Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Vladimír Mečiar: Z funkcie predsedu vlády som naozaj odišiel s holým zadkom!

08.02.2010 (6/2010) Keď sa v januári 1990 stal ministrom vnútra, nikto netušil, že práve tento muž ovplyvní smerovanie Slovenska ako málokto. Po dvoch desaťročiach pôsobenia v politike Vladimír Mečiar (67) tvrdí, že čas na odchod ešte nenastal.
Vladimír Mečiar: Z funkcie predsedu vlády som naozaj odišiel s holým zadkom!
5 fotografií v galérii
„Budeme mať vyše desať percent a budeme sa uchádzať o miesto vládnej strany,“ prognózuje...
Autor fotografie: PETER BRENKUS

Oslávili ste nejako dvadsať rokov od vstupu do politiky?

Ani nie. Keď sme boli na chalupe, tak som si zaspomínal, že pred dvadsiatimi rokmi som mal posledné Vianoce, keď som ešte mohol oslavovať, ale aj tie už boli poznamenané očakávaniami, čo bude. Ani veľmi nie je dôvod oslavovať, je to práca.

V januári 1990 ste sa ministrom vnútra stali nezvyčajným spôsobom, po konkurze. S čím ste naň cestovali?

Hneď po Novom roku som dostal odkaz, že pán predseda vlády prosí, aby som za ním prišiel. Tri dni som sa neohlásil, pretože som mal isté obavy, či vôbec ísť. Napokon som šiel s tým, že zrejme ak poviem, že chcem plné personálne právomoci, a predseda vlády mi ich nedá, vrátim sa domov.

15-ročná dcéra chodila celé leto oblečená od hlavy po päty, vraj sa hanbí. Je to v poriadku?
Takto Andreu Verešovú nevídate: Vyložené nohy vo voľnom čase? Žiadne také!
Nezostávate s chrípkou doma? Ak ju nevyležíte, môžu vám zlyhať pľúca i srdce

Ako konkurz vyzeral?

Bol to pohovor pred funkcionármi Verejnosti proti násiliu za prítomnosti predsedu vlády, pri ktorom nám kládli otázky o policajnej službe, bezpečnostných otázkach a správe národných výborov. Keď som po konkurze prišiel domov, oznámil som manželke, že som odišiel ako podnikový právnik a vrátil som sa ako podnikový právnik. Hovorí: Nie, pán predseda vlády telefonoval, že akceptuje.

Predstavitelia VPN neskôr spomínali, že ste ich ohúrili znalosťami a vedomosťami z oblasti bezpečnostného aparátu. Odkiaľ ste mali také poznatky?

Ľudia majú rôzny stupeň vzdelania a záujmov. Žiadne čaro v tom nebolo ani nič iné, okrem toho, že ak veľa chcete, musíte veľa vedieť a veľa sa učiť.

Dalo sa za socializmu dostať k detailným informáciám o fungovaní bezpečnostného aparátu?

Samozrejme. Nedostal som sa k iným zložkám než k policajným, buď nejakou sťažnosťou, alebo tým, že som sledoval, ako ten aparát pôsobí a čo sa vnútri robí. Dalo sa presne zistiť, v akom stave bol, ktoré stupne boli zdravé a ktoré nie.

K tomu ste sa dostávali z pozície podnikového právnika?

Z pozície človeka, ktorý má o to záujem, a to mohol mať ktokoľvek. Nebola to súčasť mojej práce.

Stali ste sa ministrom. Ako ste na to zareagovali?

Tak, že dobre, idem tam na pol roka a potom sa vrátim domov. Ministrovanie sa začalo tým, že som zdvihol čašu vína na prípitok, a čašu sme nedopili, lebo prišla delegácia z mesta a oznámila, že od predvianočného obdobia sa nevyvážajú v meste smeti, na skládky sa dáva aj odpad z nemocníc a hrozí pandémia. Predseda vlády hovorí: Máme ministra vnútra, nech sa o to stará. Položil som pohár, išiel som a do druhej v noci som po smetiskách v okolí Bratislavy organizoval odvoz smetí.

Aké ste mali na začiatku ambície?

Nulové. Kládol som si za úlohu usporiadať veci so Štátnou bezpečnosťou, to ma veľmi zaujímalo, vyrovnať sa so zmenami v policajnom aparáte, vtedy ešte Verejnej bezpečnosti, a transformovať celý systém. Mal som na to pol roka a potom súkromná advokátska kancelária s veľkou praxou. To bola moja predstava, čo by som chcel robiť.

Kedy ste to prehodnotili?

Blížili sa voľby, do ktorých išli kresťanskí demokrati s náskokom 48 percent. Poznajúc ľudí a názory sme vychádzali z toho, že to by asi nebolo dobré, takže musíme ísť do volieb a pokúsiť sa to obrátiť. Výsledkom bola podpora ľudí aj postavenie, ktoré mi prinieslo funkciu predsedu vlády. No a tam už prišlo trošku iné uvažovanie. Vyskakovali problémy, jeden nadväzoval na druhý a bolo ťažšie z toho vystúpiť.

S vašou politickou kariérou sa od začiatku spájali kauzy. Hneď prvou bola Tisova vila v Trenčíne, odkiaľ ste mali dať odviezť spisy Štátnej bezpečnosti...

To je jedna z legiend, ktoré sú lžou od samého začiatku. Pred voľbami v roku 1992 si do Prahy zavolali istého Leonarda Čima, ktorý bol na inšpekcii ministerstva vnútra, a dohodli s ním tento scenár a jeho vystúpenie. Medzi štyrmi očami sa mi ospravedlnil, na verejnosti mlčal a podal som naňho žalobu. Orgány činné v trestnom konaní stíhanie prerušili a nepokračovali. V čom je lož? Dostali sme správu, že ŠtB v Trenčíne niečo skartuje, tak som tam poslal inšpekciu, aby zistila, čo sa tam vlastne robí. Pri kontrole bolo prítomných deväť ľudí. Osem z nich povedalo, že je to lož, nič nezobrali, pretože nemali čo zobrať. Okrem kôpky papiera, zoskartovaného na zemi, tam nič nebolo.

Nemali odtiaľ vziať aj váš spis?

Nemali aký, pretože v roku 1990 bolo rozhodnuté, že spisy ústavných a verejných činiteľov budú odvezené do Prahy. Čiže ja som nič na Slovensku nemal. Pokiaľ išlo o môj spis, Štátna bezpečnosť ma preverovala, či som vhodný na spoluprácu, so záverom, že som na spoluprácu nevhodný. V roku 1992 pred voľbami, keď sa zdalo, že získam vyše 40 percent, bol v televízii na žiadosť najvyšších miest v Prahe spracovaný a odvysielaný dokument o takzvaných stratených Mečiarových papieroch. Všelijakými hlúposťami okolo ŠtB a KGB sa ma snažili znemožniť. Ani jedna z tých informácií nebola pravdivá.

Takže vaše jediné kontakty so Štátnou bezpečnosťou boli len v rámci preverovania?

Ani ten kontakt som s nimi nemal, pretože preverovanie prebiehalo tak, že som o tom nevedel.

Žiadnu osobnú skúsenosť s ŠtB ste teda predtým nemali?

Negatívnu áno. Niekoľkokrát vyšetrovanie, ale iné nie. Všetko bol len výmysel a legenda.

Vaše pôsobenie v politike sprevádzali aj konflikty a rozchody s blízkymi spolupracovníkmi. Aký bol na nich váš podiel viny?

Ak to vytrhnete z historického rámca, budem vyzerať ako hlupák. Hrali sme o to, či Slovensko bude, alebo nebude samostatný štát, o to, aby ekonomika Slovenskej republiky získala väčšiu nezávislosť od federácie, lebo inak by sme veľmi veľa stratili. Ani v Prahe nebola nejaká predstava o transformácii. Daňový systém nebolo možné ďalej rešpektovať a politický systém bol rozpracovaný do takej miery, že tu má byť niečo iné, ale vlastne základy toho nového neboli nikde jasne vyjadrené. Preto prišla Ústava SR. Dnes majú napríklad problém priznať mi prácu na tej Ústave, že je to moje dielo, moje dlhodobé dielo, nie jedného roka. Milan Kňažko urobil v roku 1990 veľa práce. Mal istú ambíciu, chcel byť predsedom parlamentu. Ale v čase, keď sme boli v opozícii a robili, ukázal, že jemu môže byť robota ukradnutá.

Čo to znamená?

Milan Kňažko bol fantastický v prejave na verejnosti, vedel predniesť myšlienku. Ale tú myšlienku musel niekto vytvoriť a dať. Ak bola šanca zahrať si tenis, odísť, nechať to tak, vždy to rád urobil. Čiže ja nemám voči nemu výhradu, žeby bol zlý alebo zlomyseľný človek, ja som s ním osobný konflikt nemal. Napätie bolo do istej miery znásobené aj zoskupením, ktoré prišlo z Prahy. Milana doslova štvali a niektoré stanoviská a veci mu vyrábali, takže bol viac-menej predmetom manipulácie. Nehovorím, že bol nesvojprávny, ale napríklad vo veciach štátoprávnych mal stanoviská jasne proslovenské, ktoré po pár rokoch odvolal, že to nebola pravda, že chcel niečo iné.

Neskôr prišiel spor s Michalom Kováčom...

Tam bol iný motív. Túžil po moci a správe majetku, ale výkon moci bol u nás a on sa k nej chcel dostať. Už na recepcii po jeho menovaní za prezidenta začal jeho brat zbierať ľudí, ktorí by viedli boj proti Mečiarovi. Do toho boja sa aktívne zapojil aj Michal Kováč a ako jednu zo zásadných chýb mu vytýkam, že toto preniesol do zahraničia. Pri návšteve v roku 1993 požiadal Václava Havla, aby pomohol slovenskú vládu zhodiť. Václav Havel mu túto pomoc poskytol. Viem, že v decembri 1993 prišli na Slovensko peniaze, ktoré mali slúžiť na korupciu poslancov a rozvrátenie pomerov v parlamente. To sa stalo. Michal Kováč bol človek manipulovateľný, jeho okolie bolo postavené na ľuďoch z prostredia KDH, ovládané šéfom jeho poradcov Pavlom Demešom.

O tom, že je manipulovateľný, ste však určite vedeli aj predtým, ako ste ho navrhli na prezidenta. Chceli ste to využiť?

Nie. Keď išiel kandidovať, dohodli sme sa, že vedúcim jeho kancelárie bude Roman Zelenay, ktorý priberie ďalších ľudí, a bude to, samozrejme, zmiešaná spoločnosť. Michal Kováč sa zaviazal, že to tak urobí. Keď potom Zelenay, ktorý mu robil pozitívnu kampaň a pracoval preňho, koľko mohol, za ním prišiel, Kováč mu povedal, že uňho robiť nebude. Bol tam nakoniec jeho záujem o privatizáciu slovenského plynu a takýchto hriechov bolo veľa.

Vrátim sa ešte k pôvodnej otázke. Cítili ste alebo dnes cítite nejaký podiel viny na tých rozchodoch...

Prečo sa ma každý pýta na vinu a nie na zásluhu? Tu sa čosi vsúva verejnosti, že všetko bolo inak, že vlastne ten Mečiar bol zbytočný a bez neho by to bolo išlo ľahšie, lebo všetci to vedeli urobiť lepšie. V tom čase však malo mnoho ľudí plné gate a žiaden názor. Keď vám všetko horí a nemáte k tomu nástroje, tak sa nedá inak, ako byť tvrdší, a moja povaha je povedzme trošku iná. Lenže to bolo treba urobiť takto a žiadať: Konaj! Nekonáš? Choď preč! Iné pravidlo nebolo a tam nešlo o osobné spory ani animozity z mojej strany.

S ľuďmi ste sa schádzali, rozchádzali, vy ste v politike zostali, oni sa dali zvalcovať a nie sú tu. Čo to znamená? Je to nejaký váš osobnostný predpoklad?

Ja som nemal tých, ktorých bolo treba valcovať, vnútri HZDS. To tak počas života akosi samo odpadávalo tým, že sa odštiepovali alebo na seba nechceli brať riziká. Tempo bolo úžasné a nie každý ho vydržal. Niektorí sa rozhodli s politikou skončiť, ísť do ekonomickej sféry, ale to hádam nech zhodnotí niekto iný. Sám seba analyzovať nebudem, lebo by to vyzeralo, ako keby som sa mal pitvať. Kritických okamihov bolo veľa a vtedy som bol väčšinou sám.

Koho v politickom boji vnímate ako silného partnera?

Nechcem byť neskromný, ale na Slovensku nikoho.

Ani v minulosti?

Nie.

A keby sme siahli do zahraničia. Koho by ste pociťovali ako partnera, s ktorým by ste si to politicky „rozdali“?

Napríklad v časoch rozhodovania bol ťažký partner Václav Klaus, ale fér. Veľa vecí sa urobilo medzi štyrmi očami, dohodou dvoch mužov a tie slová platili.

Takže iba jeho vnímate ako seberovného partnera?

V tom čase.

Teraz už nie?

Už roky nemáme žiadny kontakt. Len pozdravy k Vianociam. Nie je dôvod.

Keď ste na jeseň 1998 po voľbách odišli z postu premiéra, vyhlásili ste, že sa viac nebudete uchádzať o žiadnu ústavnú funkciu. O niekoľko mesiacov ste však kandidovali na post prezidenta. Prečo ste zmenili rozhodnutie?

Odišiel som s tým, že končím, usadím sa ako súkromná osoba a skúsim si nájsť prácu, ktorá ma napĺňa. Lenže vtedy sa stalo to, čo som predpokladal. Nastúpil represívny aparát, ktorý predstavovali Mikuláš Dzurinda, Ladislav Pittner a ďalší ľudia. Začalo sa vyšetrovanie, zatýkanie ľudí z HZDS, zbavovanie ľudí majetku, ktorý získali v privatizácii. Vtedy prišiel tlak zvnútra - kamarát, toto nám nemôžeš urobiť, že nás tu teraz všetkých necháš v štichu, aby sme niesli zodpovednosť ďalej. Prvý politický rozpor bol práve v prezidentských voľbách, kde sme sa pokúsili urobiť rovnováhu s dzurindovcami a získať funkciu prezidenta republiky.

Hovorí sa, že HZDS je strana, ktorá stojí aj padá s vami. Myslíte si, že by to bez vás nešlo?

Nemyslím. Prebieha tu obrovský proces premeny a okolo mňa sú všetko ľudia pod 40 rokov. Ak si stranu osvoja, ak im odovzdám to, čo v politike treba vedieť, okrem toho, čo ľudí odlišuje a čo sa odovzdať nedá...

Čo máte na mysli?

To, čo tvorí a dotvára osobnosť a čo je človeku dané. Moja, povedzme silná zbraň bola, že som nepotreboval toľko analýz, skôr intuíciou som sa vedel veľmi rýchlo vcítiť do atmosféry a problému. Chcel som však povedať, že v strane nastupuje veľmi silná a početná generácia, ktorá si ju postráži.

Napriek tomu ste stále zosobnením HZDS iba vy...

Tak, zatiaľ som predseda, do volieb to potiahnem a v roku 2011 budeme hodnotiť, čo treba urobiť, ako urobiť, uvidíme, či budeme vo vláde, alebo nebudeme.

V poslednom období sú preferencie HZDS pomerne nízke a podľa niektorých prieskumov by sa vo voľbách ani nedostalo do parlamentu. Čo by ste robili, keby taká situácia nastala?

Nenastane. Ani na ňu nereagujem, ani sa tým nezaoberám. Budeme mať vyše desať percent, budeme sa uchádzať o miesto vládnej strany a stav, ktorý spomínate, nepripúšťam ani ako hypotetický.

Čo by sa muselo stať, aby ste pôsobenie v politike alebo na poste predsedu HZDS ukončili?

Nič, keď príde ten čas a pocítim to, tak to urobím.

A čo by ste chceli ešte v politike dosiahnuť? Je to napríklad aj zverejnenie tzv. Fruniho zoznamov, o ktoré ste sa v posledných rokoch snažili?

Toto sú epizódky, nie podstatné veci, ktoré hýbu dejinami. Či sa Fruniho zoznamy zverejnia, alebo nie, to je o osudoch niekoľkých ľudkov, ktorí majú pred politikou dve tváre. Jednu občiansky prijateľnú a druhú sebeckú, keď povedzme porobili, čo nemohli, a zoznamy by ich mohli kompromitovať. Ja som ich sprístupnil generálnej prokuratúre, tá ich nesprístupnila nikomu. Čo sa týka okolností celého tohto podvodu, je tu vyše 200-tisíc ľudí, ktorí prišli o svoje úspory. Niektorí špekuláciou alebo získali časť peňazí, ale 14 miliárd je niekde, u niekoho, kto si ich stráži a nechce, aby sa vôbec o tom rozprávalo.

Myslíte si, že tie peniaze naozaj niekde reálne sú?

Áno, veď ich nikto nespálil. Čiže niekde reálne existujú, niekde odišli a niekde prišli. Peniaze sa točia tak, ako všetko iné na svete.

Keď už o nich hovoríme, vy ste za dvadsať rokov v politike zbohatli?

Skúsenosťou, životnou príležitosťou, vedomosťami veľmi. Majetkom nie. Z funkcie predsedu vlády som naozaj odišiel s holým zadkom. Bola otázka, čo budem robiť, z čoho budeme žiť a kde budeme bývať. V Trenčianskych Tepliciach sme v roku 1999 za 5 miliónov a niečo kúpili starý, zahnívajúci dom a zrekonštruovali ho. Možno keby som vtedy dnu pustil novinárov a ukázal im, aký je stav domu, tak nebudú písať legendy o 20 až 40 miliónoch a podobne. Lenže čo iné Mečiarovi vytknúť, ako to, že hovoril, že je chudobný, a naraz má dom. A odkiaľ? Musel ukradnúť. Moja odpoveď? Mali ste k dispozícii všetky účty na úrade vlády. Je halier, ktorý by som si zobral? Nie je. Takže v čom som okradol štát a ľudí? V ničom. Vykonali sa previerky majetku mojich detí, ich manželov, mojich vnukov, také preverovanie nebolo u nikoho. Nezistili chyby. Všetko bolo finančne uzatvorené a zdanené, tak o čom je tá nenávisť? O tom, že mám dom? Niekde a nejako som žiť musel. Niekoľko desaťtisíc domov na Slovensku je lepšie vybavených a väčších.

Rozmýšľali ste niekedy, ako by dnes vyzeralo Slovensko, keby v januári 1990 Vladimír Mečiar nevstúpil do politiky?

Jednu istotu mám. Samostatný štát by nebol. Poznám postoje najbližších kolegov, viem, aký bol strach, aká nervozita a neujasnenosť pozícií. Keď Klaus a spol. pri rokovaniach zabrali, slovenskú delegáciu umlčali a okrem mňa nebolo iného partnera na oponovanie, vysvetlenie názoru a nejakej koncepcie. Takisto v realizačnej fáze. Bol to experiment, ktorý bol pre Slovensko užitočný, hoci v mnohých oblastiach netypický, a skôr či neskôr tie experimenty budú platiť v celej Európe. Niet inej cesty a všetci sa k nej vrátia, ibaže pre mňa ako osobu to bude mať aký význam? Zadosťučinenie.

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×