Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Beží najčernejšou nocou: Po strate zraku vidí život inak

20.07.2010 (29/2010) Zakaždým, keď sa Milan Križovenský (25) postaví na štartovú čiaru, vie, že cieľom prebehne ako posledný. Diváci jeho výkon oceňujú veľkým potleskom.
Beží najčernejšou nocou: Po strate zraku vidí život inak
5 fotografií v galérii
Pred niekoľkými dňami vybehol Milan na trať Večerného behu víťazstva v Prešove s vodičom...
Autor fotografie: Peter Ličák

Na takého optimistu človek v dnešnom svete len tak ľahko nenatrafí. „Som šťastne slobodný chorý optimista,“ výstižne sa nám predstavil sympatický športovec z dediny pod východnými svahmi Braniska. „Päť rokov som robil na stavbách v Prahe, mal som dobrý plat a super život. Nemohol som tušiť, že to nie je naveky. Že môže prísť chvíľa, ktorá mi prevráti život hore nohami.“

Osudné Branisko

Prišla pár dní pred Vianocami 2007 na horskom priechode Branisko, zo tri kilometre za rodnou dedinou. „Vybral som sa naraňajkovať do motorestu. Po ceste ma však premohol mikrospánok, prevrátil som sa s autom paradoxne na jedinom rovnom úseku cesty cez známy horský masív. Namiesto salaša som sa ocitol v prešovskej nemocnici. Keď som sa prebral z bezvedomia, zažil som obrovský šok. Otvorím oči a nič nevidím, iba nad sebou počujem hlasy doktora a sestričky. Pán doktor, čo sa robí, ja vás nevidím, pýtam sa. A na to dostanem drsnú odpoveď. Pri havárii ste prišli o ľavé oko a pravé máte také poškodené, že naň už nikdy neuvidíte!“

Od chvíle, čo sa dozvedel krutú pravdu, ubehlo dva a pol roka, ale ešte teraz mu pri spomienke na necitlivého doktora nabehnú zimomriavky. „Mohol mi to povedať ohľaduplnejšie. Ja, keby som bol na jeho mieste, poviem, chlapče, hore hlavu, lekárska veda napreduje, možno o pár rokov to nebude problém liečiť.“

Celkom iný prístup k pacientom má profesor Izák, známy očný špecialista z Banskej Bystrice. Milan o ňom hovorí ako o lekárovi, ktorý ho pri každom stretnutí naočkuje nádejou a optimizmom. Po vyšetrení ho vždy vyprevadí optimistickými slovami: „Milan, berte svoju slepotu ako prechodný stav. Verím, že sa dožijete toho, že si s vaším problémom lekári budú vedieť dať rady.“

Beží s vodičom

Ponorený do tmy si jedného dňa, našťastie dosť skoro po havárii, položil otázku: Čo ďalej so životom? Bude iba tak nečinne hlivieť a ľutovať sa, alebo sa pozviecha a začne v rámci svojich možností opäť žiť naplno? Nebolo nad čím uvažovať, rozhodol sa pre druhú možnosť. Ako dorastenec hrával futbal za Široké a Ličartovce, na pražských kurtoch sa zoznámil s tenisom. Žeby sa dal na šport? Nie sú také úvahy iba fantazírovaním, keď nevie ani poriadne chodiť? So svojimi myšlienkami sa len tak medzi rečou zdôveril susedovi Jožkovi Ružbarskému. „Skvelý nápad,“ odobril mu tento zámer.

„Niekoľko týždňov sme behali spolu, potom sa ma ujal bratranec Peter Andraščík, ktorý sa behu na stredné a dlhé trate venuje dvanásť rokov. Na stupni víťazov som síce nestál ani raz, ale zato sa môžem pochváliť, že som absolvoval desaťkilometrový beh v Londýne, v Osle, skúsil som si polmaratón v Košiciach. Pri behu sa cítim absolútne fi t, iba mám dojem, akoby som bežal najtmavšou nocou.“

Zdravie je všetko

Popri svojej láske Mirke, dvadsaťtriročnej vysokoškoláčke z Prešovskej univerzity, s ktorou trávi veľa času v bazéne, má teda Milan Križovenský aj druhú lásku – beh na stredné a dlhé trate. Od vlaňajška ho bežci poznajú nielen ako kolegu z trate, ale i ako organizátora Širockej trinástky. Na štart nultého ročníka sa postavilo až osemdesiat atlétov zo Slovenska a z Poľska. „Ani by som neveril, že zorganizovať takúto akciu je oveľa ťažšie než zabehnúť polmaratón,“ zdôveril sa nám vytrvalec spod Braniska. „Na 18. júla pripravujem prvý ročník behu, ktorý bude mať charitatívny charakter. Peniaze, ktoré vyzbierame na štartovnom od pretekárov, venujeme niekomu, koho v poslednom čase postihlo nejaké nešťastie a potrebuje finančnú výpomoc.“

Hoci je Milan napriek veľkému hendikepu šťastným človekom, predsa ho niekedy vedia ľudia poriadne vytočiť. Najčastejšie sa to stáva na úradoch, keď musí niečo vybaviť. „Niektorí úradníci sa ku mne správajú, ako keby som bol nesvojprávny. Namiesto toho, aby sa so mnou rozprávali ako s normálnym, aj keď nevidiacim človekom, komunikujú so mnou cez tretiu osobu. Povedzte mu toto, povedzte mu hento, namiesto toho, aby mi povedali urobte to tak alebo onak. Skutočne sa nikde necítim tak hlúpo, ako pred nejakým úradníkom, ktorý by sa na mojom mieste nevedel sám ani napiť vody,“ čertí sa Milan.

Za tridsať mesiacov prežitých v tme prišiel na to, ako zdraví a úspešní ľudia nerátajú s tým, že jedného dňa môže byť dobrým dňom koniec. „Hoci mám pred sebou stále iba tmu, akýmsi vnútorným zrakom vidím, že ľudia si absolútne nevážia samozrejmé veci. Napríklad, že kto má zdravie, má všetko. To si len málokto váži, asi preto, lebo ho dostávame zadarmo. Minule sa na parkovisku pod Spišským hradom šuchli o spätné zrkadlá dve autá. To ste mali počuť tie vyhrážky, nadávky a plač. A pritom bol krásny deň, na stromoch spievali vtáčiky. A oni sa preklínali pre rozbité zrkadielko...“

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×