Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Herečka Eva Pavlíková: Mám päťdesiat, no a čo?

07.10.2010 (41/2010) Jej herecká šatňa, kde sme sa rozprávali, bola plná nádherných kytíc, ktoré jej darovali kolegovia a priatelia k narodeninám.
Herečka Eva Pavlíková: Mám päťdesiat, no a čo?
6 fotografií v galérii
Eva v kruhu svojich blízkych: zľava manžel, dcéra Katka a mama.
Autor fotografie: OLLAVINO

Oslávila ich štýlovo – premiérou monodrámy Skok z výšky. Pôvodne nechcela okolo svojho jubilea robiť žiadne haló. Predstavovala si, že s kolegami odohrajú predstavenie Všetko za národ, kde má peknú postavu Hany Čepčinskej. Lenže režisér Svetozár Sprušanský jej ako darček zohnal, dal preložiť a napísať texty pesničiek, zmanažoval a zrežíroval monodrámu o žene, ktorá krátko pred svojimi päťdesiatymi narodeninami bilancuje svoj život.

V predstavení hrajú aj diváci. Ako sa vám s nimi spolupracuje?

V deň premiéry hrala dcéru moja vlastná dcéra a na záver od dojatia tak plakala, že nedokázala povedať repliku „mám ťa rada“. Aj ja som mala čo robiť, aby som nedostala záchvat plaču. Diváci sú skvelí a ja sa s nimi učím spolupracovať. Režisér chce, aby som ich režírovala, opravovala počas predstavenia. Je v tom kus zábavy pre nich aj pre mňa. Spočiatku som mala obavy, ale s pribúdajúcimi reprízami mám viac skúseností.

Vaša postava Leslee hovorí, že nežije svoj život, ale život členov svojej rodiny. Cítite to tak aj v súkromí?

Môj muž mi často hovorieva, že si robím, čo chcem. Nikdy nebol problém, ak chcel jeden z nás stráviť čas bez toho druhého, len s priateľmi. Dávali sme si vo vzťahu slobodu, a to je pre mňa veľmi dôležité.

Pýtajú si od vás mladšie kolegyne rady na šťastné manželstvo?

Nemajú túžbu vydávať sa. Myslia si, že manželstvo je vždy komplikované.

Keby ste dnes vy boli na ich mieste, tiež by ste zostali slobodná?

Nie. Beďo hovorí, že každá správna Slovenka by mala byť aspoň raz za život vydatá. Mala som peknú svadbu, biele šaty, šesťdesiat hostí. Všetko bolo, aj plač, aj kostol, aj radnica.

649789:gallery:true:true:true

Život s herečkou nie je bohviečo.

Vraj ste chceli mať štyri deti.

Áno, ale mám len jedno. Neviem, či by som ich zvládla viac. Veľmi obdivujem Janu Oľhovú. Má šesť detí a všetky sú úžasné, klobúk dolu. Chcela som veľkú rodinu, predstavovala som si veľký stôl, všetkých okolo neho a ja by som ich obskakovala. Možno budem mať aspoň veľa vnúčat.

Teraz ste často doma sama. Dcéra študuje v Bratislave, manžel pracuje v zahraničí. Nie je vám smutno?

Túžila som mať psa. Kristínka Turjanová mala šteniatka a veľmi som jedno chcela. Lenže uvedomila som si, že som i tak celé dni v divadle a to chudiatko by bolo doma nešťastné.

Ste na svoju jedinú dcéru upätá?

Bola som, ale už som pochopila, že to tak nejde. Teraz máme super vzťah, ale musela som na tom popracovať. Koľko ráz mi trhalo rukou, chcela som jej telefonovať, keď nebola doma, alebo som sa musela ovládnuť a pri návrate domov ju nevyšetrovať. Na vetu – čo máš nové – už bola alergická. Teraz viem, že musím počkať, až začne sama rozprávať. Chápem ju, ja som odišla z domu, keď som mala osemnásť. Keď som prišla k rodičom, tiež sa pýtali, čo mám nové a čo budem jesť :-).

Oslávili ste päťdesiatku. Čo sa zmenilo?

Nič. Nikdy som neriešila, koľko mám rokov. Tento vek je dobrý na to, že si môžete povedať, čo si myslíte, lebo mne už je naozaj jedno, čo si kto myslí o mne. Môžem si robiť, čo chcem, až na drobné obmedzenia.

649791:gallery:true:true:true

Posedenie po premiére monodrámy sa zmenilo na narodeninovú oslavu.

Prišla aj nejaká rekapitulácia života?

Viete, k čomu som dospela? Že keby som nebodaj skončila, tak by som mohla povedať, že môj život stál za to... Hrala som toľko krásnych postáv!

A čo plány do budúcnosti?

Neviem, čo bude ďalej. Podľa mňa to najlepšie už bolo a v kútiku duše sa modlím, aby nebolo horšie. Keď nič nečakáš a nič nedostaneš, nie si sklamaný. Život ide ďalej, určite mi prinesie aj plno dobrých vecí.

Dobré už bolo? Prečo si to myslíte?

Zažila som už toľko dobrých rolí v divadle, svadbu, narodenie dieťaťa... Toto sa už nezopakuje. Prídu iné veci, ale tie najkrajšie som už prežila. Možno sa mýlim a príde niečo úžasné. Dnes mi pri klaňačke jedna pani povedala, že sa v päťdesiatke osudovo zamilovala a je teraz nesmierne šťastná. Bolo by to super, keby niečo také čakalo aj mňa. Nemyslím tým, že sa chcem zamilovať do iného muža, ale zažiť niečo krásne.

649790:gallery:true:true:true

K narodeninám dostala Eva Pavlíková okrem iného aj skvelú monodrámu Skok z výšky.

Nemali ste už niekedy plné zuby divadla?

Keď odchádzam z bytu, vonku prší, manžel si v pohode sedí pri televízore, tak sa mi veľakrát nechce... Ale keď prídem do divadla a vidím kolegov, všetko je inak. Nikdy som na javisku nedala pocítiť, že sa mi nechce. Najviac sa mi chce hrať a žiť po predstavení, ale musím ísť domov spať. Ak mám na druhý deň predstavenie, je nemožné, aby som do rána niekde tancovala na stole a žúrovala.

Nikdy ste o svojej životnej a profesijnej ceste nepochybovali?

Ja stále pochybujem, dodnes. Hlavne, keď si pomyslím na dôchodok, aký ma čaká z hereckého platu. Uvažujem nad tým, že by som mala začať robiť aj niečo iné, aby som mala dôstojnú starobu. Z platu divadelnej herečky ma čaká príšerná budúcnosť. Z toho mám menší stres, aby som nebola odkázaná na sedenie v nejakej izbičke a nemusela si vydeľovať chlieb a maslo. To by ma šľak trafil.

Celý život robíte náročné povolanie a skončíte s almužnou namiesto slušného dôchodku. Je to spravodlivé?

U mňa to nie je o peniazoch, nie som vôbec materialistka. Samozrejme, že sú pre život dôležité. My ženy si rady robíme drobné radosti šatôčkami, voňavkami a všetkými tými „sprostostičkami“, ktoré nám na chvíľku pomôžu zabudnúť na všelijaké smútky a depresie, ktoré nám život prirodzene prináša do cesty. Aké sú na Slovensku dôchodky, je otázka pre niekoho iného. Všade inde vo svete majú divadelní herci iné postavenie. Tu sa niekde stala chyba, podľa mňa hneď po revolúcii. Je mi to ľúto kvôli mladým kolegom, ktorí aj napriek tomu, že dostanú nástupný plat tri stovky v hrubom, i tak prídu do divadla. Samozrejme, sú potom nútení privyrábať si inde. To so sebou prináša neskutočný kolotoč a stres. Veľmi by som chcela zažiť, aby som to nemusela robiť, aby ma divadlo uživilo.

649793:gallery:true:true:true

Na televíznej obrazovke sme Evu Pavlíkovú (na snímke s Petrom Marcinom) naposledy videli v sitkome Normálna rodinka.

Od Normálnej rodinky vás na obrazovke nevidieť. Neoslovujú vás, alebo odmietate ponuky?

Ponuky boli, ale viackrát som musela odmietnuť, pretože som práve skúšala v divadle. Nedali sa zladiť termíny. Hovorievame tomu, že je obdobie, keď je hojno, a potom príde... Divadlo sa hercom snaží veľmi vychádzať v ústrety, ale niekedy to fakt nejde. Raz sa mi stalo, že som na diaľnici v noci takmer nabúrala. Vtedy som si povedala, že mi to za to nestojí. Nie je mi z toho smutno, vždy som chcela byť predovšetkým divadelná herečka.

Ale televízia prináša popularitu a peniaze. Mnohí kolegovia si to užívajú plnými dúškami...

Naozaj im nezávidím. Je fajn, že si zarobia a ľudia si ich obľúbia a možno potom prídu aj do divadla. Lenže na druhej strane to prináša i nevýhody. Keď trebárs Tomáš Maštalír príde v SND na javisko hrať Petruccia a diváci si šepnú – aha, prišiel doktor Gregor! Môže hrať čokoľvek, zostane Gregorom, hoci je dobrý herec. Všetko má rub aj líce.

Na akú televíznu ponuku by ste bez váhania prikývli?

Veľmi by som si želala, aby sme sa vrátili k tomu, ako sa točilo kedysi, paradoxne za socializmu. Vtedy sa vyrábali inscenácie podľa skvostov svetovej literatúry. Ja viem, že je to trápne, keď to stále my starší spomíname. Je to možno smiešne, ako za tým smútime.

649794:gallery:true:true:true

Svoj spevácky a herecký talent ukázala aj v inscenácii Modrá ruža (na snímke s Ivanom Vojtekom).

Myslíte, že by to dnešného diváka zaujímalo?

Verím, že existujú ešte ľudia, ktorí sú nároční a nechcú len ľahkú zábavu, braky a telenovely. Vyrastá nová generácia scenáristov a režisérov. Po revolúcii sa všetko dehonestovalo, hodnoty devalvovali. Je to asi zákonitý jav pre spoločnosť, ktorá sa ocitne vo víre slobody a demokracie, a ľudia akoby odrazu nevedeli čo s ňou. Lenže už ubehlo dva dsať rokov! Kedy si uvedomíme, že sme tu krátko, že skutočné hodnoty sú niekde inde ako pretekať sa, kto má koľko áut a domov? Môj otec má dobrú teóriu – na druhý svet to neodnesieš.

Ste konzervatívna? Žijete celý život s jedným mužom, hráte stále v jednom divadle...

V niečom určite áno. S jedným mužom žijem, lebo nikto lepší neprišiel (smiech). Život s herečkou nie je bohviečo. Chlap je po večeroch doma sám. Domov mu príde strhaná, odlíčená maškara, ktorá sa hneď osprchuje, dá si pyžamo a odpadne do postele, lebo je vyčerpaná. Ale ja som starostlivý typ. Rada sa starám, varím, upratujem. Vôbec mi to neprekáža a môj muž si na to zvykol. Som akčná a on je pokojný Lev. Protiklady sa priťahujú, ja ho ženiem a on má pocit, že som generál, čo ho diriguje.

Máte veľa priateľov mimo hereckých kruhov. Je to pre vás vyváženie toho, že ste celý deň v kontakte s kolegami?

Ak si chcete zachovať psychickú rovnováhu, treba mať priateľov z iných profesií. Mne už sa nechce v tomto veku stále riešiť, čo kto ako hrá, a rozoberať žabomyšie problémy. Divadlo je pekná vec, ale nejde o život, ak sa niečo nepodarí. Mám kamarátov lekárov, výtvarníkov, sú to úplne normálni ľudia, cítim sa s nimi dobre. Zaujíma ich, čo zažívam, a oni mi rozprávajú o svojej profesii. Obohacujú ma inými témami a problémy z divadla sa mi potom zdajú banálne. Je to dobré, ísť sa nadýchať inde a nebrať sa vážne.

Nie je väčšia tragédia ako hlúpa herečka. Toto je známy výrok, ktorým sa riadite.

Povedal to Beďo. On bol od začiatku taký môj guru. Nosil nám knižky, chodili sme s ním na predstavenia, koncerty, do kina, „aby sme neboli sprostí“. Odvšadiaľ nosil množstvo cédečiek, kníh, filmov. Jeho je radosť počúvať dodnes. Minule mi priniesol plnú tašku bulletinov z predstavení, čo videl v zahraničí, a pripojil lístok, čo z toho by sme v Nitre mohli hrať, čo by sa komu hodilo.

Ste umelecká šéfka v Divadle Andreja Bagara. Ako vychádzate s mladými kolegami, ktorých tu máte požehnane?

Hovorievam im – dnes ti tlieskajú, si slávny, ale zajtra to tak nemusí byť. Zajtra ťa možno opľujú. Stále musíte dokazovať, že na to máte. Toto povolanie treba brať s pokorou, a je to drina. Neexistuje povedať, že toto zvládnem ľavou zadnou. Vždy treba robiť naplno, pracovať a vzdelávať sa, počúvať hudbu, čítať, čerpať mnohoraké emócie, ktoré potom na javisku môžem dať zo seba von.

Pôsobíte, ako by ste nemali žiadne neresti. Alebo ich len dobre skrývate?

Ale, čo tam po nerestiach! O nich sa nehovorí ☺. Občas fajčím, tak raz za pol roka, lenže potom z toho hneď ochoriem. Neopíjam sa, ale mám rada suché víno. Tiež ho nemôžem veľa piť, lebo potom mám chuť do jedla, tak jem, a potom sa chcem obesiť, prečo som veľa jedla... To je taký kolotoč.

Pôsobíte vyrovnane. Ste šťastná?

Pochopila som, kde je moje miesto. Nechcem byť ani najkrajšia, ani najlepšia herečka. Ak som súčasťou skupiny výborných herečiek, je to pre mňa česť. Je príjemné, ak ma na ulici zastavia ľudia a povedia, že sa im niečo páčilo.

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×