Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Spomienky Zdenka Macháčka: Menšík bol pri každej "lumpárni"

17.07.2010 (29/2010) Zdeněk Macháček (81) pôsobil na bratislavskej Novej scéne vyše štyridsať rokov ako šéfdirigent spevohry.
Spomienky Zdenka Macháčka: Menšík bol pri každej
6 fotografií v galérii
Posledná spoločná fotografia priateľov z roku 1987.
Autor fotografie: Archív Zdeka Macháčka

Bolo tesne pred druhou svetovou vojnou, chlapci mali osem rokov a potrebovali usmerniť svoju energiu. Začali chodiť do Sokola.

Vedúci, istý pán Pištělák, mal oveľa bližšie k umeniu, najmä k spevu. Založil spevokol, kam začali chodiť skoro všetky deti zo Sokola. Zdeňkovi rodičia objavili letný YMCA tábor pri rieke Rokytná.

„Veľmi sa mi tam páčilo, prvý rok som tam bol ešte sám. Povedal som o tom pánu Pištělákovi a o rok sme už išli celá partia zo zboru. Aj s Vladimírom Menšíkom,“ spomína pán Macháček. Aj v Brne bývali len sedem minút pešo od seba, často sa navštevovali.

600479:gallery:true:true:true

Veselí vedúci chlapčenského tábora – V. Menšík (vľavo) a Z. Macháček (vpravo).

Začiatky pri ohni

Tesne pred vojnou organizáciu YMCA zrušili a tábor začala riadiť Okresní péče o mládež. Za minimálny poplatok v tábore mohli prázdninovať najmä deti zo sociálne slabších rodín.

Vedúci vedeli pripraviť skvelý program. V sobotu večer býval táborák, každá chatka si pripravila program.

„Láďa s Milanom Maláčom, z ktorého sa potom stal vynikajúci architekt, spolupracoval s televíziou aj s filmom, si nacvičovali rôzne scénky a potrebovali k sebe tretieho, takého ,blba‘, ktorý bude klásť otázky. Čísla sme si pripravovali v lese, väčšinou to boli krátke anekdoty s jednoduchými zápletkami.“

Tam mladý Menšík zistil, že sa ľudia na ňom bavia. Stodvadsať chlapcov sa váľalo od smiechu pri jeho fórikoch... vtedy si prvý raz uvedomil, že je zábavný. Už ako dieťa dokázal fantasticky improvizovať. Stal sa miláčikom tábora a na jeho vystúpenia sa všetci tešili.


 

600482:gallery:true:true:true

Zdeněk Macháček na svojho priateľa z detstva dodnes rád spomína.

Príbeh s latrínou

Do tábora chodievali počas celej vojny aj pár rokov po nej. Najskôr ako účastníci, a keď boli starší, tak ako vedúci. Pozažívali toho spolu naozaj veľa.

Pán Macháček spomína: „Medzi tým, ako sa vystriedali dva turnusy, bolo pár dní voľna. Bolo treba všetko pripraviť pre nových chlapcov. Upratať chaty, napchať slamníky... Pochopiteľne, mali sme tam len latríny a tie bolo treba tiež vyčistiť. To bola komédia!

Latríny boli hore za táborom; ďaleko na lúke sme vykopali obrovskú jamu a do nej sme obsah latrín vyvážali v sudoch. Ako som išiel, všimol som si, že som od ,toho‘ oprskaný.

Láďa sa podozrivo smial, hoci aj on vyzeral rovnako ako ja. Priznal sa, že zobral halúzku, namočil ju do suda a ponatieral stromy a kríky.

Ako sme išli s tragačom, halúzky stromov nás udierali. Obaja sme nepredstaviteľne smrdeli. Darmo sme sa večer vydrhli mydlom, ten smrad bol zažraný hlboko a trvalo niekoľko dní, kým sme sa ho zbavili.

Na Láďovi bolo úžasné, že neváhal zašpiniť sa, že si neurobil žart len zo mňa. Boli sme v tom spolu.“

Zadok v rybníku Náš hostiteľ ani nemusí dlho rozmýšľať a hneď pridáva ďalšiu historku: „Bolo po vojne, mali sme asi šestnásť rokov. Z tábora nás poslali niečo vybaviť do blízkej dediny Litovany.

Už sa stmievalo, zariadili sme, čo bolo treba, a vracali sme sa späť. Na ulici sa zabávali dedinskí šarvanci. Hrali hru ,na karasa‘ – jeden sa oprie o stenu tak, aby nevidel na ostatných, a niekto ho udrie po zadku. Musí hádať, kto to bol. Keď nás uvideli, hovoria – poďte sa s nami zahrať. Ja som nechcel, ale Láďa sa nedal zastaviť. On bol taký foxteriér, čo musel všetko vyskúšať. Pridal sa do hry.

600489:gallery:true:true:true

Vladimír Menšík bol vynikajúci herec, zostalo po ňom veľa skvelých filmov a inscenácií.

Chalaniská to boli s rukami ako lopaty, a keď mu jednu poriadnu plesli, Láďu len tak nadhodilo. Neuhádol, ktorý to bol, tak ešte raz. Dostal ďalšiu ranu, zvýskol a nadskočil od bolesti. Tentoraz už našťastie uhádol, kto ho vyplatil. Okamžite som ho ťahal preč. Chudák, veľmi ho to bolelo.

Pamätám si to ako dnes – svietil krásny guľatý mesiac a uprostred dediny bol rybníček. Keď ho Menšík zbadal, hovorí – vieš čo, mňa ten zadok strašne páli a bolí, idem sa schladiť. Stiahol si gate a slastne sa ponoril do vody. Skučal a mesiac svietil na jeho holý zadok.“

Ja nemám sandále? Menšík bol pri všetkom, čo sa udialo. Ani jedna ,lumpárna‘ sa nemohla uskutočniť bez neho. Veľmi nerád vraj ráno vstával. Vydržal dlho do noci, aby mohol povyvádzať ešte všelijaké pochabosti, napríklad natieranie kľučiek krémom, ale ráno sa nedokázal prebudiť.

„Každé ráno sme chodievali už o pol šiestej po mlieko, aby ho mali chlapci na raňajky. Vzali sme drevenú káričku a išli ku gazdovi do Biskupíc. Láďa chcel ísť s nami, ale vždy to prespal.

Raz nás veľmi prosil, aby sme ho ráno zobudili. O pol šiestej som ním zatriasol a hovorím mu – už ideme, vstávaj! Vyskočil a zakričal – áno, už idem – zakryl sa a spal ďalej.“

Tábor milovali. Jeden rok, to už boli mládenci, sa tam vybrali začiatkom septembra v jednu slnečnú nedeľu vlakom. Všetko už bolo zavreté, osirelé, pripravené na zimu.

„Pešo sme sa vybrali po brehu Rokytnej až do Moravského Krumlova. Láďa mal obuté sandále a jeden remienok sa mu roztrhol. Sandál si vyzul a dal si ho do batoha. Lenže cestou ho stratil.

Išiel bosý, z Moravského Krumlova sme cestovali do Brna vlakom. Všetci sa mu smiali, že nemá topánky. Zahral na stanici úžasnú etudu – akože si nevšimol, že je bosý, len aby pobavil spolucestujúcich. Druhý diel bol doma, keď ho vyšetrovala mama.“


 

Študenti umelci

Obaja študovali na Janáčkovej akadémii múzických umení. Pán Macháček husle, Vladimír Menšík herectvo. Často boli v kontakte, vtedy bolo zvykom, že vysoké školy mali svoje umelecké súbory.

„Veď viete, boli to časy budovania a študenti museli pomáhať. Napríklad ja a Láďa sme boli medzi prvými pri stavbe Východoslovenských železiarní, vtedy sa to volalo HUKO.

Cez deň sme pracovali na stavbe a po večeroch hrávali po okolitých dedinách. Naložili nás na ,vétriesky‘ a išli sme.“

Keď sa začal profesionálny život, vídali sa menej. „Ja som odišiel do Bratislavy, Láďa do Prahy. Ale stretli sme sa vždy, keď sa dalo. Raz v Prahe, raz v Bratislave.

600486:gallery:true:true:true

Mal však problém – bol taký slávny, že sme nemohli byť spolu na verejnosti. Okolo neho bol stále hlúčik obdivovateľov.

Bol veľmi zhovorčivý a ľudia to radi zneužívali. Stávalo sa, že keď telefonoval z hotela, zistil som, že nie sme na linke sami. Zreteľne bolo počuť, že recepčná nás počúva a potichu sa chichúňa,“ dozvedáme sa.


 

Písmo do maľovanej chalúpky

O čo menej sa mohli stretávať osobne, o to viac si písali. Herec mal zaujímavé písmo a do listov rád aj kreslil. „Vedel, že celé leto som na svojej chalupe, ale adresu si nepamätal. Tak napísal moje meno a namiesto adresy: Maľovaná chalúpka niekde v Čičmanoch. A predstavte si, prišiel! Najskôr síce obehol celú dedinu, ale dostal sa, kam mal.

Často nám písal vlastné veršíky. Na vianočnom želaní z roku 1983 stojí: „Tak sa mi vidí, moji milí, že sa stretneme až v nebi. Ak sa tam však dostaneme.“


 

Prečo pil

Že mal Menšík problémy s alkoholom, bola známa vec. „Mal priateľa, brnianskeho herca. Myslím, že sa volal Černík, a ten ho naučil piť. Ešte za študentských čias hrávali spolu rozprávky pre deti, ja som ich s malým orchestrom sprevádzal.

Po predstavení ho vždy zlákal a išli z krčmy do krčmy. Kým prišli domov, boli už mŕtvi. Bohužiaľ, to pitie mu zostalo nadlho. Prvá žena sa s ním rozviedla, nevedela sa s tým vyrovnať.

600484:gallery:true:true:true

S druhou, členkou tanečného súboru, sa zoznámil v Košiciach. Oľga, tá ho vlastne zachránila. Paradoxne tým, že sa opila skôr než on.

Keď sa o ňu chcel postarať, musel zostať triezvy. Spolu išli aj na protialkoholické liečenie, iba tak ho prinútila, aby tam išiel.“


 

Mystifikácia

„Spomínam si, ako sme boli s Novou scénou na festivale operetných divadiel v Prahe. Moja tehotná žena cestovala vlakom do Bratislavy o deň skôr. Láďa išiel tým istým vlakom do Brna. Poprosil som ho, aby na ňu dal pozor.

Zabával ju celou cestou, o chvíľku bol skoro celý vlak pri nich a všetci sa smiali na jeho historkách a vtipoch. Žena mu v Brne hovorí – dobre, že už vystupuješ, od toľkého smiechu by som asi predčasne porodila!“

Pán Macháček tvrdí, že poznal takmer celú Menšíkovskú rodinu. Keď komik v televízii vykladal historky, vždy vedel, pokiaľ je to pravda, a kde sa začína fikcia.


 

Už to nestihli

Účastníci mládežníckeho tábora si aj po rokoch organizovali stretnutia. „Pamätám si na to posledné. Už bol na tom zdravotne veľmi zle, sám si musel pichať injekcie. Na ďalší rok sme sa mali stretnúť v Brne.

Už sa cítil veľmi zle. Nastúpil do nemocnice a o pár dní mi sestra telefonovala, že Láďa zomrel.“

Keď Macháčkovci dorazili v deň pohrebu k Rudolfínu, bolo tam nepredstaviteľné množstvo ľudí, ktorí sa prišli s hercom a miláčikom národa rozlúčiť. Museli sme všetkých predbehnúť.

Vnútri už boli jeho kolegovia, najmä moravská „klika“ na čele s Dášou Veškrnovou. Dokonca som stál ako čestná stráž pri jeho rakve spolu s Jaroslavom Moučkom, Dášou Veškrnovou a ďalšími.“

V Macháčkovskej rodine dodnes všetci poznajú Menšíkovu Píseň blba, ktorú vymyslel ešte ako chlapec. „Ja činka jička kvaja ...“ si pospevujú na rodinných stretnutiach, keď im dedo rozpráva príbehy z letného tábora, ktoré zažil so svojím kamarátom Láďom. Dodnes mu veľmi chýba a často naňho myslí...

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×