaváček sa v&nbsp;októbri 2013 zúčastnil na odhalení pamätnej tabule politickým väzňom, ktorých v&nbsp;budove Ústavu na výkon väzby a&nbsp;Ústavu na výkon trestu odňatia slobody v&nbsp;Bratislave väznil v&nbsp;rokoch 1948 – 1989 komunistický režim. On sám bol v&nbsp;roku 1957 uväznený na jeden rok za poburovanie proti republike. Neskôr pre väzenie nedostal titul zaslúžilého umelca. Cez televíznu tvorbu si však užil viac popularity než hociktorý iný umelec.

Dielo

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Na prijímacie skúšky išiel s&nbsp;poriadne roztrasenými kolenami, no vzali ho na prvý pokus. V&nbsp;komisii sedel Janko Borodáč, Andrej Bagar a&nbsp;mnohí ďalší. „Nevedeli sa rozhodnúť, čo so mnou bude. Keď sa radili, pán Borodáč sa prítomných opýtal: ‚Hlaváček? Hlaváček? Ktorý to je?‘ Bolo o&nbsp;ňom známe, že mal rád urastených, vysokých tenkých jánošíkov. Bagar to chcel zachrániť, tak povedal: ‚Nevieš? Veď to je ten vysoký štíhly!‘ A&nbsp;na základe toho ma zobrali,“ povedal herec so smiechom. Po absolvovaní VŠMU Oldo spolu s&nbsp;Milošom Pietorom dostal angažmán v&nbsp;Prešove.

Ešte predtým si však musel odkrútiť rok za mrežami. „Keď sem prišiel na návštevu Chruščov s&nbsp;Bulganinom, sedel som na námestí, všade okolo mňa obrovské oslavy. Nechápal som, čo vlastne všetci tak oslavujú. Odmala som ‚pisálek‘, stále som niečo ťukal do stroja a&nbsp;po tomto zážitku som hneď písal mame do Žiliny, ako je to možné, že aj keď nás obrovský Sovietsky zväz gniavi, my napriek tomu vykrikujeme, nech žije! O&nbsp;tých dvoch som napísal, že sú hyeny. No a&nbsp;list niekto otvoril a&nbsp;už som aj išiel do basy,“ povedal umelec v&nbsp;rozhovore pre Život v&nbsp;roku 2014.

Po návrate „z&nbsp;polepšovne“ sa nemohol zamestnať v&nbsp;žiadnom divadle. Až po dlhých týždňoch dostal list od riaditeľa Petrušku z&nbsp;Prešova. Vtedy už mal síce dohodnutú prácu vodiča parného valca v&nbsp;Slovnafte, pokojne ju však mohol odmietnuť a&nbsp;vybrať sa na východ krajiny. Tam zároveň zistil, že také divadelné obecenstvo nie je nikde v&nbsp;celom Československu. „Diváci sa aj za drobnú postavičku, ktorú som na začiatku hral – lebo som nehral hneď veľké postavy –, vedeli na ulici pristaviť, pochváliť. Niekoľkokrát sa mi stalo, že ma pozvali na obed, na večeru alebo k&nbsp;sebe domov. V&nbsp;Prešove mali divadlo veľmi radi a&nbsp;stále verím, že aj majú. Účinkoval som tam rok a&nbsp;boli to krásne chvíle,“ priznal nám umelec.

Divadlo Jonáša Záborského pomohlo hercovi pokračovať v&nbsp;umeleckej tvorbe a&nbsp;od roku 1963 už stál na doskách Činohry SND. Možnosť hrať po boku hercov, akými boli spomínaní Borodáč, Bagar, Meličková, z&nbsp;mladších kolegov Pántik, Zachar, Machata, bolo pre Olda obrovskou cťou. V&nbsp;divadle si zároveň našiel množstvo kamarátov. Obýval legendárnu šatňu s&nbsp;číslom 42 spolu s&nbsp;Jozefom Adamovičom (†74), Michalom Dočolomanským (†66) a&nbsp;Jurajom Slezáčkom (†73). „Sedeli sme tu 40 rokov, čo je už naozaj parádny kus spoločného života,“ zhodnotil.

Mimoriadne priateľský vzťah mal s&nbsp;Jozefom Kronerom (†73), ktorý ho naučil chytať ryby aj ich priamo v&nbsp;prírode pripraviť. Spolu chodievali na dovolenky, najmä na lyžovačky. Mnoho zábavy si užil s&nbsp;Mišom Dočolomanským, s&nbsp;ktorým sa takmer 700-krát stretol na javisku v&nbsp;predstavení Na skle maľované. Mišo v&nbsp;úlohe Jánošíka, on si zas zahral čerta. Po dvadsiatich rokoch mimoriadne úspešnej kariéry ho navrhli na zaslúžilého umelca. Ale keďže v&nbsp;minulosti bol politickým väzňom, tento titul nezískal.

Nemal za čím banovať, popularity si užil viac než ktorýkoľvek iný umelec. Uplatnil sa aj ako scenárista, zabávač a rozprávač vtipov. Pred rokmi vari ani nebolo televíznej zábavy, v ktorej by nebol účinkoval Oldo Hlaváček a jeho nebohý kolega Ivan Krajíček (†57).

„Celá spolupráca s Ivanom vznikla tak, že nás raz zavolali do rozhlasu urobiť nejakú scénku na verejnej nahrávke. A vtedy sme si povedali, že by to mohlo pokračovať. Vymysleli sme si Rozprávanie uja Hlaváčka s ujom Krajíčkom v hostinci Pod gaštanom a robili sme to pre rozhlas. Odjakživa som písal. Ivan asi dva roky nevedel, že scenáre robím ja. Bavilo ma, keď sme prišli na nahrávku a Ivan sa jedoval, že ktorý hlupák píše tie texty, že sú to kraviny. Priznal som sa po čase a potom sme písali spolu. Vystupovali sme nielen v rozhlase a televízii, ale s estrádnymi programami sme chodili po celom Slovensku. Boli úspešné, aj tisíc repríz sme mali.“

Oldova popularita bola v tom období tak obrovská, že v kaviarni nemohol dopiť kávu bez toho, aby si k nemu neprisadali ďalší a nenútili ho vypiť si s nimi pohárik. „Úspech som si užil a koľko listov som dostával! Nemali sme to doma kam dávať, plné škatule toho boli. Potom urobili v televízii listové oddelenie a ja som v každej relácii hovoril, aby mi nepísali na súkromnú adresu, ale do televízie,“ priznal so smiechom. „Vtedy som bol aj s Ivanom Krajíčkom v televízii od rána do večera a od večera do rána. Zábavné relácie, v ktorých som účinkoval, neskôr zrušili. Teraz sa vyrábajú všelijaké programy, ja v nich však nie som. Tých, ktorí ich vyrábajú, volám ‚pripravovači programov‘ a tí už takéhoto starého deda, ako som ja, nepotrebujú,“ skonštatoval umelec pre Život v roku 2016. „Odvtedy, ako odišiel Ivan, upadol som do zabudnutia aj ja,“ nazdáva sa.

Ťažké chvíle ho postretli v roku 2011, keď sa so svojím spolupútnikom Leopoldom Haverlom rozhodol dať v divadle výpoveď. Ich nespokojnosť sa vraj hromadila dlhší čas. Naplno sa údajne prejavila s pripravovanou premiérou Shakespearovej hry Coriolanus, kde obaja dostali postavy vhodné pre komparz. Svoje dôvody obaja v tom čase odmietli bližšie komentovať. Neskôr rozhodnutie prehodnotili a do divadla sa vrátili, čo Hlaváček okomentoval takto: „To je tá zvláštnosť v&nbsp;živote človeka, ktorý miluje svoju prácu. Je veľmi ťažké odpútať sa od nej, odísť a&nbsp;nerobiť. Dôvody, pre ktoré som vtedy povedal dosť, boli pre mňa veľmi dôležité. Nechcel som pracovať tak, ako to vtedy bolo. To sa mi priečilo. Lenže javisko a&nbsp;diváci by mi boli chýbali. Nedokážem si predstaviť, že by som už nehral.“

Divadlo sa za tie roky stalo pre umelca povolenou drogou. „Predstavenie sa začína o&nbsp;devätnástej hodine. Už hodinu predtým by sme mali byť v&nbsp;práci. Ja chodievam až na poslednú chvíľu. A&nbsp;kolegovia sa na mne vždy bavia – táto mŕtvola že bude hrať? Veď to už ani chodiť nevie, ani oči neudrží otvorené... Ale v&nbsp;momente, keď vyjdem na javisko, je zo mňa iný človek! Tam ma nič nebolí, nič ma netrápi. Vždy som bol taký. S&nbsp;Miškom Dočolomanským sme boli jedna krvná skupina. Keď sme prišli večer do roboty, zakaždým sme spolu vzdychali: ‚Už zasa hrať, znova to isté... Nebolo by lepšie len tak si tu poklebetiť?‘ Ale vo svetlách reflektorov bolo všetko inak. Je to hrozná droga, úžasná a&nbsp;zaplať Pán Boh za ňu.“

V&nbsp;súčasnej seriálovej tvorbe často neúčinkuje, akejkoľvek novej úlohe by sa potešil, no konkurzy odmieta. „Niežeby som sa pokladal za nejakú osobnosť. Ale konkurz je pre mňa zvláštny, čudný. Ak autor, dramaturg, režisér má predstavu, aký herec by mal úlohu hrať, tak načo taký zbytočný cirkus. Sú autori, ktorí píšu úlohy hercom priamo na telo,“ priznal nám otvorene.

Po jeho boku dlhých 63 rokov stojí manželka Božena (82), s&nbsp;ktorou sa zoznámil ešte ako vysokoškolák. „Vtedy som sa chodil učiť do Záhrady umelcov, to bolo pri Dunaji. Vzadu bol vždy tanečný parket, kde hrávali najlepšie kapely vo vtedajšom Československu. Jedného pekného večera som tam sedel a&nbsp;po parkete prechádzala dievčina. Vtedy som si povedal – veď to je niečo úplne z&nbsp;iného sveta! Bola krásna a&nbsp;mala sedemnásť. Plný hanby som poprosil kamaráta, aby mi s&nbsp;ňou vybavil rande. Na druhý deň sme sa stretli na Obchodnej ulici. Prišiel som tam roztrasený, ona sa trošku oneskorila. Neskôr som sa dozvedel prečo. Chcela prísť v&nbsp;peknej sukničke, ale mala ju v&nbsp;ten deň na sebe jej sestra, preto čakala, kým sa vráti, aby si ju mohla obliecť. Takto sme sa stretávali hádam rok, až sme si jedného dňa povedali, že sa zosobášime,“ povedal nám.

S&nbsp;manželkou mali neskôr dvoch synov: Oldřicha (63) a&nbsp;Ivana (54). Starší vyštudoval ekonómiu a&nbsp;aktuálne pôsobí ako mimoriadny a&nbsp;splnomocnený veľvyslanec SR v&nbsp;Lisabone. Mladší vyštudoval herectvo na VŠMU a&nbsp;v&nbsp;súčasnosti pôsobí ako dramaturg v&nbsp;RTVS. Už ako deti obaja účinkovali v&nbsp;množstve televíznych programov a&nbsp;dokonca aj v&nbsp;divadle. Najmä starší Oldo ako sedemročný hrával hlavné postavy na doskách SND a&nbsp;nakrúcal inscenáciu za inscenáciou. „Mal som pätnásť predstavení mesačne a&nbsp;v&nbsp;divadle som mal väčší rešpekt pred otcom než pred 450 divákmi, ktorí sedeli v&nbsp;hľadisku,“ priznal v&nbsp;relácii Portrét na TA3.

Synovia z&nbsp;herca urobili päťnásobného dedka a&nbsp;vnúčatá dokonca už aj pradedka. Mediálne známe sú najmä dcéry mladšieho Iva Hlaváčka. Michaela (31) je svetová topmodelka, momentálne na materskej dovolenke s&nbsp;tretím bábätkom, a&nbsp;Lucia (28) pracuje ako moderátorka a&nbsp;redaktorka v&nbsp;TV Markíza. Aj v&nbsp;tejto súvislosti sa pre ich známe priezvisko v&nbsp;médiách viackrát skloňovalo slovo protekcia. To však slávny starý otec absolútne vylúčil.

„Je to možno nepekné, keď to takto poviem v&nbsp;súvislosti so svojimi vnučkami, no ja som naozaj prstom nepohol. Pri Miške to bolo tak, že keď mala asi štrnásť rokov, boli v&nbsp;škole vyberať tváre vhodné na modeling. Tešil som sa, keď ju vybrali. Stala sa tvárou nejakej kozmetiky a&nbsp;potom už bola vo svete veľmi obľúbená. Podchvíľou fotila v&nbsp;Japonsku, v&nbsp;Amerike, vo Francúzsku. Keď sme s&nbsp;manželkou chodievali do Talianska alebo do Francúzska, videli sme ju na titulných stranách módnych časopisov, na bilbordoch. Teraz už je mamička, no stále pracuje, je o&nbsp;ňu záujem, takže je to fajn. Mladšia Lucka robí v&nbsp;Markíze. Čo počúvam od jej spolupracovníkov, tak ju chvália, že je schopná redaktorka a&nbsp;má budúcnosť pred sebou. Takže obe sú krásne, šikovné, samozrejme, po mne, po kom inom?“ opýtal sa so smiechom.

Manželka roky pracovala ako divadelná tajomníčka a&nbsp;jej obetavosť herec dodnes velebí do nebies. „Potreboval by som ďalších sto rokov, aby som svojej žene splatil to, čo pre mňa urobila. Už na začiatku manželstva sme zažili veľkú skúšku. Keď som skončil vo väzení, manželke povedali, aby sa so mnou rozviedla, lebo som protištátny živel a&nbsp;zavretý budem ešte dlho. Ona však povedala, že to neprichádza do úvahy. Uznajte, mohol som potom takúto ženu podvádzať? Mal som byť zlý, keď ona pri mne stála a&nbsp;stojí v&nbsp;dobrom aj zlom? To som skrátka nemohol urobiť, svedomie by mi nebolo dovolilo. Navyše musím povedať, že v&nbsp;spoločnosti, v&nbsp;ktorej sa stretávajú už títo starší ľudkovia, je ona stále i&nbsp;vo svojom veku mladica, pekne vyzerajúca, upravená. Je to fajn.“

Za list mame skončil vo väzení: Kto najviac podržal OLDA HLAVÁČKA, keď vyšiel spoza mreží

Výber pre vás

Za list mame skončil vo väzení: Kto najviac podržal OLDA HLAVÁČKA, keď vyšiel spoza mreží

Súvisiace články

S nálepkou protekčná: Vajdovú vnímali cez priezvisko, tvrdili jej, že na herectvo nemá

Stihol si splniť najväčší sen: Legendárnemu Dančiakovi choroba vzala priveľa, ale nie humor

Zlomila ho osudná nehoda: Idylku v živote Labudu ukončila havária a zhoršujúca sa cukrovka

Výber pre vás