Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Legendárny dirigent očami syna Adriana: Slávu sme neriešili

01.08.2010 (31/2010) Ľudovít Rajter (1906 - 2000) bol jedným zo zakladateľov Slovenskej filharmónie. Jeho životopis vypovedá o obrovskej pracovitosti. Aký bol v súkromí?
Legendárny dirigent očami syna Adriana: Slávu sme neriešili
9 fotografií v galérii
Adrian zhromažďuje materiály o otcovi. Možno sa pustí do zostavovania monografie.
Autor fotografie: Peter Brenkus

Hoci medzi otcom a synom bol netradične veľký vekový rozdiel, až šesťdesiatdva rokov, Adrian hovorí: „Bol som šťastný v každom okamihu, čo sme boli spolu. Nikdy som vekový odstup nevnímal. Otec mal skúsenosti, prežil takmer celé dvadsiate storočie, dve svetové vojny, zmeny politických systémov, úspechy aj pády. Som rád, že som si ho užil až tridsaťdva rokov. Ako starého človeka som ho rozhodne nikdy nevnímal.“ Niečo na tom bude, veď Ľudovít Rajter ešte ako 93-ročný dirigoval koncerty spamäti a komponoval. O dirigentoch sa hovorieva, že majú skvelú pamäť. Je pre nich vlastne jedným z pracovných nástrojov.

„Pýtal som sa ho niekoľko dní pred smrťou na jednu jeho skladbu zo študentských rokov a on presne vedel, kedy mala premiéru aj konkrétne mená interpretov. Keď som si to overil, presne to sedelo,“ spomína.

Otec – trolejbus

V jeho spomienkach zostal otec ako človek, ktorý dokázal život prežívať mimoriadne intenzívne. Nikdy sa okázalo nepresadzoval, mal radosť zo všetkého, čo zažíval.

„Tešil sa, keď bola rodina spolu, z prírody, keď si vypočul pekný koncert v rádiu, alebo osobne z návštevy priateľov, zo zaujímavej knižky... Prežíval radosť z každého okamihu.“

To, že sa stal otcom vo vyššom veku, vôbec neznamenalo, že sa s deťmi nehrával ako ktorýkoľvek iný otec. „Naháňačky boli tiež, všetko... Bol som šoférom trolejbusu a on bol trolejbus. Mal som dva roky, ale pamätám si to. Sedel som mu na ramenách a otec vydával zvuky, ktoré pripomínali trolejbus,“ pobavene prezrádza. „Doma sme hovorili tromi jazykmi, po nemecky, po maďarsky a po slovensky. Určite to bolo správne rozhodnutie, rodinnému prostrediu vďačím aj za schopnosť bez problémov komunikovať viacerými jazykmi.“

Ujo Mozart

Hudba bola u Rajterovcov prítomná v každom okamihu. Ujo Mozart, ujo Beethoven, všetci slávni skladatelia akoby boli členmi rodiny. „Bolo to dobré, nevnímal som ich ako niečo, čo je vzdialené a musím sa o tom učiť z kníh.“

Pánu Rajterovi boli blízki mnohí umelci. Napríklad Johannes Brahms prostredníctvom profesora Eusebia Mandyczewského, ktorý bol tajomníkom archívu viedenskej Spoločnosti priateľov hudby. Ľudovít Rajter sa s ním stretol vo Viedni počas svojich štúdií. Ďalší, s kým mal priam hmatateľný kontakt, bol skladateľ Johann Strauss. Raz na viedenskej vysokej škole roku 1927 dirigoval koncert zložený z jeho diel a vdove po Straussovi sa koncert veľmi páčil. Pozvala dirigenta k sebe na kávu. Keď mu ju servírovala, povedala, aby zo šálky pil s úctou, pretože naposledy z nej pil Straussov veľký ctiteľ Johannes Brahms.

Presný a maškrtný

Vo všetkom, čo robil, bol mimoriadne presný. Neexistovalo meškať a bol veľmi šetrný. Peniaze investoval do rozumných vecí, najviac do kníh a partitúr. Tých mal naozaj veľa, syn ich dodnes opatruje. „Vedel si aj dopriať. Mal napríklad rád raz za čas kvalitné víno. Ale s mierou. Miloval sladkosti, jeho obľúbená kombinácia bola horká čokoláda s mliekom. Dal si jednu kocku a zvyšok si schoval, aby som mu ju nevzal. Ale i tak som mu brával,“ priznáva po rokoch.

Neznášal ryby a toto „dedičstvo“ odovzdal aj synovi. Nejedával hydinu – na vine bol zážitok z detstva. Do šiestich rokov žil Ľudovít Rajter v Pezinku. Bolo to síce slobodné kráľovské mesto, ale panovali tam vidiecke pomery. Aj so sliepkami vo dvoroch. A keď ako malý chlapec videl, čo sa deje s jeho obľúbenou kačičkou, keď sa jej osud naplnil, niečo sa v ňom zlomilo a rozhodol sa hydinu z jedálneho lístka vyškrtnúť. Istú časť života bol dokonca vegetarián.

Slávu sme neriešili

Adrian si nespomína, že by sa otcova sláva doma nejako riešila: „Keď som ho videl dirigovať, bolo to pre mňa úplne prirodzené. Uvedomoval som si to len v takých okamihoch, keď nás u lekára vzali mimo poradia. Nebývalo mu to príjemné. Rodičia mi vštepili isté normy, mne protekcia nič nehovorí.“

Syna brával často na skúšky s orchestrami a bolo prirodzené, že tiež skončil pri hudbe. Chvíľami uvažoval o inom povolaní, lákala ho najmä archeológia. Nakoniec vyštudoval hudobnú vedu. Dirigovanie si vyskúšal tiež: „Tým, že som vyrastal pri ňom, mám úplne jasnú predstavu, aké kritériá by mal spĺňať dirigent. Ak by to tak nebolo, možno by som teraz niekde mával pred orchestrom. Veľmi nerád by som bol druhotriednym dirigentom, naozaj.“ Pred spaním, tak ako iní ľudia čítajú knihy, Rajter senior čítaval partitúry. Vedel si v hlave vytvoriť zvuk konkrétneho orchestra.

Nesplnené sny

Veľmi túžil mať vnúča, ale nedožil sa ho. „Bol by iste rád, keby vedel, že v treťom pokolení sú už tri deti. Adrianova sestra má dve a Adrian jedného syna. Má štyri roky a zatiaľ ho najviac zaujímajú dinosaury. Sestrina dcéra spieva v zbore a po dedovi zdedila aj schopnosť krásne kresliť.

Starnutie

Vo vyššom veku dirigent ťažko znášal, keď bol niekto z rodiny dlhší čas mimo domu. „Boli sme veľmi prepojení, aj mne sa ťažko odchádzalo, keď som videl, ako zle to znáša. Našťastie, všetky problémy spojené so starnutím prišli až vo vysokom veku. Ešte ako deväťdesiattriročný bol schopný sa o seba postarať sám. Od roku 1986 som cestoval vždy s ním. Mal menšiu srdcovú príhodu, potom aj zopár úrazov, ale dirigovanie zvládal bez problémov. Pomáhal som mu len s kuframi. Jeho starnutie som vnímal ako prirodzenú vec.“

Keď sa naplnil čas a prišli posledné chvíle, bola pri ňom celá rodina. „Boli sme smutní, ale vnímali sme to ako súčasť kolobehu života. Som veľmi vďačný, že som s ním mohol byť do poslednej sekundy, že som mal možnosť ho odprevadiť. Zo smrti nemal nikdy stres, bol pripravený. Obával sa len toho, že bude dlho nevládny a na príťaž.“

Pýtal by sa inak

Adrian žije v dome, ktorý je stále plný otcovej energie. Opatruje listy od jeho učiteľov, množstvo fotografií, ktoré postupne digitalizuje. Samozrejme, aj taktovky, niektoré sú ešte od otcových učiteľov. „Zhromažďujem informácie o otcových štúdiách a profesionálnej činnosti. Nie je to jednoduché, lebo je potrebné obsiahnuť obdobie takmer deviatich desaťročí naplnených hudbou. Mám nahratých asi dvadsaťštyri hodín rozhovorov s otcom. Žiaľ, neviedli sme ich koncepčne, len sme si sadli a ja som spustil nahrávanie. Dnes by som bol pozornejší, teraz, keď ich počúvam, viem, že by som kládol detailnejšie otázky... “

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×