Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Platonické manželstvo: Posledný bulharský kráľ sa oženil so Slovenkou

06.06.2010 (23/2010) „Nikdy by som si nebola pomyslela, ale kde, prosím vás,“ vraví pani Alžbeta Pernická (89), „že sa vydám za cára.“
Platonické manželstvo: Posledný bulharský kráľ sa oženil so Slovenkou
9 fotografií v galérii
Pani Pernická s láskou spomína na roky s cárom Ferdinandom.
Autor fotografie: Ivan Pastor

 

 

Komárňania pani Eržiku dobre poznajú. Dodnes chodí na bicykli na trh, cestuje autobusom do Bratislavy za dcérou. Ešte donedávna pracovala v záhradke. Málokto však vie, že jej prvým manželom bol posledný bulharský kráľ Ferdinand Coburg.Keď prišiel do Antola, bola som ešte dievčatko, ruku som mu bozkávala.“ V septembri roku 1947 sa s ňou oženil. Mala dvadsaťsedem, on o šesťdesiat rokov viac. Ona jediná na celom Slovensku mala za manžela kráľa.

Erži, poď s nami

Po svojej abdikácii na bulharský trón cár Ferdinand Coburg veľa cestoval, zdržiaval sa v nemeckom Coburgu. Roky trávil aj v antolskom kaštieli na Slovensku. Alžbetin otec pán Brezák sa s pánom kaštieľa zoznámil náhodou. Cárovi sa pri poľovačke stratil obľúbený pes a on mu ho našiel. Ako odmenu dostal pán Brezák v Antole miesto kastelána. Odvtedy cára sprevádzal na jeho cestách. Dostal sa s ním a jeho suitou aj do Coburgu a práve tam sa mu narodila dcéra Alžbeta, budúca tretia manželka kráľa Ferdinanda Coburga. To by však vtedy nikomu ani na um nezišlo. Eržika bola dcéra kráľovho služobníctva a navyše, Coburg mal vtedy už šesťdesiat rokov.

„Roku 1933 po dlhom čase prišiel Coburg do Antola,“ spomína pani Alžbeta. „Vítala som ho kytičkou kvetov. Jáj, ten strach, čo som ja mala. Ako také decko. Tešila som sa, že môžem ísť k nemu, a pritom som sa ho aj veľmi bála. Dvakrát si ma zavolal, aby som mu predčítala slovenské noviny.“ Keď Ferdinand Coburg išiel na Prednú Horu, svoj kaštieľ, často brával so sebou aj Alžbetu. Chodievali spolu na prechádzky, zbierali motýle. „Keď prišli jeho deti, dcéra Jevdokija vždy vravela, Erži, poď s nami, poď. V noci sme chodili počúvať hlucháne a potom sme informovali, kde sa zdržiavajú.“

Bola zasnúbená

Cár si Eržiku tak obľúbil, že ju všade brával so sebou. Keď išiel do kúpeľov, išla s ním, keď sa vybral do Nemecka, tiež ho sprevádzala ona. „Bola som s ním nepretržite pätnásť rokov,“ vraví pani Alžbeta. „Postupne som riadila celú jeho agendu. Tak mi dôveroval, že mi zveroval všetko. A ja som sa o nič iné nestarala, len o jeho veci, o jeho zdravie, pohodlie, ale aj o celú suitu. Aby bol spokojný. Keď prišiel lekár, bola som tam, aby som vedela, aké dáva pokyny, aké lieky má pán užívať. Mal služobníkov, radcov, tajomníkov, ale dôveroval len mne. Keď bolo treba zameniť peniaze v Bratislave a on bol na poľovačke, poslal po mňa šoféra do Antola.“

Dnešným slovníkom by sa dalo povedať, že pani Alžbeta bola špičkovou manažérkou. „Ale, viete,“ prekvapujúco priznáva pani Alžbeta, „ja som už vtedy bola zasnúbená.“ Tak predsa len nežila iba pre svojho pána. No asi je dôležité uvedomiť si, že vtedy bolo také zasnúnebie iba v rámci platonického vzťahu. Pýtam sa však, či pán nežiarlil. „On o tom vôbec nevedel,“ vraví pani Pernická. „O súkromných veciach sme sa  nikdy nerozprávali. Nikdy. Na to som mala pred ním príliš veľký rešpekt."

Raz prišiel list

Nešťastný snúbenec Ján Kučma však urobil osudnú chybu. Priveľmi na dievča naliehal. Dokonca poslal cárovi Ferdinandovi list, v ktorom ho žiadal, aby Eržike dohovoril. „Pán mi však ten list ukázal,“ vraví pani Alžbeta. „Vtedy som sa strašne nahnevala. Neznášam dotieravých ľudí. Hoci mi aj pán biskup Buzalka dohováral, že to je slušný mládenec, tajomník Spolku svätého Vojtecha, ja som ho už nechcela. A vôbec som nemala ani pomyslenia na sobáš. Pán Coburg vtedy povedal: Jáj, Erži, ja by som si ťa hneď zobral."

Útek z Antola

Zatiaľ však ostalo len pri žartovaní. Ferdinand Coburg mal iné starosti. V roku 1944 dostali v Antole echo, že partizáni sú v Banskej Bystrici, panstvo musí odísť. „V kaštieli bolo plno ľudí, služobníctvo, lietadlom ani helikoptérou sme nemohli,“ spomína pani Pernická. „Takže v noci sme sa viacerými autami vybrali cez Štiavnicu a Sandrik do rakúskeho Ebenthalu. Boli sme tam až do Veľkej noci v štyridsiatom štvrtom roku a znova sme museli utekať pred Rusmi. V noci, krokom, bez svetiel, aby nás neobjavili bombardovacie lietadlá." Cár Ferdinand skončil s celým svojím dvorom napokon v Coburgu.

Tajná svadba

„Pán nemal Coburg veľmi v láske,“ vraví pani Alžbeta. „Ale mal tam štyri vily, iné východisko nebolo, kde sa budeme stále presúvať?“ Ešte v ten istý rok, v septembri, sa cár a Alžbeta vzali. „Nikto o tom nevedel,“ spomína vdova po Coburgovi. „Zosobášil nás v Bambergu arcibiskup Franz Ott, svedkami nám boli arcibiskupova sestra a kostolník. Ja som mala dvadsaťsedem a on osemdesiatsedem." Pani Alžbeta je presvedčená, že cár si ju zobral preto, aby jej prejavil vďaku za všetko, čo preňho urobila. Že prakticky žila len pre to, aby mu stála po boku a pomáhala mu. Zmenilo sa niečo medzi nimi po svadbe? Mali spoločnú spálňu? „Mala som k nemu vzťah ako k otcovi,“ rozhodne odmieta nejaké dôvernosti pani Alžbeta. „Absolútne nič také nebolo. Veľmi som si ho vážila. On nevládal chodiť, v jednej ruke palička, druhou sa opieral o mňa. Ja som ako aj predtým mala svoje izby, kde som bývala s mladšou sestrou, on mal svoj apartmán. Robila som to isté čo predtým. Čaj mu pripraviť, lieky podať, niektoré osobnejšie veci ako manikúru, to som mu robila ja. Od samého začiatku to bol taký čistý vzťah. Ináč to ani nemohlo byť, bol to predsa vážený človek, starý pán. O také veci ani nemal záujem, ani sme sa nerozprávali o niečom takom."

Okrádali ho

Pani Alžbeta uzavrela toto zvláštne manželstvo aj preto, že si nedokázala vôbec predstaviť, že by ponuku takého človeka odmietla. Vraví, že ona nebola na majetky, zlato, a cár si na nej práve toto veľmi vážil. "Lebo mal pri sebe ľudí, čo ho veľmi okrádali," prezrádza. "Pritom on bol veľký dobrák. Keď sa niekto sťažoval alebo napísal, že je v núdzi, ani nemusel žiadať, už sa písala odpoveď, vkladali peniaze do obálky. Nikdy neodmietol pomoc. Mal rád mojich rodičov, bol dobrý k služobníctvu. Jeho financminister mu vravel, aby sa trochu miernil a nerozhadzoval toľko. Nedbal však na to."

Koniec posledného kráľa

Ferdinand Coburg zomrel roku 1948 v Coburgu. Podľa jeho tretej manželky Alžbety mal pokojnú smrť. Stáli pri ňom deti, lekár, kňaz. „Chytil ma za ruku, lekár mu zmeral pulz. A tak odišiel. Pokojne. Vo vedľajšej izbe bolo zhromaždené služobníctvo, modlili sa pri sviečkach.“ Pani Pernická vraví, že deti aj vnuci cára Ferdinanda ju mali radi. Historici však tvrdia, že šľachta ju po smrti manžela medzi seba neprijala. Pravda je však taká, že mladá vdova dostala viacero veľmi dobrých ponúk.

Pozvanie na anglický dvor

„Už na pohrebe som dostala pozvanie na anglický kráľovský dvor, chcela ma k sebe vziať aj matka švédskeho kráľa Gustáva, ktorá žila v Coburgu. Keď som to však oznámila doma, dostala som telegram: Nie, Eržika, nikam nechoď, príď domov.“ Alžbeta poslúchla, vrátila sa do Komárna. „Dodnes však ľutujem,“ vraví. Nie preto, že by som sa tu mala zle. V roku 1949 som sa vydala a neskôr sa mi narodila dcéra. Manžela som mala veľmi dobrého. Ale ľudia sú tu iní. V noci, keď nemôžem spať, spomínam, aké to boli krásne roky. Nijaká závisť, hnev, intrigy." Druhý manžel pani Alžbety sa až dva roky pred svojou smrťou dozvěděl, že jeho Alžbeta bola už raz vydatá. Za cára.

Bohatá dedička?

Získala niečo pani Alžbeta po manželovej smrti? „Absolútne nič, moja zlatá. Nič, ani korunu. Ani som si nikdy dôchodok po cárovi nenárokovala. Vrátila som sa do Komárna, do Coburgu som sa už nedostala, aby som si niečo vybavovala. Napokon, vydala som sa a bola som zasa zabezpečená.“ Pani Alžbeta vraví, že počas cárovho života dostávala od neho dary, kožuchy, pekné veci. To si, samozrejme, vzala. Coburgove deti nechali nášmu štátu všetok majetok, ktorý cár na Slovensku mal. Kaštieľ v Antole, kaštieľ v Jelšave a na Prednej Hore, lovecký zámoček. Pani Pernická sa zamestnala v ČSAD a tridsaťpäť rokov tam robila účtovníčku. Bez panských manierov, bez pocitu, že by z nejakých výšin dopadla na zem.

Kontakty s aristokraciou

Keď pred niekoľkými rokmi bola v Bratislave na návšteve švédska kráľovná Sylvia s manželom, pani Pernická sa s ňou stretla osobne. „Vedela som, že má prísť. Ja som sa s ňou stretla ešte u cára Ferdinanda, keď som mala dvadsaťdva rokov. Prišla do Coburgu navštíviť svoju mamičku. Vtedy som  podávala čaj. Takže keď mala prísť do Bratislavy, napísala som list, vložila do obálky aj fotografie, ktoré som mala od jej rodičov, a zaniesla som to na švédske veľvyslanectvo." Pani Pernická aj s dcérou dostali pozvánku na výstavu, ktorú pripravili pre švédsku kráľovskú návštevu. Tam pani Alžbeta odovzdala kráľovnej Sylvii kytičku kvetov vo farbách švédskej zástavy. Na desiate výročie smrti Ferdinanda Coburga dostala pani Pernická pozvanie od cárovej rodiny. Naše úrady jej však vycestovanie do Nemecka prekazili.

Štíhla pekná žena vezme do náručia svojho psíka a ide s ním von, medzi petržalské paneláky. Nikomu, naozaj nikomu by nenapadlo, že jej prvým manželom bol bulharský cár Ferdinand Coburg.

Focus Media
VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×