Vladimír Kampf

To naj od rezbára Jozefa Chromeka je gigantická podoba grófky Alžbety Bátoriovej. Niekoľko týždňov ju vyrezával z&nbsp;masívneho topoľového dreva spíleného v&nbsp;Čachticiach. Legendami opradená krvavá grófka sa tak vďaka nemu vrátila v&nbsp;nadrozmernej veľkosti na svoje panstvo takmer po štyristo rokoch.

Jozef má v ateliéri kopu plastových a&nbsp;sadrových realistických sošiek z&nbsp;kusa sveta. Tie sú pre neho inšpiráciou na vlastné diela.

Rezbár z&nbsp;Podolia je pôvodom z&nbsp;oravského Zákamenného. „Je to moja srdcová záležitosť. V&nbsp;Piešťanoch som bol na vojenčine a&nbsp;tu som zostal. Našiel som si manželku odtiaľto. Mám lesnícku učňovku. K&nbsp;drevu mám blízko.“

K&nbsp;rezbárstvu sa dopracoval cez globálnu dokumentárnu televíznu stanicu. Pozeral seriál o&nbsp;šikovných amerických a&nbsp;kanadských drevorubačoch, ktorí veľmi zručne vyrezávali obrovské sochy. „Sochy ma fascinovali odmala. Hovoril som si, že to raz skúsim.“

Vpred ho posunul internet a&nbsp;sociálne siete. „Zoznámil som sa s&nbsp;rezbárom Andrejom Iršom zo Záhoria. Našiel som jeho rezbárske fórum, kde som sa dozvedel veľa užitočných vecí – aké nástroje používať, aké drevo si vybrať a&nbsp;ako postupovať. Dostal som sa do rezbárskej komunity a&nbsp;čerpal som informácie. Neskôr sme sa stretali na sympóziách osobne. Učíme sa jeden od druhého a&nbsp;radíme si alebo niečo vylepšujeme.“

Na začiatku sa pokúšal vytvoriť sochu matky – madony s&nbsp;dieťaťom. Bola to ťažká voľba a&nbsp;nedopadlo to podľa predstáv. „Už to bude aj dve desaťročia,“ smeje sa.

Rezbárstvu sa venuje naplno posledné tri roky. Predtým to bolo popri zamestnaní v&nbsp;Povodí Váhu v&nbsp;Piešťanoch. „Bol som bagrista, traktorista a&nbsp;robil som na strojoch, ktoré bolo práve treba. Na voľnej rezbárskej nohe sa mi darí prežiť. Sem-tam sa mi pritrafí vyrobiť niečo väčšie. Prednedávnom som dokončil erbovú sochu pre Častkov. Aj to bola madona. Tentoraz sa mi podarila,“ hovorí s&nbsp;úsmevom.

Na voľnú nohu sa dal tesne pred pandémiou. „Dlho som naberal odvahu. V&nbsp;Povodí Váhu som mal istotu štátneho podniku. Robil som tam dvadsať rokov. Riskol som to. Pol roka som bral podporu v&nbsp;nezamestnanosti a&nbsp;do rezbárstva som sa pustil naplno. Až tak naplno, že po poslednej dávke v&nbsp;nezamestnanosti ma seklo v&nbsp;krížoch a&nbsp;zostal som takmer nehybný. Bol som nešťastný, že nemám stabilnú prácu a&nbsp;ani vyrezávať nemôžem. Našťastie som to rozchodil. Dobrý pes sa z&nbsp;bolesti vylíže. Vyše roka som sa trápil. Doteraz chodím na obstreky raz za tri mesiace a&nbsp;nie je to úplne dobré. Mám vysunuté a&nbsp;prasknuté dve platničky od zdvíhania ťažkých pňov. Dnes už som múdrejší. Kúpil som si vysokozdvižný vozík a&nbsp;dávam si veľký pozor.“

ĎALŠIE DIELA TALENTOVANÉHO REZBÁRA NÁJDETE V GALÉRII

Vpred ho posunuli sympóziá. Prostredníctvom nich viedla cesta do sveta. „Cez sociálnu sieť som sa zoznamoval s&nbsp;ďalšími rezbármi a&nbsp;dostal som sa do Kanady, do Nemecka. Bol som aj na ceste do Japonska, ale zmeškal som lietadlo. Asi to tak malo byť a&nbsp;Japonsko mi nebolo ešte súdené. Pred troma rokmi sme sa najprv s&nbsp;kamarátom dostali do zápchy okolo Bratislavy. On mal potom ešte niečo vo Viedni. Aj tam sme sa zamotali. Ani auto sme nezaparkovali ľahko. Išli sme nadoraz a&nbsp;nepodarilo sa nám prísť včas. Doteraz som z&nbsp;toho nešťastný. Bol to môj veľký sen. Dúfam, že sa mi raz splní. Japonských rezbárov som spoznal v&nbsp;Kanade. Sú veľmi fajn.“

Na veľkú sochu treba poriadnu motorovú pílu. „Mám ich zo štyri. Jednu väčšiu, strednú, menšiu, najmenšiu. Hrubé kontúry vyrezávam tou najväčšou a&nbsp;potom si beriem menšiu a&nbsp;menšiu. Tá najmenšia má špicatú lištu, ktorou môžem doťahovať jemné detaily. Nakoniec všetko vybrúsim. Aj brúsok mám niekoľko. Vnútri v&nbsp;zime používam pílu na batériu.“

V&nbsp;umení rezbárčiny mohutných sôch dominujú Američania a&nbsp;Kanaďania. „V&nbsp;každej krajine sa nájde špičkový rezbár s&nbsp;vlastným štýlom. Mňa poznajú najmä podľa sov. Sovy vyrezávam najradšej, ale na objednávku urobím čokoľvek. Všetko, čo vyrobím, hneď aj predám. Nemám nič na sklade. Vyrobil som aj sochy zvierat na detské ihriská a&nbsp;kopu ďalších. Do Nemecka som nedávno dokončil na objednávku krokodíla do záhrady. Známi tam majú drevený safari park. Predtým som im robil gorilu. Som za každú zábavu. Všetko nové a&nbsp;náročné je pre mňa výzva. Niekedy sa niečo nepodarí, ale to ma neodrádza. Učím sa a&nbsp;posúvam sa najmä na ťažších veciach. Postavy a&nbsp;tváre sú pre mňa stále náročné. Zatiaľ nie som spokojný. Chcem byť ešte lepší.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Najlepšie mu idú menšie veci. Trebárs narodeninové dary. „Ľudia majú umenie radi . Raz, keď budem menej vládať, budem si musieť vymyslieť niečo ľahšie. Ale na to mám ešte čas.“

Sakrálnemu umeniu sa zatiaľ zvlášť nevenoval. „Pred časom ma oslovili z&nbsp;obce Chtelnica. Ešte sme sa nedohodli, ale mala by tam stáť moja Panna Mária. Nechali pre ňu na koreni peň vyschnutého stromu. Je to pre mňa ďalšia výzva. Budem vyrezávať rovno na mieste. Podobné diela som už robil pre záhradkárov, ktorí chceli mať pamiatku na obľúbený strom. Ešte som nič nepokazil, aj keď nespokojný bývam často. Mám to v&nbsp;povahe.“

Na uznávané súťaže do nemeckého Eibau chodí už približne desať rokov. „Mám niekoľko pekných trofejí. Tento rok sa mi podarilo druhé miesto. Pred šiestimi rokmi som dostal prvú cenu od publika. Hlasovali za mňa. Vyberali si spomedzi rezbárov z&nbsp;celého sveta. Každý dostal jeden kmeň z&nbsp;ktorého mal za tri dni niečo vytvoriť. K&nbsp;tomu musíme za trištvrte hodiny každý deň vytvoriť z&nbsp;metrového kláta aj niečo menšie. Ja idem zvyčajne na istotu – tie svoje sovičky.“

V&nbsp;tohtoročnej súťaži o&nbsp;najlepšie vydraženú malú sochu získal Jozef striebro. „Medzi veľkými sochami bola konkurencia mimoriadne silná. Prišli rezbári nielen zo severoamerického kontinentu, ale aj z&nbsp;Mongolska či Dominikánskej republiky. Skvelí sú aj Nemci. Robia nádherné a&nbsp;dokonalé sochy zvyčajne z&nbsp;dubového dreva.“

Dub má trvácne drevo. Pod strechou môže vydržať trebárs večne. Na priamom slnku praská a&nbsp;trpí. Popraskané drevo potom ďalej ničí voda a&nbsp;mrazy. Sochy pod holým nebom vyžadujú intenzívnu starostlivosť. „Najlepšie je im pod strechou alebo aspoň v&nbsp;polotieni,“ vysvetľuje.

Snov majstra rezbára Chromeka je toľko, že by mu nestačilo ani sto rokov života. „Z&nbsp;celého sveta si nosím malé sošky, ktoré sú mi inšpiráciou. Ešte stále sa mám kam posúvať. Raz možno vyrežem monumentálneho koňa na zadných nohách. Väčšie veci ma bavia viac. Moja štvormetrová Bátorička pre Čachtice sa dostala do slovenskej knihy rekordov. Žiaľ, minulý rok ju museli po desaťročí odstrániť. Topoľové drevo veľa nevydržalo a&nbsp;hrozilo, že sa zrúti.“

Pre Považany vyrezal trojmetrového Cyrila a&nbsp;Metoda. V&nbsp;Jablonke je jeho dvaapolmetrová lipová dievčina Jablonka stojaca na jablku. Už ju poznačil čas. „Ešte nekončím a&nbsp;dúfam, že tá najlepšia zákazka môjho života ešte len príde.“

Diela rezbára JOZEFA CHROMEKA ohúrili množstvo ľudí: Vytvoril aj gigantickú Bátoričku

Výber pre vás

Diela rezbára JOZEFA CHROMEKA ohúrili množstvo ľudí: Vytvoril aj gigantickú Bátoričku

Súvisiace články

Umenie odletieť: Na čo by si mali dávať dovolenkári pozor?

Vltavský kapitán sa nezastaví: Neuveriteľné, aké celebrity už viezol

Kapitán FILIP HOUDEK: Na lodi kedysi umýval záchody, musel sa vypracovať

Výber pre vás