Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Pred Kristou Bendovou zatvorili dvere vo vydavateľstve aj v zelovoci

18.04.2010 (16/2010) Knihy Kristy Bendovej boli na Slovensku istý čas tabu. Hoci nikdy sa do nich nesnažila vpašovať svoje otvorené názory na vtedajšiu politiku.
Pred Kristou Bendovou zatvorili dvere vo vydavateľstve aj v zelovoci
7 fotografií v galérii
Inšpiráciu čerpala aj zo zážitkov svojich synov.
Autor fotografie: Archív J. K.

V čase, keď do Československa vtrhli ruské vojská, bola spisovateľka s rodinou práve na dovolenke v bývalej Juhoslávii. Známi ju presviedčali, aby ostala a žila so svojimi tromi synmi v emigrácii. Hoci by sa mali lepšie, vrátili sa domov. Aj kvôli psom, ktoré doma chovali. Pre Kristu Bendovú to však neboli ľahké časy, zvlášť preto, že servítku pred ústa si nikdy nedávala.

„Nech by však vládol akýkoľvek iný režim, mama sa nikdy netajila svojimi názormi,“ konš tatuje spisovateľkin prostredný syn Juraj. Stalo sa dokonca, že šéfredaktorovi Pravdy dala facku. Nepáčilo sa jej totiž, že udáva jej priateľov. Pre svoje kritické názory na vtedajšiu moc nemohla už svoje knihy podpísať vlastným menom, vydavatelia pred ňou začali postupne zatvárať dvere. Bendovej knižky sa naďalej prekladali v zahraničí a paradoxne ich poznali aj čitatelia v Sovietskom zväze.

Život z alimentov

Krista Bendová však písať neprestala. Nič iné robiť nechcela, veď jej prvé poviedky vznikali ešte počas štúdia na gymnáziu. Svoje práce sa preto rozhodla uverejňovať pod inými menami, napríklad Mária Hlavatá, Ján Kovaľ či Kristián Benko. Písala hlavne v noci, keď si deti ľahli do postele. Pri písacom stroji vraj vždy veľa fajčila. Svoje deti však do literárneho sveta nevtiahla.

„Rozprávky nám najradšej rozprával dedo. Osmijankove príbehy sme skôr ako z jej knižiek poznali z rozhlasu. Od literatúry nás odháňala, vedela, že uživiť sa písaním je tvrdý oriešok. Nerozčuľovala sa, ani keď som zo slovenčiny nosil štvorky. Iba nám vždy opakovala, že to je naša vec, ak chceme pracovať s lopatou.“

Miesto literárneho života si jej synovia vybrali prírodné vedy – najmladší Michal pôsobil v ekonomickej oblasti, Juraj učí matematiku a nebohý Ján bol zverolekár. Žiaden z nich nezdedil ani výtvarný talent po otcovi – básnikovi Jánovi Kostrovi. Ten bol s Bendovou zosobášený krátko, po rozvode sa znova oženil a za manželku si vzal ďalšiu spisovateľku tejgenerácie Hanu Ponickú. „Aj keď od nás otec odišiel, mama naňho nikdy nepovedala ani jedno krivé slovo. Hoci mu bol blízky bohémsky život, mal nás rád a stále nás navštevoval. Hral s nami poker a ruletu. S Vladom Mináčom vedeli pri kartách posedieť až do neskorého večera. Hurhaj, ktorý sme robili, mu však prekážal. V trojizbovom byte sme žili aj s dvomi vlčiakmi a mačkou. Skoro každé zviera, ktoré sme našli na ulici, skončilo u nás. Taký neporiadok, aký bol u nás, nemal asi nikto. Našťastie, mali sme upratovačku, ktorá sa o našu domácnosť vedela riadne postarať. Ľudia k nám však radi chodili na návštevy, lebo u nás bolo vždy veselo. Zlé časy nastali až vtedy, keď mame neumožnili viac publikovať. Vtedy sme žili hlavne z otcových alimentov.“

Spisovateľka však uvažovala, že pôjde do zelovocu robiť predavačku. Keďže jej knihy vychádzali v zahraničí a okrem toho najstarší syn emigroval, nikto ju zamestnať nechcel.

Ľúbostný škandál

Bendovej srdce však ani po odchode Kostru z jej života neostalo hluché a slepé. Keď synovia odrástli, znova sa zamilovala. Na tie časy to bol veľký škandál, plavovlasý a modrooký redaktor Mojmír Plevka bol totiž od Bendovej o desať rokov mladší. Ten však tragicky zahynul – vyskočil z okna v Dome slovenských spisovateľov v Budmericiach.

„Či to bola samovražda, alebo mu niekto pomohol, neviem. S mamou sa však púšťali do odvážnych vecí. Chceli napríklad zachrániť majiteľa istého bratislavského kožušníctva. Počas vojny bol ako vojak v nemeckom gestape, zachránil však množstvo ľudských životov. Postavili sa zaňho a hľadali dôkazy, aby ho oslobodili. Ku gestapu sa pridal dobrovoľne, ale ktovie, ako to vtedy fungovalo. Či on bol dôvodom Mojmírovej smrti, nevedno. Pamätám si len, ako mame zavolali a povedali jej, že zomrel.

Zrútila sa, bol to pre ňu obrovský šok. Nechápala, ako sa to mohlo stať. Hoci to na sebe nedala poznať, až do konca života sa s jeho odchodom nevedela vyrovnať.“

Smutné narodeniny

Spisovateľka nemala v živote šťastie naklonené na svoju stranu. Napriek tomu na ľudí nezanevrela. Stále ju navštevovali jej kamarátky, medzi ktoré patrila Hana Hegerová či herečka Eva Kristínová. Rada im veštila z karát. Spoločnosť jej robila i sučka Bona. Tá bola zrejme motívom aj jej poslednej prózy s názvom Šťastný pes, ktorú stihla dopísať krátko pred svojou smrťou. Jej zdravotný stav sa totiž rapídne zhoršoval. Už v mladosti ju trápili problémy s pľúcami a prieduškami, pre ktoré bola dlhší čas pripútaná na nemocničné lôžko. Keď si nešťastne zlomila nohu, jej zdravie sa podlomilo úplne. Synovia jej síce navrhovali, aby sa šla liečiť do prominentného štátneho sanatória, ona to však odmietala.

„Vedela, že sa tam lieči množstvo komunistických pohlavárov, o ich spoločnosť nestála,“ vysvetľuje Juraj. So svetom sa preto rozlúčila v nemocnici v deň svojich 65. narodenín. Pochovaná je na cintoríne v Slávičom údolí. Syn Juraj by bol však oveľa radšej, keby sa jej telo mohlo vrátiť do rodnej Kráľovej Lehoty. Tam, kde sa začal v roku 1923 písať príbeh jeho mamy.

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×