Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Petrovi Kočišovi nevyšiel biznis: Bol som panic v podnikaní

02.09.2011 (36/2011) Peter Kočiš (45) vie, že v hereckej oblasti je každý nahraditeľný. Preto si čo najviac užíva čas s rodinou.
Petrovi Kočišovi nevyšiel biznis: Bol som panic v podnikaní
5 fotografií v galérii
„Treba si nájsť voľný čas a nemyslieť na to, že musíte všetko stihnúť,“ tvrdí Peter Kočiš.
Autor fotografie: Ivan Pastor

Budete hrať v seriáli Nevinní, môžete prezradiť niečo o svojej postave?

Hrám tenisového trénera Braňa Horeckého; trénuje mladú dievčinu a dostane sa do ťažkej situácie. Bude tam nejaké obvinenie zo znásilnenia a z únosu aj snaha o pomstu.

Vy vždy „vyfasujete“ celkom špecifické roly – farár v Odsúdených, teraz tenisový tréner... Ozaj, hrávate?

Tenis hrám asi tridsať rokov, nechcem sa chváliť, ale na amatéra hrám veľmi dobre a mám aj trénerskú licenciu.

No aká „náhodička“... A nevymysleli ste si tú úlohu náhodou sám?

Nie, nevymyslel :-). Za seriálom je spoločnosť, ktorá robila aj Odsúdené, no a tak som im do toho asi nejako zapasoval.

Ja si vás pamätám aj ako moderátora vedomostných súťaží a hier. Myslíte si, že éra tohto druhu televíznej zábavy je už za nami?

Nie som mediálny expert, aby som to vedel posúdiť. Čo sa týka komerčných televízií, tak im to asi neprinášalo taký reklamný zisk, ako si predstavovali. Osobne si myslím, že to nie je na škodu veci, keď takéto relácie existujú, aj som ich robil celkom rád. Moderovanie ma baví. Otázka je, do akej miery vás to potom škatuľkuje, čo v mojom prípade trochu nastalo. Keď som sa venoval moderovaniu, aj keď som mohol robiť herectvo, nedostal som šancu, lebo som bol považovaný za moderátora. Keď sa skončilo Páli vám to!, paradoxne mi to otvorilo viaceré možnosti. Všetko zlé je na niečo dobré. Keby však bola zaujímavá ponuka na moderovanie, určite by som ju prijal. Uvidíme, možno sa k vedomostným súťažiam ešte vrátim. Všetko ide v akýchsi sínusoidách.

Keď sa tak obzriete dozadu, na ktoré kariérne obdobie rád spomínate?

Nemôžem povedať, že by som na nejaké obdobie spomínal nerád. Našťastie, bolo toho veľa, aj čo sa týka hereckých príležitostí. Som také, ako sa hovorí, televízne dieťa, na obrazovke sa objavujem od šiestich rokov. Aj so spätnou väzbou – dostal som nejaké ceny za herecké výkony. Obdobie, ktoré prišlo po revolúcii, bolo však trochu komplikované. Zo dňa na deň sa prestalo nakrúcať, herecká televízna tvorba akoby zanikla. Pre mňa nastalo dlhšie obdobie televízneho a rozhlasového moderovania a teraz sa to postupne začalo vracať. Natočil som aj zopár televíznych filmov, ktoré boli odvysielané a niektoré ešte len pôjdu do vysielania.

999641:gallery:true:true:true

Čo napríklad?

Minulý rok v novembri sme robili televízny film Výstrel navyše. Tam hrám zaujímavú postavu – policajného ostreľovača, ktorý akoby prejde na druhú stranu. Bolo to nakrútené v rámci cyklu Filmoviedky, dohromady by ich malo byť desať a zatiaľ sú tri. Niečo podobné, ako boli Nesmrteľní. Neviem, v akom je to štádiu, vraj by sa mali ďalšie štyri natočiť ešte tento rok. Sú to samostatné príbehy, ktoré pripravujú rôzne štáby. Táto práca bola naozaj výborná. Nevadilo nám, že bola zima, že sme niekde trčali štrnásť hodín v lese...

... že nezaplatili...

(Smiech.) Zaplatili, to prebehlo v poriadku. Ale naozaj, človek je ochotný urobiť aj niečo navyše. Dlho som mal dobrý pocit z toho, že nám niečo vyšlo.

Celkom z iného súdka je hiphopový muzikál Príbeh ulice 2, koho v ňom hráte?

Otca. V jednotke sa striedali Marek Ťapák s Petrom Trníkom, ktorý v dvojke zostal. Ja som mal účinkovať aj v prvej časti, no vtedy sa hralo v divadle Aréna a ja s Jurajom Kukurom nemám práve najlepší vzťah.

Vraj ste celkom zabodovali so svojím raperským vystúpením. Aký je váš vzťah k tomuto žánru?

Priznám sa, že rap som nikdy predtým nepočúval. Nie je to moja šálka kávy, keďže ja som starý odchovanec rockovej hudby. Ale počas práce na Príbehu ulice 2 som spoznal raperov a musím povedať, že som si k tomu našiel cestu. Keď človek nepozná texty, tak sa na to môže pozerať štýlom – ježišmária, veď to je len banda nejakých idiotov, ktorí niečo vykrikujú. Ale, naopak, niektoré veci aj z jednotky sa mi veľmi páčili. Mám album, ktorý vydali pri príležitosti dvojky. Niežeby sa zo mňa stal raper, ale niektoré veci sú tam veľmi dobré.

Raperky sa však vraj stali z vašich dcér Terezy (12) a Sáry (8).

Mladšia Sárka na niektoré z tých pesničiek tancuje na vystúpeniach tanečnej školy Jumbo, ktorú navštevuje. Dokonca máme aj spoločnú pesničku, ktorú si púšťame a rapujeme.

A manželka?

Nela nerapuje, ale počúva to občas s nami. Musím priznať, že ona je dosť veľký kritik a celkom sa jej to predstavenie páčilo. Ide z neho energia, sú tam výborné tanečné, slušné raperské a myslím si, že aj niektoré herecké výkony.

Čo baví vaše dcéry?

Terezka hráva tenis a chodí do LUDUS-u, Sárka tancuje. Terezka možno podedila moje gény, účinkovala už v seriáli s pracovným názvom Záchranný systém, v ktorom som hral aj ja. Uvidíme, akým smerom sa vydá, ešte aj výborne recituje. Sára má zasa množstvo energie, zatiaľ tancuje a obe so mnou počúvajú rock.

Terezku trénujete v tenise vy?

Občas si zahráme, no nikdy nedopadne dobre, keď rodič trénuje svoje deti. Aj lyžovať sa naučili dcéry s inštruktormi, hoci my s Nelou sa lyžujeme veľmi dobre. No boli sme radi, keď ich základy naučil niekto iný, a teraz sa chodíme lyžovať spolu.

999643:gallery:true:true:true

Ste kritický, keď spolu hráte?

Počuje od vás také to – potiahni úder! a podobne? Určite áno, inak by to nemalo zmysel.

Myslíte, že by to v tenise mohla niekam dotiahnuť?

Toto neriešime. Ja si myslím, že šport je v živote človeka dôležitý. Naučiť sa plávať či lyžovať je pre mňa samozrejmé, tenis je trochu špecifi cký, ale je fajn, keď viete zobrať raketu do ruky a zahráte si. Myslím si, že pohybovú kultúru by deti mali mať. Sám to poznám z detstva alebo z mladosti, že sa inak pozeralo na tých, ktorí športovali, a inak na „drevá“.

Vaším veľkým snom bolo otvoriť si reštauráciu, čo ste si aj splnili. Lebowski si však „požil“ len dva roky, prečo ste museli podnik zavrieť?

Neviem presne. Určite jedna z príčin bola tá, že sa tomu treba venovať od rána do večera a ja, keďže som mal rôzne iné pracovné aktivity, som tam nedokázal byť. Postupom času sa to zosypalo, keďže to nemalo pána, ktorý by na tom mieste bol prítomný stále. To bola asi hlavná príčina. A, samozrejme, okolnosti, ktoré s tým súvisia.

Čo napríklad?

Možno kúpyschopnosť obyvateľstva, menej turistov alebo niečo také. Je tam asi viac faktorov, ktoré zavážili, prečo sa to nakoniec skončilo tak, ako sa to skončilo. Ale v zásade to neľutujem, boli to veľmi stresujúce, ale príjemné dva roky. Mali sme ekonómky, prevádzkara, spoločníčku. No keď tam nie je šéf, musí tam byť od rána do večera prevádzkar, človek, ktorému dôverujete, alebo sa staráte vy. Aj keď to bolo nastavené tak, že ľudia o tom vedeli a boli spokojní, ale keď máte isté náklady a dennú tržbu a párkrát do mesiaca prídu dni, keď je zlé počasie, menej ľudí v meste, zrazu ste v strate, ktorú nemáte ako dohnať.

Prečo?

Pretože my sme neboli nočný bar, ktorý by to mohol dohnať v piatok alebo sobotu. Reštaurácia bola plná počas obedov a večerí, a keď máte istý počet miest, nenafúknete to. V tom čase boli problémy s terasami, nevedeli sme získať väčší priestor. Ale to je na dlhú ekonomickú debatu.

Niektoré reštaurácie u nás fungujú štýlom – majiteľ sa nestará a zamestnanci ho okrádajú. Kde ste našli ľudí, ktorým ste dôverovali?

Niektorých som prijal cez konkurz, bol to dlhší proces. Časom sa nám to celkom solídne vykryštalizovalo, ľudia, ktorí zostali, boli radi, že tam pracujú. Možno aj vďaka tomu, že sme ich toľko nebuzerovali, čo na druhej strane bola možno chyba. Nehovorím, že by som za celý kolektív dal ruku do ohňa, lebo jediné, čím si môžete byť istí, je to, že zomriete. Ale tam problémy neboli. Musím povedať, že v tomto som bol taký „panic“, niekedy som nevedel odhadnúť situáciu, veci, ktoré sa mi zdali v poriadku, neboli.

Išli by ste do toho znova?

Od takýchto zámerov som upustil, a keby som do toho šiel, tak jedine so silným finančným partnerom a s človekom, ktorý by sa tomu venoval stopercentne. A určite nie do prenájmu, chcel by som mať vlastný priestor. Ak by som platil nájom, tak jedine na mieste, kde sa premelie veľmi veľa ľudí a mal by som šancu, že tie peniaze tam prídu.

Máte nesplnený sen?

Chcel som letieť raketoplánom, ale tie už lietať prestali. Celkom by ma zaujímalo, ako to tam hore vyzerá. No a potom mám len také realistické sny, aby som mal zaujímavú prácu, aby to fungovalo v rodine, aby som sa stretával s niektorými ľuďmi... To sú také, nechcem povedať, že túžby, ale prirodzené stavy človeka.

999644:gallery:true:true:true

Aj letieť stíhačkou ste chceli.

To som tiež ešte nezrealizoval. Ale možno to dostanem ako darček k nejakému jubileu, uvidíme. Stihli ste už tento rok dovolenku? Boli sme týždeň v Paríži a ideme aj na Malorku. So Sárkou som bol na splave na Sázave, pôvodne mala ísť aj Terezka, no ochorela. Tam sa nám páčilo. Síce som sa narobil „jak hovado“, ale inak to bolo dobré. Človek si akurát musí zvyknúť na rozkladanie a skladanie stanu, ale páčilo sa nám to. Sárka bola nadšená, pomáhala a do noci s nami sedávala pri ohni, dokonca i veslovala. Určite pôjdeme aj na budúci rok. Pre deti je to naozaj zážitok.

Dokážete vypnúť?

Jasné! Aj počas roka si treba nájsť čas na to, že človek sa venuje len sebe, nie iba v lete. Ja hrávam tenis, dvakrát do týždňa hokej, ideme do zoologickej záhrady s deckami alebo vypadneme niekam na chatu. Môj otec hovorieval, že baterky treba dobíjať, lebo nikto z nás nie je perpetuum mobile. A znie to trochu kruto, ale každý sme nahraditeľný. Ak by sa mi niečo stalo, že nemôžem zo zdravotných dôvodov pracovať, tak sa vlastne nič nedeje. Na niekoho sa myslí možno dva mesiace, na iného tri, ale postupom času, keď zmiznete z obrazovky alebo z éteru, príde niekto iný a nahradí vás.

Aj keď ste veľmi dobrý?

Môžeme sa baviť o kvalite, no v zásade si divák rýchlo zvykne na to, čo je mu predostierané. O tom si nemožno robiť ilúzie. Preto si treba nájsť voľný čas a nemyslieť si, že musíte všetko stihnúť. Práve naopak. Niekedy aj to, že nie ste veľa na obrazovke, prináša výhody.

No keď je človek v kurze, asi len ťažko si povie dosť.

Treba mať vnútornú silu vedieť povedať – toto už nezoberiem. Všetko sú to, samozrejme, peniaze a nebudeme si navrávať, že ekonomická situácia je pre hercov nejako výnimočne výhodná. No na druhej strane, nikdy sa to neobrátilo proti mne. Nechcem zažiť to, že si niekto pustí o ôsmej televízor, kde budem ako Jožko, o deviatej ako Ferko, o desiatej Ignác a ľuďom sa to začne zlievať. Samozrejme, ten tlak je veľký a možno niekedy majú herci pocit, že ak niečo odmietnu, obráti sa to proti nim. Ja si však nemyslím, že je to celkom pravda.

Často si však mladí herci povedia – kým mi ide karta, využijem to. Veď možno o rok po nich ani pes neštekne.

Je to možné. Určite to súvisí aj s vekom a s tým, čo má človek za sebou. Ak urobil jednu televíznu inscenáciu a príde ďalšia, tak po nej skočí. Keď má za sebou sto hlavných postáv, dvadsať fi lmov a osemsto „moderovačiek“, môže si povedať, že si dá rok pauzu. Dá sa do toho vrátiť. Samozrejme, záleží na kvalite a na tom, čo si tá-ktorá spoločnosť vyberie.

Možno vás sa to netýka, no herečky starnú a boja sa, že so stúpajúcim vekom počet núkaných úloh klesá.

Ja si myslím, že sú aj herečky, ktoré hrajú i v zrelom veku, majú priestor a vedia si ho zastať. Opäť je to však o tom, kto je aká osobnosť. Možno je pre mladšiu generáciu viac príležitostí, ale to je celkom prirodzený proces a netreba si z toho robiť ťažkú hlavu.

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×