Predtým než začala podnikať,    pracovala ako zásobovačka v sklárňach v Lednických Rovniach. Po revolúcii chcela ísť vlastnou cestou. „Dcéra mala problémy s imunitou, bola často chorá. Zostala som s ňou doma. S tromi malými deťmi a bez peňazí som si však nemohla dovoliť vyskakovať. Mali sme rozostavaný dom. Začala som v ňom baliť chrumky. To by som nikomu nepriala. Priniesli mi pätnásťkilogramové vrecia a ja som ich na váhe balíčkovala. K tomu som si musela vytlačiť vizitky s dátumom. Tie boli súčasťou balení,“ smeje sa. „Robila som to od večera od deviatej do jednej až druhej v noci. Za jedno balenie som dostala dvadsaťpäť halierov. Za mesiac som si v tom čase dokázala zarobiť aj tisícšesťsto korún. Viete, čo to pre mňa v tom čase znamenalo? Presne som vedela, čo si za to chcem kúpiť. Poličku do kúpeľne, posteľ niektorému dieťaťu...“

Najprv do podnikania tlačila vtedajšieho manžela. Predstava, že si otvorí autodielňu, ktorá im zlepší život, však nevyšla. „Nemali sme bohatých rodičov. Pozemky, lesy a nehnuteľnosti mojej rodiny sa za socializmu kamsi stratili. Nezostalo nám z nich takmer nič. Dedo pritom býval jeden z najbohatších ľudí v dedine a cestoval po svete. S bratom sme po ňom zdedili obchodného ducha. On dokázal aj počas vojny podnikať. Pašoval látky z Česka a do Česka zasa potraviny.“

Manželovi sa však do podnikania nechcelo. Pani Eva preto využila dopyt po dreve. Rozhodla sa oprášiť a opraviť znárodnený starý gáter, ktorý dedo v päťdesiatych rokoch odkúpil od družstva za šrotovú cenu. Veď sa možno niekedy zíde... „Zháňali sme miesto, kde ho postaviť. Na vlastnom pozemku v dedine nám to nedovolili. Našťastie som stretla predsedu urbára v Dulove. Ten mi ponúkol ich pozemok. Že sa mám vykašľať na všetkých neprajníkov a ísť tam. Gáter sme dávali dokopy pol roka.“

Gáter zostal na píle podnes. Tento starček je však už len v núdzovej pohotovosti. Čo keby sa ešte niekedy zišiel? Zostala aj unimobunka, ktorá slúžila ako kancelária a sklad súčasne. „Spočiatku sme pílili drevo zákazníkom, ktorí si ho priniesli z lesov. Lenže kto si kúpil v horách po známosti dvadsať kubíkov dreva, dostal dvadsaťpäť. Zákazníci sa oháňali papiermi a nechceli platiť za to, čo mali navyše. Merania nesedeli. Požičala som si preto peniaze od rodičov a začala kupovať drevo na hotové výrobky. Pôvodne som ho kupovala od priekupníkov, ktorí mi zasa priniesli papier, že je dreva viac, ako ho naozaj bolo.“

Aj pani Eva doplatila na „fakturantov“. „V polovici deväťdesiatych rokov som prišla o šesťstotisíc. Zákazník najprv platil a potom zrazu prestal. Tovar si pritom odviezol. Hľadala som ho v Starej Turej. Zistila som, že majiteľ fi rmy je Róm... Skúsila som vtedy aj vymáhačov. Holohlaví chlapci mi však povedali, že to nemá cenu, lebo by na to mohla doplatiť celá moja rodina. A hotovo. Za tie peniaze by môj podnik mohol byť oveľa ďalej. Keď si poviem, že už ma žiadna fi rma neobtiahne, vždy sa nájde niekto, na koho som krátka. Našťastie je takých čoraz menej a pohľadávky sa dajú ľahšie vymôcť. Podvodníci sú už dnes jasní a vymáhači majú inú robotu.“

Okrem sklamaní sa však stávajú aj milé veci. „Jeden zákazník z východného Slovenska prišiel na športovom lamborgini a priniesol mi kyticu kvetov. Naozaj. Aj ja som bola mladá a pekná,“ smeje sa Eva Pechancová. „Mňa však nechcel. Prišiel aj s priateľkou.“ Okrem civilistov zamestnáva píla medzi Pruským a Dulovom aj väzňov. „V súčasnosti u nás pracuje jedenásť odsúdených a dvanásť zamestnancov. S odsúdenými sa robí dobre. Väčšina z tých, ktorí sú tu, sedí za neplatenie alimentov. Smejú sa, že k nám chodia za odmenu, lebo tu robia aj ženy. Po tom, ako som dostala titul podnikateľka roka, začali ich veliteľovi hovoriť referent roka.“<strong></strong>

Tri deti pani Evy sa postupne stavajú na vlastné nohy. Najmladšia, jediná dcéra, študuje veterinu v Bratislave. Najstarší syn podniká s drevom, druhý syn zostal pri mame. Jazdí na ťažkých strojoch a robí občas spojku medzi mamou a otcom, jej bývalým manželom. „Občas mu dávam zarobiť, keď potrebujeme niečo nabrúsiť. Rozišli sme sa. Je mi ľúto, že som nestretla toho pravého a nemala som svoje tri deti práve s ním. Našťastie, deti sú úžasné.“ Pani Eva rada cestuje. „Najďalej som bola vo Venezuele, ale najradšej mám Chorvátsko a Makarskú riviéru. Tam je tak pekne voňavo a medovo. Na dovolenky však odchádzam narýchlo, len v čase, keď odtiaľto môžem odísť.“

V roku 1991 sa pani Eva prihlásila do poľovníckeho kurzu, kde sa zoznámila s kamarátkou Hedou. Dve osamelé ženy medzi stodvadsiatimi chlapmi. „Skončili sme s vyznamenaním. Heda bola na tom podobne ako ja. Štyri deti na krku, s ktorými žila v jednej izbe a jednej kuchyni. Snažím sa jej pomôcť, ako sa dá. Nosím jej veci po deťoch, a keď treba, odveziem ju. Keď mi bolo v živote najhoršie, šla som k nej. Z minima dokázala vychovať slušné a inteligentné deti, ktoré jej už teraz dokážu vracať lásku a pomôcť. Myslela som si, že som frajer. Ona je však väčší.“

Dáma z píly

Výber pre vás