Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Vysoké Tatry šesť rokov po kalamite: Ako sa hojí les

17.06.2011 Keď sa Tatrami v novembri 2004 prehnala veterná smršť, bol to šok. Tisícky hektárov zničeného lesa vháňali ľuďom slzy do očí. Na taký pohľad sme neboli zvyknutí.

Takmer okamžite po kalamite sa začali odborné diskusie, čo s poškodeným lesom. Jedni tvrdili, že najlepšie je drevo vyťažiť – samozrejme, že tu šlo hlavne o peniaze – drevo je totiž cenná surovina. Druhí namietali, že les sa postupne dokáže obnoviť sám, a keďže sa to stalo na území národného parku, nemali by sme do tohto procesu nijako zasahovať. Polemika bola o to náročnejšia, že na Slovensku do nej zasahujú krátkodobé politické rozhodnutia.

Náučný chodník Rakytovské plieska

Ako to vyzerá s Tatrami dnes a ako sa obnovuje les chce ukázať pred týždňom otvorený Náučný chodník Rakytovské plieska. Jeho trasa má 4,5 kilometra, dá sa prejsť aj za dve hodiny a nie je veľmi náročná. Pokojne ju prejdete aj s menšími deťmi, školáci by na nej nemali mať žiadne problémy. Tento náučný chodník vznikol aby dokumentoval dva spôsoby starostlivosti o lesy TANAP-u po veternej kalamite. Jeden znamená ponechať les bez vplyvu človeka, druhý na zužitkovaní dreva a obnovy lesa výsadbou. Územie, na ktorom sa nachádza patrí pozemkovým spoločenstvám Východná a Važec. Bez súhlasu urbárnikov, spolupráce viacerých odborných inštitúcií a financií z Fondu Tatry by tento projekt vzniknúť nemohol.

Pri nástupnom mieste na náučný chodník sa začína turistický chodník na Jamské pleso, neďaleko je bývalá horáreň, bývalá zastávka autobusu a parkovisko. Je to aj jedno z nástupných miest pre turistický výstup na Kriváň. Práve na tento vrchol máte z trasy chodníka, ktorý prechádza aj Rakytovcom, dobrý výhľad a po kalamite sa odtiaľto otvára aj panoramatický pohľad na kráľovohoľskú časť Nízkych Tatier.

 928934:gallery:true:true:true

Nebol to vždy len les

Zaujímavosťou je, že na týchto miestach pred rokom 1949, keď vznikol Tatranský národný park, pásli dobytok a ovce a tieto miesta neboli zalesnené tak, ako si ich pamätáme na záberoch spred kalamity v roku 2004. Až po roku 1949 tieto plochy zalesnili a vytvorili tak okolo Tatier súvislý prstenec lesov. Bývalý riaditeľ TANAP-u Tomáš Vančura upozorňuje: „V minulosti to bolo riedkolesie, kde sa páslo, a dolesnilo sa to až neskôr, a aby bol z toho aspoň nejaký úžitok, vysadili tu smrek. Je to úžasná drevina, najekonomickejšia, ale zároveň je najčastejšie postihovaná vetrovými a podkôrnikovými kalamitami.“ Súvislé smrekové lesy totiž nedokážu odolať náporom silného vetru. A práve preto zasiahla Vysoké Tatry smršť tak masívne.

Pri pohľade na Nízke Tatry Tomáš Vančura dodáva: „Pofoťte si tieto výhľady, lebo o pár rokov tu už isto nebudú. Dynamika lesa je úžasná, je len otázka, či kalamitné drevo človek vyťaží a predá po 30 eur za jeden strom, alebo to ponechá v lese. Už sme tu dnes hovorili o tom, že ak les ponecháme na seba, dosiahneme potom dobré klimatické, vodozádržné a protierózne podmienky, čo je v národnom parku to najpodstatnejšie. Kam inam ako do národného parku sa máme na toto ísť pozrieť?“

 928936:gallery:true:true:true

Obnovu lesa spomaľuje extrémne suché počasie

Územie, ktorým náučný chodník prechádza, pozorne sledujú odborníci z Národného lesníckeho centra, Ústavu ekológie lesa SAV, či Technickej univerzity vo Zvolene a zo Správy TANAP-u Tatranská Štrba. Dozvedáme sa takú zaujímavosť, že keď robili merania pri sadeniciach, na miestach, odkiaľ odviezli popadané stromy a kde vyžali trávu, aby lepšie rástli, teplota pôdy okolo nich presahovala 70 stupňov (!) V takom úpeku sa, samozrejme, z pôdy stratila aj vlhkosť a sadeniciam sa veľmi nedarilo. Pritom ležiace kmene na území, ktoré je ponechané na samovývoj, bránia prehrievaniu a presúšaniu pôdy. Obnova lesa však prebieha pomalšie. Extrémne horúčavy celkovo veľmi sťažujú obnovu lesa a horúce leto v roku 2008 prispelo aj k výraznejšiemu rozmnoženiu podkôrnika.

Poďme ale späť na trasu chodníka, ktorá vlastne prvýkrát sprístupňuje jedno z Rakytovských pliesok, ktoré sú najnižšie položenými plesami Tatier a ležia v nadmorskej výške 1 307 metrov. Nižné Rakytovské pliesko je menšie a turistický chodník prechádza priamo popri ňom. Autori chodníka dúfajú, že jeho terajšia dostupnosť ho negatívne neovplyvní. Vyššie Rakytovské pliesko je o niečo väčšie, ale nie je sprístupnené a z náučného chodníka naň iba dovidíte. Obe plieska majú hĺbku približne dva metre, voda v nich je teplejšia, v lete má 15 až 16 stupňov Celzia a majú najnižšie pH vody zo všetkých tatranských plies.

928938:gallery:true:true:true

Trasa ďalej ide cez Furkotský potok. Lesy v jeho okolí boli uchránené pred zničením, vietor vyvrátil len slabšie stromy, pretože tam rastú nízko zavetvené smerky, ktoré sa dobre prispôsobujú nárazom vetra. Tieto stromy odolávali aj zvýšenému náporu podkôrneho hmyzu a podľahli mu až po spomínanom extrémne suchom lete v roku 2008. Chodník sa vracia cez pramennú oblasť Bieleho Váhu naspäť k východiskovému bodu.

928931:gallery:true:true:true

Les nie je len zelený a zvislý

Bývalý riaditeľ TANAP-u Tomáš Vančura tvrdí, že horšia ako kalamita v prírode je tá v našom myslení. „Kalamita v ľudskom myslení nabrala neskutočné rozmery a zapríčiňuje, že Tatry nám nejakým spôsobom odchádzajú. Nielen prírodne, ale hlavne mentálne. Treba si uvedomiť, že toto je národný park a pritom tu máte miestami pocit, že idete po lesnom závode.“ Vysvetľuje, že les nie je len taký, ako si ho tradične predstavujeme. „Veľmi často ľudia vnímajú les, že má byť zelený a stromy majú rásť zvislo. Toto ale mnohokrát nemusí byť pravda. Koľko ľudí má sivé vlasy, podobne ako les má sivé stromy, koľko ľudí je dlhodobo chorých a leží, ale stále ešte žije, podobne chorý les s popadanými stromami. Ale práve o tom je príroda. Treba ju ponechať bez vplyvu človeka, lebo vo väčšine prípadov jej ten človek skôr ublíži ako pomôže. A práve lokality ako je táto, ktoré ponechávajú samé na seba, sú dôležité. Aj keď je ich strašne málo, čakal som, že pôjde o väčšie územie, ale napriek tomu vďaka aspoň za tieto fragmenty, ktoré si ľudia môžu popozerať a budú vďaka nim premýšľať ako to bude s lesom o päť alebo desať rokov.“

928939:gallery:true:true:true

Aké budú Tatry o niekoľko rokov?

Vysoké Tatry postihlo niekoľko veterných kalamít. Najstaršia písomne doložená bola v roku 1898, potom nasledovali veľké kalamity v rokoch 1915, 1925, 1941, 1964, 1971, 1981 a doteraz najhoršia veterná smršť 19. novembra 2004, ktorá postihla lokality od Podbanského po Tatranskú kotlinu vo výškach od 700 do 1 350 metrov nad morom. Rýchlosť vetra dosahovala v nárazoch takmer 200 kilometrov za hodinu a na území Tatranského národného parku zničila 12 600 hektárov lesa. Tomáš Vančura si myslí, že kalamity boli, sú a budú a budeme si musieť zvyknúť na to, že príroda sa pred našimi očami mení: „Ide len o to, čo bude ďalej a ako Vysoké Tatry odovzdáme našim deťom.“

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×