Vladimír Kampf

Hudbe a&nbsp;koncertom v&nbsp;súčasnosti príliš ruže nekvitnú. Ale novozámockej umeleckej agentúre a&nbsp;ozvučovacej firme kvitnú. Nie však ruže, ale papričky vo fóliovníkoch. Majú ich rovno za humnami centra mesta.

Za všetkým je Ladislav Baraňay (32). „Bol som učiteľ hry na gitare na základnej umeleckej škole. Neskôr som vyštudoval aj zvukový dizajn. A&nbsp;prečo papričky? Možno sú za tým moji starí rodičia. Babka mala fóliovník a&nbsp;chodievala predávať na trhy. Obaja dedkovia niečo pestovali. Detstvo som strávil v&nbsp;záhradách a&nbsp;pod fóliami. Okrem toho mám rodinu v&nbsp;Nesvadoch a&nbsp;to sú fóliovníkoví magnáti. Tí len polievali a&nbsp;polievali. Chodieval som s&nbsp;otcom predávať až do okolia Lučenca, odkiaľ pochádza. Vozili sme zeleninu na tržnice.“

Ako malý mal v&nbsp;záhrade svoju miniparcelu, na ktorej hospodáril. Mala to byť pre neho motivácia. „Nepestoval som len jahody, ale aj baranie rohy a&nbsp;feferónky. Štipľavosťou som bol fascinovaný. Ešte som ani do školy nechodil a&nbsp;už som sa dokázal zahryznúť do feferónky a&nbsp;zjesť ju ako jablko. Malo to pre mňa akúsi inú chuť. To je moja prvá pikantná spomienka. Rastliny som mal aj doma – v&nbsp;kvetináčoch na balkóne. Mal som v&nbsp;nich rôzne bylinky a,&nbsp;samozrejme, nesmeli chýbať štipľavé plody. V&nbsp;tom čase bolo dostupných len zopár druhov čili,“ spomína štipľavý Laci.

Obdobie puberty mu prinieslo hudbu. Načas bolo po záhradkárčení. Hral v&nbsp;kapelách. Myslel si, že pestovateľské aktivity a&nbsp;hudba nejdú dokopy. Všetok voľný čas venoval muzike. „Zrazu som mal iné záujmy. Som síce presvedčený, že som občas chodieval otcovi pomáhať, no on by asi tvrdil opak,“ smeje sa. „Isto to už nebolo ono. V&nbsp;tom čase by mi to nebolo robilo radosť. Okrem toho som začal chodiť na vysokú školu... Takže to nie sú len výhovorky,“ bráni sa.

Zlom nastal v&nbsp;roku 2012. Kamarát priniesol na letecké dni do guláša papričky habanero. „To bolo moje prvé stretnutie s inou odrodou čili. Zrazu som v tom cítil nielen pálivosť, ale aj ovocnú chuť. To bol prvý impulz. Objavil som niečo, čo som dovtedy nepoznal. Hneď som si našiel webstránku, z ktorej som si ich mohol objednať. Začal som na internete vyhľadávať fóra pestovateľov a znalcov papričiek čili. Študoval som pre mňa nové druhy. Dovtedy som poznal len baranie rohy, feferónky a malé čili.“

Druhým impulzom pre Laciho bola jeho kuchárska vášeň. Do jedál vyhľadáva pikantné príchute.„V&nbsp;obchodoch som sa však nevedel dopracovať k&nbsp;uspokojujúcemu zaváranému čili. Nielenže ho nebolo dostať, ale ani tie, ktoré som našiel, mi chuťovo nesedeli. Spojením dvoch impulzov som si začal objednávať semiačka. Stále som nemal čas, tak som poprosil otca, aby mi na ne našiel priestor pod fóliou. Otec vypestoval planty, ale nikto z&nbsp;nás si nenaštudoval, ako takéto plodiny pestovať. Zasadil ich ako normálnu papriku. Mali sme síce rastlinky, ale nula dozretých papričiek,“ spomína na začiatky.

Museli sa pustiť do štúdia. Štipľavejšie druhy treba dostať do zeme skôr. Laci dal na pestovateľské rady: okrem termínu výsadby zabezpečil aj vhodnú vlhkosť a&nbsp;osvetlenie. Prvé lampy si objednal z&nbsp;Česka, zasial už v&nbsp;januári. „Zasial som podľa návodov úspešných pestovateľov štyri druhy čili. Vybral som si z&nbsp;odporúčaní to, čo som sám uznal za najvhodnejšie. Informácie som hľadal aj v&nbsp;krajinách pôvodu. Otec mi vtedy v&nbsp;dielni postavil prvý ‚growbox‘, akúsi skriňu na pestovanie rastlín v&nbsp;špecifických podmienkach. Ani nevedel, čo to je. Ono to pripomína takú domácu skrinku na marihuanu. Mimochodom, na to, ako urobiť box, v&nbsp;ktorom by mi vyrástli papričky, som našiel najviac návodov práve na stránkach pestovateľov konopy,“ spomína s&nbsp;úsmevom.

„Rastliny potrebujú na klíčenie a&nbsp;rast konštantnú teplotu, svetlo, vetranie... Dobrí pestovatelia si to vedia vypočítať. Samozrejme, chýb sme narobili dosť, ale časom sme nedostatky vychytali.“ Planty vyrástli. V&nbsp;marci ich presádzali do poloskleníka zo starých okien medzi ovocné stromy, pretože otec fóliovníky zrušil. „Papričkám nevyhovuje nárazový vietor a&nbsp;prudké dažde. Vrch sme prekryli textíliou. Prvý rok sme ich nasadili nahusto. Úroda bola pekná. Tešil som sa.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Z&nbsp;vlastných papričiek vyrobil pikantnú pastu. V&nbsp;tom čase učil na základnej umeleckej škole. „Kolegovia dostali na ochutnávku. Učiteľ a&nbsp;grafik Viliam Šulík mi hneď urobil logo Čípoš Laci. Oblepoval som ním ampulky pre známych a&nbsp;kamarátov. V&nbsp;rámci dobrých vzťahov som rozdával pikantné dochucovadlá. Veľa ľudí v&nbsp;hudobnom svete si ma podľa toho veľmi rýchlo zapamätalo. Bola to dobrá reklama, aj keď spomenúť si na mňa na toalete nie je najpríjemnejšie,“ konštatuje so širokým úsmevom. „Toto nebolo mojím pestovateľským cieľom. Ale človeku v&nbsp;hudobnej brandži padne dobre, keď o&nbsp;ňom vedia.“

Po prvom úspešnom roku nasledovali ďalšie. Ladislav Baraňay objavoval nové druhy a&nbsp;sledoval fóra. Ďalší rok už pestoval šestnásť druhov. „Pestovanie čili má úskalia. Z&nbsp;desiatich semiačok nevyklíčia všetky. Niekedy som rád, keď vzíde aspoň jedno. Plánt sme mali toľko, že som nevedel, čo s&nbsp;nimi. Ani tie, ktoré boli len do rezervy, som nechcel vyhodiť. Z&nbsp;roka na rok sme pestovali čoraz viac druhov. Hľadal som chute – ako vinár. Človek, ktorý sa papričkám čili venuje, vie vážne ohodnotiť, aký má paprička nástup, kde páli, v&nbsp;ktorej oblasti... Nastal čas kombinovať druhy.“

Po dlhých rokoch skultúrnili prvú zanedbanú záhradu. Do pestovateľských aktivít sa najprv pridala manželka Janka Baraňayová. „Bola tolerantná a&nbsp;ani veľmi nefrflala, keď som do bytu nasťahoval prvé svietiace skrinky. Vedela, že som rozhodnutý. Kolega, s&nbsp;ktorým sme zakladali firmu na ozvučovanie, zohnal konštrukciu fóliovníka. Prvý rok sme toho veľa postaviť nestihli. Bol to však dobrý rok a&nbsp;úrodu sme mali aj bez fóliovníkov. Vznikali nové druhy sušeného čili, začali sme zavárať... Keď som priniesol domov papričky, aby som ich umyl vo vani, manželka sa ma spýtala: ‚Lacko, a&nbsp;kde budeme bývať?‘ Ani susedia nemali radosť, keď sme varili čili. Nikdy mi síce nič priamo nepovedali, ale aj oni sa asi zamýšľali, kde budú bývať. Z&nbsp;vedľajšieho vchodu mi hovorili, že to bolo riadne cítiť, keď som varil.“

Boli to naozaj domáce výrobky. Ale vzhľadom na špecifické plodiny to nemohlo vydržať dlho. Vo vani sa dalo kúpať len v&nbsp;studenej vode. Bolo to peklo. Kapsaicín zohrieval a&nbsp;aj vaňa s&nbsp;ľadovou vodou spôsobovala drobné popáleniny. Prenajali si kuchyňu v&nbsp;dome pri záhrade. Vtedy sa do pestovateľskej partie pridal Ivo. „Robil som v&nbsp;Maďarsku a&nbsp;chcel som sa vrátiť domov na Slovensko. Hľadal som investičné možnosti. Mal som aj kus záhrady u&nbsp;rodičov. S&nbsp;Lacim sme dlho debatovali. Peniaze som vložil do jednej časti firmy, kúpili sme za ne pódium, a&nbsp;pozemok dodnes využívame na produkciu papričiek,“ spomína Ivan Kučera (31).

Z&nbsp;roka na rok to bolo lepšie a&nbsp;lepšie. Čoskoro nato sa k&nbsp;nim pridal Luky. „Cestou zo školy som stretol Laciho. Do kebabu mi nasypal nejaké čili,“ pridáva príhodu zo začiatku spolupráce Lukáš Vrzala (28). Kamaráti každý deň odchádzali zo školy krížom poza humná do záhrady, v&nbsp;ktorej presádzali, okopávali, polievali, grilovali a&nbsp;popíjali pivko. Práve tam dostávali najlepšie a&nbsp;najpikantnejšie nápady.

V&nbsp;súčasnosti majú pre „štipľavostichtivých“ zákazníkov e-shop. Začali predávať z&nbsp;dvora, na jarmokoch či robiť rozvoz. Pestovateľské aktivity vyžadujú investície. Viac druhov – viac chutí. Tento rok ich majú vyše 150. Spolu ich skúsili už 209. Stalo sa, že kúpili zlé semiačka, ktoré nevyklíčili, alebo že sa im papričky skrížili a&nbsp;z&nbsp;guľatej bola podlhovastá alebo z&nbsp;červenej žltá... „Robíme vlastnú kontrolu originality v&nbsp;rámci svojich možností. Nepoznám pestovateľa, ktorý by mal úplne čisté druhy. Papričky aj sušíme, melieme, zavárame, miešame...“

Po papričky bol Laci ochotný ísť až na kraj sveta. Keď hovorí, že hlavným dôvodom jeho cesty do Južnej Ameriky neboli papričky, nikto mu to neverí. „Bolo to len príjemné spestrenie cesty do Peru. Objavil som približne tridsať pre mňa nových odrôd. Niektoré som si doviezol domov. Miestni mi dokonca priniesli papričky, ktoré som odvtedy nikde inde nevidel. Ani zmienku na internete som o&nbsp;nich nenašiel. Ani encyklopédie nepomohli. Ale to, ako sa papričky volajú, nie je najpodstatnejšie. Ide o&nbsp;vôňu a&nbsp;najmä o&nbsp;chuť.“

Laciho papričkové produkty neobsahujú žiadne farbivá ani príchute a&nbsp;konzervačné látky. Počas sezóny sú v&nbsp;Nových Zámkoch k&nbsp;dispozícii čerstvé. Okrem toho sa každý rok konajú festivaly a&nbsp;podujatia, na ktorých nechýba štipľavá príchuť. „Ľudia radi pozerajú na druhých, ako trpia. Preto majú veľký úspech naše súťaže v&nbsp;jedení jedál dochutených papričkami. Na začiatku sú všetci hrdinovia. Po prvej papričke sčervenejú a&nbsp;začnú im tiecť slzy. Chystáme sa na tretí ročník Čípoš rozlúčky s&nbsp;letom. Dúfame, že svojimi papričkami porazíme koronu,“ dodáva na záver Janka Baraňayová.

Hudbu a pestovanie spojili do jedného: Poriadna ČILI PAPRIČKA, to už je iná muzička

Výber pre vás

Hudbu a pestovanie spojili do jedného: Poriadna ČILI PAPRIČKA, to už je iná muzička

Súvisiace články

Učiteľa náboženstva baví tvrdá hudba: Nie všetky texty sú s kostolným poriadkom

Snina je nudná len pre toho, kto sa nevie nájsť: Čím učarovala svojim obyvateľom?

Poklady z múzea: Starostlivosť o zbierky, to nie je len oprašovanie vypchatých exponátov

Výber pre vás