Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Doživotný vládca: Mocnosti nad vládou Franca privierali oči

31.07.2011 (31/2011) Španielsky diktátor Francisco Franco patrí k najrozporuplnejším postavám minulého storočia. K moci sa dostal po vojenskom prevrate.
Doživotný vládca: Mocnosti nad vládou Franca privierali oči
9 fotografií v galérii
Diktátor Francisco Franco stál na čele Španielska takmer štyri desaťročia.
Autor fotografie: Profimedia.sk

Krvavá predohra druhej svetovej vojny. Tak sa zvykne označovať konflikt, ktorý sužoval Španielsko tri roky, vyžiadal si státisíce obetí, masový exodus obyvateľstva, zničené mestá a dediny a v neposlednom rade vyniesol na výslnie moci muža, ktorý sa stal jedným z najdlhšie vládnucich európskych diktátorov 20. storočia. Španielska občianska vojna sa začala vojenským prevratom. Pravdupovediac, niet sa čo čudovať. Krajina, ktorá bola dlhé roky destabilizovaná, zmietaná anarchiou, hospodárskou, politickou i spoločenskou krízou a postupne radikalizovaná, kde generálne štrajky, násilnosti a dokonca politické vraždy už boli takmer na dennom poriadku, si ho priam pýtala.

Povstanie proti republikánskej vláde vypuklo pred 75 rokmi, 17. júla 1936. Jeho mozgom a koordinátorom bol generál Emilio Mola, hlavným vodcom vzbury, ktorá sa už po niekoľkých hodinách rozšírila po takmer celej krajine, zase generál José Sanjurjo y Sacanell. Už zakrátko sa však ústrednou postavou konfliktu, ktorý sa zvrhol do občianskej vojny, stal 43-ročný generál Francisco Franco (celým menom Francisco Paulino Hermenegildo Teódulo Franco y Bahamonde Salgado Pardo de Andrade). Kde sa tento muž vlastne vzal a aká bola jeho cesta na vrchol?

968465:gallery:true:true:true

Najmladší generál

Mal povesť schopného, pedantného a odvážneho dôstojníka a v armádnej hierarchii stúpal veľmi rýchlo. Po uniforme túžil od detstva. Ani nie pätnásťročný začal študovať na vojenskej akadémii v Tolede, ktorú absolvoval o tri roky neskôr. To už mal hodnosť podporučíka. Dva roky potom strávil v pokojnej posádke, takáto služba mu však príliš nevoňala. Chcel vyniknúť a túžil po ďalšom postupe. Prihlásil sa teda do koloniálnych jednotiek, s ktorými odchádza bojovať do Maroka. Pri zrážkach s berberskými povstalcami v pohorí Ríf je však ťažko zranený a neskôr sa musí vrátiť domov.

Bol síce povýšený na majora (najmladšieho v armáde), odvelenie do Španielska však znášal ťažko. Časom sa však do Maroka vracia a dokonca ako zástupca veliteľa novovytvorenej Legión Extranjera (španielskej cudzineckej légie). Opäť bojuje proti rífskym povstalcom a po prvotných neúspechoch napokon práve vďaka jeho veliteľským schopnostiam dosiahnu légie (od roku 1923 stojí na ich čele) celkové víťazstvo. Úspechy majú, samozrejme, vplyv aj na jeho kariérny postup a v roku 1926 sa ani nie 34-ročný Franco stáva generálom, najmladším v španielskej armáde. O dva roky neskôr ho vojenská vláda Miguela Prima de Riveru vymenovala do funkcie veliteľa najvyššej vojenskej akadémie v Zaragoze.

968466:gallery:true:true:true

V živote každého človeka nastane moment, keď čosi alebo ktosi zmení jeho pohľad na svet. Franciscovi Francovi prinieslo možno takúto premenu manželstvo. V októbri 1923 sa oženil so svojou dlhoročnou láskou, dcérou bohatého obchodníka Carmen Polo y Martínez Valdésovou. Bola horlivou katolíčkou a práve takým sa stal pod jej vplyvom aj on. Verejne začal presadzovať názor, že sekularizácia je pre Španielsko neprijateľná a politický vplyv cirkvi musí zostať za každú cenu zachovaný. Tak ako sa z vlažne veriaceho Franca stal aktívny katolík, bol aj presvedčený monarchista. Veľkým šokom preňho preto bolo, keď v apríli 1931 vyhlásili republiku, vlády sa ujala republikánsko-socialistická koalícia a kráľ Alfonz XIII. musel opustiť krajinu.

Nežiaducemu pomohol Hitler

Zmena režimu ovplyvní aj jeho postavenie. Pre novú vládu je protirepublikánsky zmýšľajúci dôstojník na takom dôležitom poste neprijateľný. Franco je preto suspendovaný a stáva sa veliteľom pešej brigády. Zakrátko nasleduje odvelenie na severozápad krajiny a potom na Baleárske ostrovy. Lenže nová republika má problémy, na riešenie ktorých sa rozhodne povolať armádu. V roku 1934 vypukne v Astúrii ozbrojené banícke povstanie a je to práve Franco, kto ho so svojimi jednotkami tvrdo potláča. Vyslúži si za to povýšenie na hlavného veliteľa španielskych jednotiek v Maroku a v roku 1936 konzervatívci dokonca presadia jeho vymenovanie do funkcie náčelníka generálneho štábu armády. Lenže už o necelý rok tento post stráca.

968467:gallery:true:true:true

V parlamentných voľbách totiž víťazí ľavicový Ľudový front a jeho predstavitelia mu nemôžu zabudnúť brutálne potlačenie povstania v Astúrii. Opäť je nežiaduci a ako taký vypovedaný na Kanárske ostrovy. Pôsobí tam aj v čase prevratu v júli 1936. Hneď ako sa dozvie o jeho vypuknutí, odlieta do Maroka, kde sa ujíma velenia koloniálnych jednotiek a spolu s nimi preberá kontrolu nad touto časťou krajiny. Potreboval sa však so svojimi vojakmi dostať do Španielska, a to bol problém. Námorné sily, ktoré by ich tam mohli prepraviť, totiž zostali lojálne republikánskej vláde. Vzbúrencom napokon podali pomocnú ruku Hitlerovo Nemecko a Mussoliniho Taliansko. Poskytli lietadlá, ktoré postupne prepravili do Španielska takmer 15-tisíc vojakov a stovky ton munície.

Medzinárodná občianska vojna

Vojenský prevrat vo viacerých veľkých mestách (Madride, Barcelone, Valencii a ďalších) zlyhal a krajinu zachvátila občianska vojna. Na jednej strane stáli ľavicovo orientovaní republikáni (najmä socialisti, komunisti a anarchisti), na strane druhej povstalci, označovaní aj ako nacionalisti, ktorí sa grupovali predovšetkým z radov falangistov (stúpencov španielskeho fašizmu) a monarchistov. Kým prvých výrazne podporoval Sovietsky zväz a na pomoc im prišli aj medzinárodné dobrovoľnícke jednotky tzv. interbrigadistov (bolo ich vyše 60 000, medzi nimi aj takmer 3 000 Čechov a Slovákov), druhí sa mohli oprieť o spomínanú podporu Nemecka a Talianska.

968468:gallery:true:true:true

Aj vzhľadom na to sa o tejto vojne zvykne hovoriť ako o „cvičení“, v rámci ktorého veľmoci skúšali zbrane a stratégie na ďalšiu svetovú vojnu. Koniec koncov, počas Norimberského procesu to priznal aj Hermmann Göring, ktorý povedal: „Španielsko mi poskytlo príležitosť, aby som si mohol vyskúšať Luftwaffe.“ Hitler, ktorý sa obával víťazstva komunistov v Španielsku, vyslal na Pyrenejský polostrov 30-tisícovú Legion Condor, viac než 600 stíhacích lietadiel a ďalšiu výzbroj. Mussolini, ktorý sa snažil dostať Španielsko pod svoj vplyv a chcel si posilniť aj moc v Stredomorí, tam poslal dokonca 150-tisíc vojakov pravidelnej armády.

Stalin oficiálne odmietol priame zapojenie ZSSR do konfliktu, v skutočnosti však republikánov podporoval. Jednak prostredníctvom Kominterny, ktorá organizovala nábor do interbrigád, a do Španielska zamierili sovietski vojenskí poradcovia a príslušníci NKVD. „Pomocníci“ z oboch strán významne prispeli k tomu, že španielska občianska vojna sa do dejín zapísala ako jeden z najkrvavejších konfliktov. Vari najznámejšou akciou, ktorá šokovala celý svet, bolo však kobercové bombardovanie baskického mestečka Guernica nemeckou Luftwaffe. Čisté ruky nemali ani republikáni, ani povstalci. K bezbrehému vraždeniu oponentov i civilného obyvateľstva sa uchyľovali jedni aj druhí. Počas troch rokov trvania si napokon táto vojna vyžiadala viac než pol milióna obetí, pričom niektoré odhady hovoria až o milióne.

Nevďačný víťaz

Vráťme sa však k Francovi, ktorého práve občianska vojna vyniesla na vrchol moci. Generála totiž na konci septembra 1936 vymenoval Výbor národnej obrany za najvyššieho vojenského veliteľa, šéfa štátu (Jefe de Estado) a vodcu (Caudillo) a 1. októbra dostáva aj titul generalissimus. O niekoľko mesiacov sa stáva aj prvým mužom Falangy. Sprvu síce fakticky vládne iba na území dobytom povstalcami, to sa však pomaly, ale isto rozširuje, a keď na konci marca 1939 nacionalisti dobyjú Madrid, vyhlasuje koniec vojny a stáva sa španielskym diktátorom. Zavádza tvrdé represie. Opozičné politické strany stavia mimo zákona, vo väzeniach a na popraviskách končia tisícky porazených republikánov.

968469:gallery:true:true:true

Krátko nato sa v Európe rozhorí druhá svetová vojna a Hitler aj Mussolini veria, že Franco splatí svoj dlh a postaví sa na ich stranu. On sa však rozhodol, že svoju krajinu zruinovanú občianskou vojnou do ďalšieho konfliktu nezatiahne. V októbri 1940 sa stretáva s Hitlerom, ani tomu sa ho však nepodarí presvedčiť, aby zmenil názor. Španielsko, hoci sa sympatiami k Berlínu i Rímu netají, zostáva neutrálne. Oficiálne. Poskytuje „iba“ pracovné sily pre nemecký zbrojný priemysel. Po prepadnutí Sovietskeho zväzu Nemeckom v júni 1941 však z dobrovoľníkov vytvára takzvanú Modrú divíziu (División azul), ktorá odchádza na východný front bojovať v rámci Wehrmachtu. Na bojiská najväčšieho vojnového konfliktu v dejinách postupne smeruje 47-tisíc Španielov. Cieľ je jasný, keď sa bude porciovať korisť, Franco pri tom nechce chýbať.

Doživotný vládca

Úzke väzby na mocnosti Osi si Francovo Španielsko „odskákalo“ po druhej svetovej vojne. Diktátor sa síce už v júli 1945 rozhodol svoj režim mierne uvoľniť a vydal dekrét, ktorým formálne uznával občianske práva, víťazným mocnostiam tým však oči nezalepil. Spojenci zablokovali vstup krajiny do OSN a tá neskôr Francov režim, všeobecne vnímaný za pohrobka fašizmu, rezolúciou aj odsúdila. Oteplenie vzťahov nastalo až v roku 1953. Madrid vtedy uzavrel spojeneckú zmluvu s Washingtonom, v rámci ktorej si mohli Američania vybudovať na španielskom území vojenské základne. Prezident Dwight Eisenhower prišiel jej platnosť potvrdiť osobnou návštevou a donedávna nepriatelia si tak podali ruky...

968471:gallery:true:true:true

O dva roky neskôr prijali Španielsko aj do OSN a v roku 1956 sa sťahuje z Maroka. Diktátorovu moc však nič z toho neoslabilo. Poistil si ju vlastne už dávno predtým. Ešte v roku 1947 totiž obnovil monarchiu, bola však bez panovníka. Doživotným regentom, ktorý mohol vymenovať budúceho kráľa, sa v nej stal, čuduj sa svete, Francisco Franco. Bol tu však ešte jeden dôvod, prečo sa udržal pri moci. Koncom päťdesiatych rokov sa krajina začala ekonomicky stavať na nohy, ľuďom sa zvyšovali príjmy, Španielsko sa otvorilo turizmu a celé nasledujúce desaťročie sa zvykne označovať ako hospodársky zázrak.

Hoci sa aj naďalej potláčali ľudské práva a v krajine vládol polovojenský autoritársky režim, Francova vláda bola považovaná za úspešnú. Svojho nástupcu napokon diktátor určil až v roku 1969. Stal sa ním kráľ Juan Carlos Bourbonský, ktorý na trón zasadol v novembri 1975. Vtedy totiž Francisco Franco, ktorý vládol nepretržite vyše 39 rokov, zomrel. Pochovali ho v Údolí padlých, v megalomanskom pamätníku ležiacom asi 50 km severozápadne od Madridu. Tvorí ho súbor chrámov, nádvorí a stĺporadí a posledný odpočinok v ňom našlo 30-tisíc obetí občianskej vojny. Na výročie diktátorovej smrti sa sem ešte aj v súčasnosti každoročne schádzajú jeho obdivovatelia a málo ich veru nie je...

968474:gallery:true:true:true

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×