Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

František Plánička: Slávny brankár chytal aj so zlomeným lakťom!

30.05.2009 (22/2009) Vzrastom bol menší, no v histórii futbalu je jedným z velikánov. Zostával skromný, hoci patril k najpopulárnejším osobnostiam krajiny. Kto je FRANTIŠEK PLÁNIČKA, vedeli dokonca i tí, ktorým futbal nič nehovoril.
František Plánička: Slávny brankár chytal aj so zlomeným lakťom!
4 fotografie v galérii
František Plánička
Autor fotografie: Profimedia

Pražská Letná sa začiatkom minulého storočia stala miestom zasväteným futbalu. Vedľa seba tu vyrástli štadióny veľkých rivalov Slavie a Sparty, ktoré boli dejiskami mnohých dramatických duelov. K nemenej dôležitým zápasom však dochádzalo aj na voľných priestranstvách rozľahlej pláne. Hráči tam síce naháňali iba handrové lopty a na provizórne bránky ich kopali bosými nohami, aj tieto stretnutia však mali v sebe obrovský náboj. Ich aktérmi boli totiž šarvanci z okolitých ulíc a priľahlých štvrtí, ktorí vzájomné zápolenie označovali smrteľne vážne „liga“. Mali aj svojich divákov. Síce to bolo zvyčajne len pár okoloidúcich, ktorí sa chvíľku pozerali, no i medzi nimi sa z času na čas objavil niekto dôležitý.

Bolo to niekedy v roku 1916, keď sa tam zastavil aj istý pán Nenadál, činovník Slavie. Jedného z chlapcov, ktorého herný prejav mu najviac padol do oka, oslovil s návrhom, či by nechcel hrať za známy klub. Tým chlapcom bol vtedy dvanásťročný František Plánička a ponuku odmietol. Aj preto, že v tom čase bol priaznivcom Sparty. Pán Nenadál ale vedel, čo by mohlo zabrať. „Sľúbil mi, že budem hrať za žiacke družstvo, s ozajstnou koženou loptou a dostanem vlastné kopačky, o ktoré sa nebudem musieť s nikým deliť. To ma presvedčilo,“ spomínal o sedem desaťročí neskôr Plánička.

Sparta ho nechcela

V Slavii sa vtedy síce dlho neohrial, pôsobenie v žiackom družstve však bolo preňho osudové. Stal sa z neho totiž brankár. „Každý chcel byť útočník, aj ja som ním pôvodne bol. Lenže útočníkov bolo veľa, a keďže som veľmi chcel s tou ozajstnou loptou hrávať, išiel som do brány,“ vysvetľoval.

Po roku zo Slavie odišiel, postupne hrával za menšie pražské kluby až zakotvil v SK Bubeneč. Popritom chodil trénovať aj na Spartu, ktorej dres si túžil obliekať. Keď sa chcel stať jej hráčom, vedenie ho odmietlo s odôvodnením, že na brankára je malý. Bola to síce pravda, Plánička meral 172 cm, no výškový hendikep viac než dobre kompenzoval neobyčajnou pružnosťou a vynikajúcim postrehom. A tak v marci 1923 skúsil šťastie u konkurencie a Slavia ho zobrala. Objavil sa však problém, SK Bubeneč ho nechcel pustiť. Nakoniec si prestup doslova vyvzdoroval a „zošívaní“ zaňho zaplatili odstupné 800 korún. Definitívne, a ako sa napokon ukázalo, aj na celú kariéru sa stal slávistom.

O miesto medzi žrďami však musel zabojovať. Do mužstva totiž krátko po ňom prišiel aj skúsený gólman Josef Štaplík. Sprvu boli pomerne vyrovnanou dvojicou, postupne sa však čoraz viac presadzoval Plánička, až sa stal v bráne jednotkou. Neprišlo to samo od seba. Tvrdo na sebe pracoval, drel do úmoru a dodržiaval prísnu životosprávu. Kým viacerí hráči si hocikedy dopriali trebárs pivo, on bol zarytý abstinent, nepil dokonca ani kávu, nefajčil a žil aj maximálne skromne. Takýto priam asketický spôsob života praktizoval stále, i po skončení kariéry.

Dovolenka na futbal

František Plánička sa síce stal profesionálnym futbalistom, vedel však, že lopta ho nemusí živiť vždy. Pôvodne sa vyučil za sústružníka a robil vo viacerých dielňach a továrňach. Neskôr vyštudoval obchodnú školu a pracoval ako úradník v Elektrických podnikoch, neskôr vo Všeobecnom penzijnom ústave, ale nie popri futbale – obe zamestnania boli preňho rovnocenné.

Viedol vzorný rodinný život, jedno želanie manželke a dvom dcéram počas svojej aktívnej hráčskej kariéry vraj ani raz nemohol splniť. Bola to spoločná dovolenka. Všetko voľno, na ktoré mal totiž v úrade nárok, si vyberal na to, aby so Slaviou či s národným tímom mohol cestovať na turnaje. Spomínal napríklad, ako pred majstrovstvami sveta 1934 prišiel za generálnym riaditeľom penzijného ústavu a požiadal ho o dovolenku, aby na šampionáte mohol reprezentovať Československo. Šéf mu ju, pochopiteľne, dal a navyše pripojil želanie, aby sa späť neponáhľal a na turnaji s mužstvom vydržal čo najdlhšie, najlepšie až do konca.

Kapitán zlatých chlapcov

Do Talianska na svetový šampionát viedol Plánička reprezentáciu ako kapitán. Fanúšikovia boli sprvu skeptickí, výkony národného tímu neboli totiž v posledných mesiacoch príliš presvedčivé. V záverečnom prípravnom zápase pred majstrovstvami však Československo zdolalo Anglicko, považované za svetovú veľmoc, a toto víťazstvo akoby vlialo sebavedomie nielen priaznivcom, ale aj samotným hráčom. Cez Rumunsko, Švajčiarsko a Nemecko sa napokon naši reprezentanti prebojovali až do finále svetového šampionátu. V boji o najcennejšiu trofej ich čakalo domáce Taliansko.

Vo finále MS 1934 nesmelo Československo vyhrať. Ako kapitán napokon prevzal iba pohár za druhé miesto. 4 fotografie v galérii Vo finále MS 1934 nesmelo Československo vyhrať. Ako kapitán napokon prevzal iba pohár za druhé miesto. Zdroj: Život

Desať minút pred koncom zápasu stálo Československo pred historickým triumfom. Vyhrávali sme 1:0. Plánička a spol. odolávali brutálnej hre súpera, ktorého hnalo dopredu sfanatizované obecenstvo a očividne mu pomáhal aj švédsky rozhodca Eklind. Fašistický diktátor Mussolini na tribúne škrípal zubami. Potom však Orsi vyrovnal a v predĺžení dal Schiavio rozhodujúci gól. Titul získali Taliani. Morálnym víťazom je Československo, zhoduje sa európska tlač. Zlatých chlapcov, ako hráčov napriek finálovej prehre fanúšikovia doma volajú, čakajú po návrate búrlivé ovácie. „Boli sme tým prekvapení. Náš autobus sa predieral cez dav jasajúcich ľudí, ktorí nám hádzali kytice a volali na slávu. Neopakovateľný zážitok,“ spomínal František Plánička, vyhlásený za najlepšieho brankára turnaja.

Na druhý deň ráno sa už musel ponáhľať do práce. „V kancelárii ma čakal stôl plný spisov, ktoré som musel vybaviť, a jeden rozhnevaný klient. Hneď sa do mňa pustil, že prečo som tak dlho nebol v úrade,“ dodal perličku.

Kto bol lepší?

František Plánička bol na vrchole slávy a futbalový svet sa prel o to, kto je najlepším brankárom. Či on, alebo Španiel Ricardo Zamora. „Podľa mňa bol lepší on,“ tvrdil gólman Slavie s nefalšovanou skromnosťou. „Zamora bol skvelý, chránil celé trestné územie. Tiež som to tak robil, pretože to je dôležité. Nie stáť na čiare a chytať, čo tam ide, ale už v zárodku, keď sa útočník blíži s loptou, skočiť mu pod nohy.“ Taký bol naozaj štýl tohto brankára, prezývaného majster robinzonád či pražská mačka.

Spôsob, akým zabraňoval gólom, mu nepriniesol len slávu, ale neraz aj zranenia. Viackrát utrpel otras mozgu, zlomeniny kľúčnej kosti, prstov a často vraj chodil k zubárovi, aby mu opravil vybité zuby. V jednom zápase ho dokonca z ihriska odniesli v bezvedomí.

V časoch najväčšej slávy s manželkou BOŽENOU a dcérami. 4 fotografie v galérii V časoch najväčšej slávy s manželkou BOŽENOU a dcérami. Zdroj: Život

„Hrali sme doma s Rakúskom a v 19. minúte som sa zrazil s útočníkom Zischekom. Deväť hodín som o sebe nevedel, a keď som sa v nemocnici prebral, pýtal som sa muža, čo ležal na vedľajšej posteli, čo sa mi stalo. Hovoril, že nevie, ale že ma priviezli v drese s československým znakom na prsiach. Ešte som sa ho spýtal, s kým sme hrali a ako to dopadlo, a keď povedal, že s Rakúskom a zápas sa skončil 0 : 0, od radosti som zvolal zaplaťpánboh!“ spomínal po rokoch.

Keď sa hanbil

Aj brankár jeho formátu sa však musel niekedy červenať. Vari najviac v septembri 1937. Československo nastúpilo v Budapešti proti domácemu Maďarsku a bol to zápas, na ktorý František Plánička veľmi nerád spomínal.

„Prehrali sme 8:3 a Sárosi mi vtedy dal sedem gólov! To bola pre mňa tragédia. Po zápase sme celú noc cestovali vlakom domov a ráno som išiel normálne do práce. Veľmi som sa hanbil. Cestou som si kúpil noviny, aby som si prečítal referát zo zápasu, a zostal som ako obarený. Tak ja dostanem osem gólov a v novinách napíšu, že som bol najlepší hráč na ihrisku. Neveril som vlastným očiam. Aj tak som radšej zostal celý deň zavretý v kancelárii a nevychádzal som.“

Podľa oficiálnych štatistík so štátnym znakom na prsiach vybehol na ihrisko 73-krát, z toho v 37 zápasoch ako kapitán mužstva. On sám však tvrdil, že mu archivári jeden štart upreli. „Oberajú ma stále o jeden zápas s Poľskom. Vraj to bolo za béčko. Kdeže, vtedy žiadne B-mužstvo neexistovalo,“ tvrdil. Spomínaný zápas s Poľskom v roku 1925 bol vlastne jeho prvým štartom v národnom tíme. Reprezentačná derniéra prišla o trinásť rokov neskôr. Nečakane, a ako sa ukázalo, nešlo len o rozlúčku s národným dresom.

Chytal so zlomeninou

Hoci Plánička už v roku 1937 rozmýšľal, že ukončí kariéru, dal sa ešte prehovoriť. Stále bol totiž najlepší. V Slavii aj v reprezentácii. Navyše sa blížil ďalší šampionát. V roku 1938 hostilo futbalové majstrovstvá sveta Francúzsko a on tam priviedol československý výber opäť ako kapitán. Po striebre z Talianska mali československí fanúšikovia veľké očakávania. V prvom zápase s Holandskom si Plánička udržal čisté konto a vyhrali sme 3:0. Vo štvrťfinále bola naším súperom Brazília a médiá tento zápas označovali ako súboj gigantov. Po góle Leonidasa sme prehrávali, Nejedlý však z penalty vyrovnal. Päť minút pred koncom sa na našu bránu rútil Perracio. Plánička proti nemu vybehol, aby ho svojím typickým spôsobom zbavil lopty, a zrazili sa. Pocítil veľkú bolesť v ruke, no zápas dohral. A nielen zvyšné minúty riadneho hracieho času, dokonca aj predĺženie. Po zápase lekári zistili, že 35 minút chytal so zlomeným lakťom!

Štvrťfinále MS 1938 bolo jeho posledným zápasom v kariére. 4 fotografie v galérii Štvrťfinále MS 1938 bolo jeho posledným zápasom v kariére. Zdroj: Život

Stretnutie sa skončilo nerozhodne a muselo sa opakovať. Lenže už bez Pláničku, ktorý mal ruku v sadre. Prehrali sme 2:1. Štvrťfinále svetového šampionátu sa napokon stalo posledným súťažným zápasom v kariére slávneho brankára.

Dočkal sa

Hráčska bilancia Františka Pláničku je fantastická. Podčiarknuté a spočítané, počas kariéry odohral celkovo 1 442 zápasov, z toho 1 044 bolo víťazných a priemerne inkasoval v každom stretnutí neuveriteľného 0,86 gólu! So Slaviou Praha získal osem majstrovských titulov a v roku 1929 s ňou postúpil do finále Stredoeurópskeho pohára, v tom čase najvýznamnejšej európskej klubovej súťaže.

Hoci musel kariéru ukončiť, do brány sa v rámci zápasov starých pánov pravidelne vracal. Ešte dlhé roky udivoval fanúšikov futbalu nielen svojím umením, ale aj kondíciou a pružnosťou. Posledný zápas odohral ako 72-ročný! Nebolo snáď dňa, aby sa neobjavil na slávistickom štadióne. Pomáhal trénerom i vedeniu klubu a pri žiadnom zápase „zošívaných“ nesmel chýbať na tribúne.

„Chcel by som sa ešte dožiť toho, že Slavia vyhrá ligu,“ priznal sa v roku 1994 pri oslave svojich deväťdesiatin a s charakteristickým humorom hneď dodal: „ale to by som asi musel žiť sto rokov.“ Tak dlho napokon čakať nemusel. V máji 1996 „zošívaní“ po 48 rokoch získali titul a ich legenda, samozrejme, bola pri tom. Dojatý František Plánička sledoval majstrovské oslavy, aké si naposledy pamätala jeho generácia. Akoby iba na ne čakal. O dva mesiace skonal.

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×