Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Potomkovia slávnych: Klára Jarunková písala len ceruzkou

14.04.2010 (15/2010) Spisovateľku Kláru Jarunkovú († 83) zbožňovali aj deti vo svete. Jej knihy totiž vyšli v 39 jazykoch.
Potomkovia slávnych: Klára Jarunková písala len ceruzkou
7 fotografií v galérii
Mamine knihy nám ukázala jej dcéra Daniela.
Autor fotografie: Život, Peter Brenkus

Niektoré ilustrovala jej dcéra akademická maliarka a karikaturistka Daniela Zacharová (62), ktorá ich všetky prečítala.

V izbe, kde pijeme kávu, sa pani Zacharová snaží usporiadať maminu pozostalosť. V prepravkách je množstvo kníh, ktoré vyšli aj v zahraničí. Veď jej mama, Klára Jarunková, bola našou najprekladanejšou autorkou a laureátkou viacerých medzinárodných cien. V jednej skrini má neuveriteľný poklad: rukopisy maminých kníh - bloky Steno A4 so širšími riadkami popísané ceruzkou.

Prvá poviedka

„Mama zásadne písala len ceruzkou a do týchto blokov. Mali širšie riadky a mohla do nich ešte vpisovať, cizelovať text,“ povie pani Zacharová a zalistuje v rukopise. „Ten potom prepisovala jedna pani, ale niektoré texty som preklepkala aj ja. Bola som jej prvá čitateľka, zaujímal ju môj názor. Pripomienky prijímala, ale tie moje boli len také nepodstatné, napríklad že postava na začiatku poviedky mala modrý sveter a na konci žltý,“ zasmeje sa. „Až som mala pocit, že mi to tam podstrčila a bola zvedavá, či to zbadám. Mama bola veľmi pracovitá, mala úžasnú sebadisciplínu. Ráno prechádzka, sadnúť za stôl, káva, cigareta a písať, na obed prechádzka a zase za stôl. A keď jej to nešlo, tak sa tam trápila. Ale to bolo už neskôr, keď skončila v Roháči. Ona totiž začala pracovať v Slovenskom rozhlase, keď som nastúpila do školy, teda v roku 1953. Odtiaľ musela odísť, lebo ju istá kolegyňa poohovárala pred vedením, a tak nastúpila ako redaktorka do humoristického časopisu Roháč. A tam mala pokoj. Do žiadnych funkcií sa nehrnula, chcela byť nezávislá, spravila si svoje a doma mohla písať. Pamätám si na jej prvú poviedku. Spolu sme ju prežili. V Bratislave bolo vtedy veľa snehu, fujavica, a mama ma odprevadila do školy, aby som niekde nezapadla, lebo snehu som mala až po pás. A keď som prišla domov, mala už napísanú poviedku Fujavica. Páčila sa mi,“ zdôrazni.

Poviedka vyšla v knihe Hrdinský zápisník a spisovateľka za ňu dostala dve ocenenia. Potešilo ju to, ale trošku aj zaväzovalo, aby ďalšie knižky neboli horšie.

Neboli! Veď prišiel román Jediná. Keď sa roku 1963 objavil v predajniach, stal sa podpultovkou. Autorku na jeho napísanie trochu inšpirovala aj dcéra: „Iste. Keby mala mama troch synov, nenapísala by Jediná. Dala tomu obecnejší rozmer. Napísala ju vlastne pre rodičov, no chytilo to deti v puberte. Tú knižku som ilustrovala ako prvú a po nej prišli ďalšie.“

Zatajili ju

Štyri roky po Jedinej napísala knihu pre deti O jazýčku, ktorý nechcel hovoriť a próza Brat mlčanlivého Vlka sa stala hitom. V zahraničí ju okamžite prekladali a autorka získala vo vtedajšom kapitalistickom Nemecku ocenenie Deutscher Jugenbuchpreis. Aj ju pozvali na odovzdávanie cien cez naše vtedajšie ministerstvo kultúry, no to oznámilo, že spisovateľka nemôže cestovať, lebo je chorá. Nemcom to však nedalo, zavolali pani Jarunkovej, slušne sa spýtali, ako sa cíti, a tá im sviežim hlasom oznámila, že výborne a práve píše.

„Vtedy to boli také praktiky,“ povie pani Zacharová a zapáli si cigaretu. „Mama tam napokon odcestovala. Nemci to na tom našom ministerstve presadili a všetko vybavili. Oveľa radšej však cestovala do zahraničia len tak, kde mohla spoznávať iné kultúry, sama všeličo nasávať, zažiť. Keď sa vrátila z cesty India – Nepál, napísala knihu Stretnutie s nezvestným. Prežila tam niečo silné. Spomínala, že tam boli drogy, videla zdevastovanú mládež... Bol to vlastne prvý román o drogách, ktorý vyšiel v roku 1978, keď sa u nás o drogách otvorene nehovorilo, hoci tu už boli.“

Aj otec varil

Pani Jarunková bola riadne zamestnaná, za socializmu to bolo  povinné, a po práci písala. Kedy mala čas na domácnosť a na dcéru?

„Vždy, keď som niečo potrebovala, mohli sme sa porozprávať. Naozaj som nepociťovala niečo také, že práve teraz mamu nesmiem vyrušiť, to nie. Ale ja som ju ani nevyrušovala, lebo som sa tešila na to, čo napíše. Považovala som to priam za zázrak! Detstvo som mala naozaj šťastné. Mama bola otvorená, žoviálna, s veľkým zmyslom pre humor. Mňa život s ňou skôr obohatil, ako okradol, hoci doma tvorila. A našla si čas aj na domácnosť. Denne varila, ale je pravda, že osemnásť rokov s nami striedavo žila starká a tá pomáhala. Bola tiež úžasná. Predstavte si, moja mama mala osem rokov, keď jej zomrela mama, bývali vtedy v Červenej Skale. Zostalo po nej päť polosirôt, najmladšia mala len rok a pol. A Francka nény, ktorá bola otcova, teda môjho deda sestra, si tieto deti vzala a vychovala ich. Sama! A dokonca môjho deda, ktorý bol chatárom na Trangoške, znova oženila. Milovala som ju. No a v tej našej štvorčlennej domácnosti, v dvojizbovom byte aj s jednou mini izbičkou, do ktorej sa utiahol každý, kto potreboval v noci pracovať, sme si všetko podelili. Keď som mala problém v škole s matikou, nastúpil otec, ktorý bol stavebný inžinier. Mamu miloval, bol na ňu pyšný. A maximálne ústretový. Keď bolo treba variť, tak i on sa chytil roboty. Niekedy aj večer o desiatej zahlásil: A ide sa variť. Vedeli sme, že to budú skvelé bryndzové halušky alebo kurací perkelt. Všetci sme to mali radi. Kuchyňu, teda jedlá, zaviedla ešte starká - kapustnicu, tekvicu, plnenú papriku... A my sme to prebrali. Mama robila skvelé francúzske zemiaky, tie sme mali obidve rady.“

Pstruhy chytala rukami

Spisovateľka pochádzala spod Kráľovej hole a príroda ju magnetizovala. Ako chatárova dcéra sa naučila rýchlo lyžovať, no nikdy neplávala. „Smiala sa, že pstruha v potoku uloví rukou, ale plávať nevie. No vedela hľadať huby. A ako sa z nich tešila! To bola jej vášeň, asi som ju po nej zdedila. Tiež mám rada hory a huby,“ hovorí pani Zacharová, ktorá písanie po mame nezdedila. „Ja maľujem a ilustrujem knižky, robím kreslený humor a venujem sa deťom. Učím ich kresliť, baví ma to. Možno aj pre to krásne detstvo, aké som mala. Mamu napĺňali vzťahy a ľudské príbehy, písanie. Tešila sa z každej knihy a ja s ňou. No najradšej mám knihu Tulák a Brat mlčanlivého Vlka.“

O Kláre Jarunkovej sa hovorilo, že je veľká perfekcionistka, že rukopis nedá z ruky, kým s ním nie je spokojná. Aj preto niektoré knihy nedopísala. Asi usúdila, že by to nebolo ono, a nechala to tak. Ale za dvadsaťtri kníh, ktoré napísala, sa veru hanbiť nemusela.

Maturovala z Jarunkovej

Danke, vtedy ešte Jarunkovej, sa na maturite podarilo niečo nezvyčajné. Ťahala si otázku zo slovenčiny a z päťdesiatich si vytiahla: Život a dielo K. Jarunkovej.

„No to bolo naozaj kuriózne. Pamätám si, ako členovia komisie stuhli, chvíľu debatovali o tom či áno, alebo nie, ale všetko bolo podľa pravidiel, tak povedali áno a zmaturovala som. Doma sme sa na to pobavili.“

Iste, veľa o mame porozprávala, aj o cenách, ktoré za tvorbu dostala. Ale tie najvýznamnejšie prišli neskôr: Národná talianska Cena Bancarellino nationale Italiana, zaslúžilá umelkyňa, Pribinov kríž 1. triedy a Rad Ľudovíta Štúra 1. triedy.

Obľúbená spisovateľka zomrela v Bratislave 11. 7. 2005.

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×