Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Koľko je na Slovensku "kukučích" detí, nevie nikto

07.04.2010 (14/2010) Už vyše dvadsať rokov pracuje doc. Vladimír Ferák, CSc., ako súdny znalec, špecialista na analýzu DNA.
Koľko je na Slovensku
5 fotografií v galérii
Analýzu DNA z plodovej vody robia kvôli zisteniu prípadných chromozómových porúch.
Autor fotografie: Peter Korček, Život

Diagnostika genetických ochorení, identifikácia osôb, ale aj určovanie sporného otcovstva prinášajú radosť i smútok.

Ako to, že ste sa vybrali práve takouto nevychodenou cestou?

Spolu s doc. Kádašim sme pred dvadsiatimi piatimi rokmi spolupracovali pri zavádzaní metód analýzy ľudskej DNA v medicíne a v kriminalistike. Dosť rýchlo sa nám podarilo nové a úplne moderné analýzy DNA zaviesť do praxe. Dnes je to už bežne používaná metóda, ale v tom čase to bola úplná novinka. Aj pri určovaní sporného otcovstva.

Výsledok testu  môže byť upokojujúci, ale niekedy aj veľmi bolestný. V prípade, že test potvrdí obavy otca či matky...

Iste. Napríklad pri diagnóze genetických ochorení, tak ako pri ktorejkoľvek inej diagnóze, môže byť výsledok pozitívny, teda sa ochorenie potvrdí. To veľmi nepriaznivo pôsobí na pacienta alebo jeho rodičov, ak ide o dieťa či plod. Takisto v prípade určovania otcovstva výsledky niekoho potešia, iného mimoriadne zarmútia. Na rozdiel od iných, dovtedy používaných metód sú tie súčasné mimoriadne presné. To je ich objektívna výhoda.

Čo to znamená, keď poviete, že sa test DNA dá určiť s presnosťou na  deväťdesiat deväť percent? Čo s tým jedným percentom?

Čo máte na mysli? Pretože identifikácia osoby pomocou analýzy DNA sa dá vykonať prakticky s úplnou istotou. Jedinú výnimku môžu tvoriť jednovaječné dvojčatá, ktoré majú identickú DNA, a ani pomocou analýzy DNA ich od seba nemožno odlíšiť. Ale metódy, ktoré sa dnes štandardne používajú v kriminalistických laboratóriách, ale aj tu u nás, majú takú obrovskú rozlišovaciu schopnosť, že vlastne dokážu odlíšiť od seba všetkých ľudí, ktorí žijú na svete. Prakticky s takou vysokou pravdepodobnosťou, že sa už vôbec nelíši od istoty. Iste, nikdy sa to nedá povedať s matematicky stopercentnou istotu. To sa principiálne nedá, pretože vždy je možnosť, že kdesi sa vyskytuje človek, ktorý zhodou okolností má presne tú istú kombináciu. Ale kombinácií znakov, ktoré sa môžu teoreticky získať pri štandardnom vyšetrení, je asi desať na pätnástu až desať na sedemnástu. O veľa rádov viac, než je počet ľudí, ktorí žili, žijú a budú žiť kdekoľvek v budúcnosti na svete.

Takže ten zlomok percenta sa necháva akoby v takej zálohe?

To nie je zlomok, to je miliardtina percenta. Ak ide o identifikáciu. Pri diagnostike genetických ochorení máme vo väčšine prípadov takmer istotu, či ten jedinec je postihnutý konkrétnym ochorením. A tie desatinky percenta sa vzťahujú skôr na prípady určenia otcovstva, kedy sa dá otcovstvo vylúčiť s úplnou istotou, ale potvrdiť sa s úplnou istotou nedá. Nie že by sme to my nevedeli, ale principiálne sa to nedá. Ale dá sa vypočítať pravdepodobnosť otcovstva, ktorá môže mať hodnotu deväťdesiat deväť percent a potom množstvo ďalších deviatok. Vo veľkej väčšine prípadov je to 99 celých, 999 tisícin percenta.

Nedávno verejnosť ohúrila informácia, že každý piaty muž na Slovensku vychováva cudzie dieťa. Každý sa hneď začal obzerať okolo seba...

Tak to je úplný omyl. To číslo sa nevzťahuje na všetkých mužov v našej populácii, ale na tých, ktorí majú o svojom otcovstve pochybnosti a ktorí si dajú otcovstvo potvrdiť pomocou testu DNA. Keby to bolo tak, ako to odznelo v televízii, bola by to urážka všetkých slovenských žien. Aké je percento „neotcov“ v biologickom, genetickom zmysle medzi všetkými mužmi na Slovensku, nevie nikto. Zisťovať to je aj neetické, aj zbytočné. Napriek tomu boli publikované nejaké odhady, ktoré sa neskúmali na Slovensku, a tie sa pohybujú okolo troch percent alebo aj nižšie. Takže sa dá predpokladať, že aj na Slovensku by to mohlo byť okolo tých troch, štyroch percent.

Ak ste teda tú mylnú informáciu považovali za urážku slovenských žien, môžem z toho vydedukovať, že ak nejaká žena pred mužom zatají, že dieťa čaká s iným mužom, tak je odsúdeniahodná?

No, toto nie je otázka pre genetika, skôr pre psychológa alebo azda etika. Viete, občas sa stáva, že ženy presne nevedia, kto je otcom ich dieťaťa. Nie je to častý jav, ale stáva sa to. Ony samy sú zvedavé, či otcovstvo bude potvrdené, alebo vylúčené. Preto často žiadajú test nie muži, ale matky. S tým, že prinútia muža, aby sa dal testovať. Niektoré len preto, aby mu ukázali, že otcom je, a mnohé práve preto, lebo samy nevedia. No my sa nerýpeme vo vzťahoch  dvojíc, ani si to nemôžeme dovoliť. Sú však situácie, keď nám to ľudia spontánne povedia. Takže len z toho usudzujem, že určité percento žien si nie je isté v určení otcovstva. Ale to percento je veľmi nízke. Prečo to niektoré ženy pred mužmi zataja, to si vie každý domyslieť.

Poznám príbeh ženy, ktorá mala dve dcéry. Keď mali asi sedemnásť rokov, matka tragicky zahynula a dievčatá sa z jej korešpondencie dozvedeli, že ich otec nie je ich biologický otec. Sestry sa s tým vyrovnali pomerne dobre, ale ich otec sa psychicky zrútil a skončil na psychiatrii. Bola to dobrá manželka aj dobrá matka. Myslíte si, že svojím tajomstvom veľmi ublížila tej rodine?

Ja zastávam názor, s ktorým sa možno mnoho ľudí nestotožní. Otcovstvo nerobí tá troška DNA, ktorá je v spermii. Isteže, biologické, to áno. Ale skutočné otcovstvo je čosi viac než samotné genetické otcovstvo. Otcom je v podstatnejšej miere ten, kto dieťa vychováva, stará sa oň, než ten, kto je darcom toho kúska DNA. Preto si myslím, že do veku, keď o tom tie deti ešte nemajú žiadnu predstavu, je asi dobre, keď sa zistí, kto je skutočným, biologickým otcom a potom sa podľa toho rodina vyvíja. Keď už však dieťa príde do veku, že si uvedomuje, čo všetko to znamená, tak ja neviem...

Čo by ste urobili vy na mieste pochybujúceho muža?

Pochybnosti by som hodil do smetného koša a určite by som sa nedal testovať. Najmä ak by som mal pozitívny vzťah k tomu dieťaťu. Neprial by som si vedieť, či som jeho biologickým otcom. Lenže to je môj názor, iní ľudia môžu mať celkom iné životné skúsenosti a celkom iné životné názory, preto je výlučne v ich kompetencii, či sa dajú testovať, alebo nie.

Nezdá sa vám, že niesť v sebe celý život takéto tajomstvo je pre ženu dosť veľký trest? Stále sa obávať, kedy to „praskne“?

Kedysi sa nevedelo, že v budúcnosti bude existovať metóda, ktorá dokáže jednoznačne určiť otcovstvo. Takže sa dá pochopiť, keď sa žena rozhodla pravého otca zatajiť. Dnes je situácia úplne iná. Napriek tomu mám skúsenosť, že v asi dvadsiatich percentách prípadov žena určí na súde za otca niekoho, koho potom test DNA jednoznačne z otcovstva vylúči. Ako si to tie ženy predstavujú, netuším, lebo dnes už musia vedieť, že takýto test existuje. A že dokáže určiť jednoznačný výsledok.

Vraveli ste, že otcom je ten, kto dieťa vychová a vypestuje si s ním citový vzťah. Že by ste nechceli vedieť, či ste skutočným otcom...

Vravím, že nie, ale nie som v takej situácii. Takže to sa mi ľahko hovorí. Závisí to však aj od mnohých ďalších okolností, od vzťahu s matkou dieťaťa a mnohých iných faktorov. Nedávno istý známy človek zistil, že syn, ktorého vychováva, nie je jeho biologickým dieťaťom. A verejne vyhlásil, že je všetko v poriadku, ibaže nebude dediť. Mne sa však vôbec nezdá, že by to bolo v poriadku. Pokiaľ ide o nejaké signifikantné majetky, tak nevidím dôvod, keď sa už o syna stará, prečo by nemal aj dediť.  Asi tú situáciu dotyčný muž nezvládol. Ale to už je všetko akosi mimo genetiky.

Najviac žiadostí o DNA testy podávajú ženy. Nie je v tom určitý paradox, keď práve ony sú tie, čo chcú niečo utajiť?

Veď ja netvrdím, že chcú niečo zatajiť. Mnohé asi aj áno, ale mnohé chcú práve ukázať mužom, ktorí majú pochybnosti, že  ich majú zbytočne. Neviem to presne, pretože vo veľkej väčšine prípadov sa s klientmi nerozprávame, nemáme právo sa hrabať v ich súkromí. Len ak sa sami rozhodnú hovoriť.

Predsa si však viem predstaviť, že v takej citovo vyhrotenej situácii vás môže klient potrebovať aj ako psychológa, prípadne bútľavú vŕbu.

Niekedy áno, veľká väčšina nie. Zoberieme materiál, ak treba, výsledky pošleme na súd a viac už o klientoch nevieme. Ak si prídu po výsledok osobne, niekedy sa potrebujú aj pozhovárať, tak vtedy si ich, samozrejme, vypočujeme.

Podoba medzi dieťaťom a otcom môže byť taká výrazná, že je škoda žiadať o testy DNA. Vy ste však tento „optický“ test napokon sám popreli.

Poprel, lebo už tomu sám neverím. Mal som niekoľko prípadov, keď som si povedal, však tu môžem použiť metódu pozriem a vidím, nepotrebujem analýzu DNA. A just to nevyšlo. Sú prípady, keď je podoba dosť výrazná, a napriek tomu je otcovstvo vylúčené.

Začala som zhurta o rodičoch a deťoch, pretože tým sa teraz najviac zaoberáte. Ale je tu ešte forenzná genetika. Je táto práca vzrušujúcejšia než povedzme určovanie otcovstva?

Toto už väčšinou nerobíme, zaoberá sa tým pracovisko na kriminalisticko-expertíznom ústave Policajného zboru SR. Na profesionálnej úrovni sa venuje DNA identifikácii v kriminalistických prípadoch. Pôvodne sme to my zavádzali, dnes to však robíme len v ojedinelých prípadoch.

Hovorí sa, že "gény nepustia“. Je teda možné, že zločinec má nejaké vlohy na to, aby sa ako zločinec prejavil?

Myslím si, že nie. Alebo keď má, tak  sú jednoznačne ovplyvnené prostredím, v ktorom ten človek vyrastal. Hlavne v detstve. Som síce genetik, ale rozhodne nie človek, ktorému sa hovorí genetický determinista, presvedčený, že za všetko môžu gény a človek im neunikne. Ak mám ako extrémny príklad uviesť genetické ochorenie, tak ten človek môže robiť, čo chce, príslušný gén vyvolá jeho ochorenie a žiaden vplyv prostredia to nezmení. Sú tu však mentálne, charakterové vlastnosti, a tých je väčšina, ktoré sú do značnej miery ovplyvniteľné prostredím.

Vždy som si predstavovala, že zločinec nemá v sebe zakódované zábrany, má také atavistické pudenie vraždiť. Že sa v ňom akoby z dávnej minulosti ľudstva čosi vynorilo a on vlastne za to ani nemôže.

Toto sú skôr otázky pre psychológa a psychiatra než genetika. Z genetického hľadiska sa dá povedať všeobecne, že mnoho takých vlastností, ako tie čo spomínate, sú vyvolané vplyvom rodiny, výchovy, prostredia, ktoré nie je priaznivé na správny psychický, duševný a emocionálny vývoj v mladosti. Nechcem poprieť genetickú predispozíciu v tejto oblasti, ale rozhodne to nie je jediné, čo človeka ovplyvňuje. Celkom určite nie. Ja jednoducho nezastávam názor, že za všetko môžu gény, hoci by sa to odo mňa ako od genetika očakávalo.

Malé percento našej populácie má korene mimo Európy. Súvisí to s nájazdmi Turkov, Tatárov a Mongolov. Vyjadrili ste sa, že Turci a Tatári zanechali výraznejšiu stopu v našom folklóre než v genofonde. Ako ste to mysleli?

Všeobecne sa verí tomu, že podstatná časť našej populácie má gény pochádzajúce od nájazdníkov, ktorých naša história pozná bohato. Ale táto predstava očividne nie je správna, lebo podstatná časť génov, ktoré naša populácia má, sú také, ktoré tu v Európe boli už pred desiatkami tisíc rokov. Nájazdníci prišli a iste nejaké tie gény tu zanechali, ale je ich nepatrné množstvo. Väčšina ľudí, čo žijú na našom území, tu mala predkov pred desiatkami tisíc rokov. Aspoň mne sa to javí ako dosť pozoruhodné zistenie, v rozpore so všeobecným povedomím, že rozliční nájazdníci zanechali výrazné genetické stopy v našom genofonde. Nezanechali.

Keby sme skúmali minulosť nejakých vrahov a násilníkov, nemohli by sme dospieť až k poznatku, že v nich pracujú gény týchto agresívnych nájazdníkov?.

No to stopercentne nie. To boli nájazdníci, ktorí sa z nášho hľadiska zdali agresívni, a zrejme aj boli, ale oni žili v komunite, ktorá takou bola prirodzene. Napríklad aj Rimania boli krutí, úplne nezmieriteľní ku kmeňom, ktoré si podrobili. Takisto krutí, ako boli Mongoli z nášho hľadiska. Nebudeme predsa hľadať nejaké súvislosti medzi dnešnými Talianmi a Rimanmi z hľadiska krutosti. V tej dobe to vlastne bola  norma v prostredí, kde žili. Ako extrém sme to vnímali iba my.

V osemdesiatych rokoch ste sa pustili do vtedy prevratnej práce. Diagnostiky genetických ochorení na základe DNA. Mám priateľku, ktorej tri sestry a jeden brat zomreli na rakovinu. V dospelom veku. Keby sa včas dala zistiť u nich predispozícia na túto chorobu, dalo by sa ich smrti predísť?

Záleží na tom, o akú rakovinu ide. Existujú nádory, ktorých istá časť, väčšinou asi päť percent, je založená na mutáciách génov prenesených z predchádzajúcej generácie. Čiže dedičná. Napríklad istá časť pacientov s rakovinou hrubého čreva alebo s rakovinou prsníka patrí do takejto kategórie. Z analýzy DNA sa dá celkom presne zistiť, či človek v sebe túto mutáciu má a či je vystavený mimoriadne vysokému, skoro stopercentnému riziku, že dostane tento nádor v príslušnom veku. Ale takých prípadov nádorových ochorení je menšina. Obrovská väčšina všetkých foriem nádorov sú také, ktoré síce vznikajú na základe mutácií, ale na základe mutácií v jednej telesnej bunke, ktorá nie je prenesená z predchádzajúcej generácie. Keby v rodine, o ktorej hovoríte, išlo o niektorú z týchto foriem spomínaných genetických chorôb, tak sa dá hneď pri narodení alebo fakticky už pred narodením pomocou analýzy DNA zistiť, či tam tie mutácie vedúce k nádorovému ochoreniu sú. No a pomôcť sa im dá v obmedzenej miere. V prípade, že je to rakovina hrubého čreva, treba pacienta monitorovať a podniknúť príslušné kroky. Jednoznačne sa im dá pomôcť, keď ide o takýto typ dedičnej rakoviny. A to sa bežne robí. Rakovina je však  také časté ochorenie, že sa stane, že viacerí členovia rodiny na ňu zomrú bez toho, aby tam bola akákoľvek genetická predispozícia. Úraduje výlučne náhoda.

Focus Media
VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×