Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Japonský profesor Susumu Nagayo miluje slovenské jaternice

20.09.2011 (38/2011) „Jazyk je živý tvor, ktorému by sme mali dať priestor,“ tvrdí japonský slovakista profesor Susumu Nagayo (63).
Japonský profesor Susumu Nagayo miluje slovenské jaternice
5 fotografií v galérii
Štefánik ho zaujal tým, že bol kedysi v Japonsku.
Autor fotografie: Ivan Pastor

Máte v Japonsku meniny?

Oslavujeme iba narodeniny, meniny nemáme. Rodičia môžu dať svojim deťom meno, aké chcú, a preto u nás v Japonsku existuje obrovské množstvo krstných mien. Moje meno Susumu znamená ísť dopredu alebo niečo ako progres. Narodil som sa v roku 1948 v meste Nagoya, čo je približne tristo kilometrov na západ od Tokia. Bolo pár rokov po vojne, vládla demokratická atmosféra a som vlastne rovesník socialistického Československa. Moji rodičia však neboli politicky angažovaní.

Ako ste sa dostali k slovenčine?

Najprv som v Japonsku študoval ruštinu, potom rusistiku a chcel som si svoje znalosti rozšíriť na slavistiku. Mal som šťastie a v roku 1979 som dostal príležitosť študovať dva roky vo vtedajšom Československu. Išli sme dohromady piati, z toho dvoch poslali do Prahy a traja sme skončili v Bratislave. Bola to prvá výmena študentov medzi Japonskom a Československom po invázii vojsk Varšavskej zmluvy, takže sme boli prvou generáciou japonských slovakistov.

Prečo ste sa rozhodli najprv pre ruštinu?

V šesťdesiatych rokoch ma veľmi ovplyvnila ruská literatúra – Dostojevskij, Gogoľ, Bulgakov, Šolochov a Solženicyn. Chcel som ich čítať v origináli. No a nesmiem zabudnúť ani na ruskú hudbu. Okrem toho ma zaujali aj sovietske dejiny – revolúcia, druhá svetová vojna, Stalin. Bol som mladý, vtedy bolo obdobie studenej vojny a Japonsko smerovalo skôr k Západu. Vedeli sme o stalinskom terore, čo sa stalo v roku 1956 v Maďarsku a v roku 1968 v Československu.

1018721:gallery:true:true:true

Hovorí sa, že slovenčina je pomerne ťažký jazyk. Aké boli vaše začiatky?

Pomohlo mi, že som bol už trochu vytrénovaný ruskou, poľskou a českou výslovnosťou, pomohla mi najmä čeština, ktorá má mnohé slová rovnaké. Ale v prvých troch mesiacoch to bolo pomerne ťažké, gramatika je vlastne logika, ale aj výslovnosť dá zabrať. V japončine nerozlišujeme R a L a ešte B a V. Potrápila ma aj česká a slovenská špecialita H a CH, takže dodnes mi robia problémy jazykolamy ako liberálny, revolúcia. Neraz som chcel niečo povedať a moji priatelia Slováci nerozumeli, o čo mi ide. Tak som im slovo napísal a bolo po starosti. Japončina totiž funguje na inom princípe.

Európanom zvyčajne pripadajú Japonci rovnakí a rozoznať napríklad Vietnamca od Číňana už vôbec nedokážu. Nepripadali vám ľudia v Európe všetci rovnakí?

Na deväťdesiatpäť percent viem rozlíšiť Japonca od Vietnamca či od južného Číňana. Severných Číňanov a Kórejčanov rozoznáme už veľmi ťažko. Ak však ide po meste skupina, viem, či sú Japonci, alebo nie. Číňania a Kórejčania majú totiž inú gestikuláciu. Čo sa týka strednej Európy, dnes je to tam všetko premiešané a už to nemožno zistiť ani podľa reči, pretože ľudia dnes vedia viac jazykov. Ale keď som kedysi prišiel po prvýkrát, mal som pocit, že sú všetci výzorom rovnakí. No časom som si zvykol. (smiech)

V čom sa Japonci líšia od Európanov?

Keď som sa v zahraničnej tlači dočítal, že po nedávnom zemetrasení sa u nás nerabovalo, nerozumel som, o čo ide. Až neskôr som pochopil význam tohto slova. Napríklad pre nás je nemysliteľné ísť rabovať. Máme podobné slovo, lenže to má iný význam, znamená to niečo ako rebelovať a skôr sa to vzťahuje na mladých. Okrem toho máme viac pokory pred prírodou, uvedomujeme si bezbrannosť pred jej živlami.

1018723:gallery:true:true:true

Máte nejaké slovo, ktoré u nás neexistuje?

Slovo nesympatický môže použiť iba starší voči mladšiemu a chladno hovoríme iba v lete. Je to špecialita iba na leto.

Bolo by možné spočítať, koľko rodených Japoncov ovláda slovenčinu?

Slovakistický svet je v Japonsku veľmi malý. Profesionálnych slovakistov je u nás maximálne desať, možno dvanásť. Bohemistov je viac, okolo päťdesiat-šesťdesiat.

Zaoberáte sa niektorými osobnosťami slovenských dejín a dospeli ste k zaujímavým objavom...

Keď som prišiel v sedemdesiatom deviatom do Bratislavy, priznám sa, nevedel som veľa o Slovensku. Meno Milan Rastislav Štefánik mi nič nehovorilo. Potom som sa zhodou okolností dozvedel, že bol kedysi v Japonsku, a to ma lákalo. Lenže za totality o ňom nebolo veľa informácií. V jednom mníchovskom kníhkupectve som však o ňom našiel hneď niekoľko kníh.

V dielach Jána Kollára ste našli japonské motívy. Ako sa tam podľa vás dostali?

Bola to trochu detektívna práca. Čítal som Slávy dcéru a v jednom sonete som našiel orientalistický motív. V Číne a v Japonsku uctievajú Deržavina – ruského básnika. Na začiatku 19. storočia ho preložili do japončiny. Myslím si, že Kollár toto všetko čítal a inšpiroval sa tým.

1018724:gallery:true:true:true

Špecializujete sa aj na Mórica Beňovského.

Tento pán je veľmi známy v dejinách Číny a Japonska, pretože sa kedysi zastavil v Japonsku. Hovorí sa o ňom, že je to uhorský cestovateľ. Narodil sa vo Vrbovom a ako prvý Európan sa zastavil v Japonsku, prvý informoval šoguna, že prídu Rusi. Vtedy sa im hovorilo červení barbari. Neofi ciálne sa zastavil v dvoch častiach Japonska – na ostrove Šikoku a ešte na juhu. Pátranie po Štefánikovi bolo ľahšie, veľa vecí je o ňom v archívoch, existuje aj jeho fond a okrem toho, nežil tak dávno ako Beňovský.

Takže ste stálym návštevníkom archívov a antikvariátov?

Archívy navštevujem veľmi často, ale antikvariáty už pomenej. Doma mám dosť bohatú knižnicu slovenských kníh, povedal by som, že aj Matica slovenská mi trochu môže závidieť. Mám prvé vydanie Štúra, Kollára, slovenské dejiny... Pred tridsiatimi rokmi som tieto knihy objavil v antikvariátoch, nestáli veľa peňazí. Momentálne prekladám do japončiny Dejiny Slovenska od Dušana Kováča, verím, že o rok, o dva uzrú svetlo sveta. Myslím si, že to pomôže japonskej verejnosti.

Prednášate slovenčinu na tokijskej univerzite cudzích jazykov, máte dosť študentov?

Predvlani som ich mal dohromady desať, v uplynulom semestri trošku menej, troch. Ide im to celkom dobre, od začiatku čítame slovenské odborné články.

Máte rodinu?

Jednu manželku a jednu dcéru. S manželkou som sa zoznámil ešte ako študent v Kjóte, okrem iného študovala aj v Krakove. Dcéru sme mali trochu neskôr, teraz má devätnásť rokov. Narodila sa síce v Japonsku, neskôr sme chvíľu boli v Kanade, kde sa naučila po anglicky a teraz sa, neviem prečo, sústredila na ruštinu. Takže všetci inklinujeme k slovanstvu.

1018725:gallery:true:true:true

A čo slovenská kuchyňa, ktorá je diametrálne odlišná ako vaša japonská? Čo vám na Slovensku najviac chutí?

Jaternice, klobásy a mám veľmi rád mäso, je to niečo vynikajúce. U nás v Japonsku jaternice nekúpite, iba ak nejakú suchú salámu. A mám rád aj bryndzové halušky. Napríklad generácia mojich rodičov bola zameraná prevažne na zeleninu a ryby. Mladí u nás nemajú problém s hamburgermi.

Takže vám nič z japonskej stravy nechýba?

Ja sa dokážem prispôsobiť a je tu mäso, takže som veľmi spokojný. (smiech)

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×