Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Evžen Amler: Sedíme na žiletke

29.03.2008 (13/2008) Stretli sme sa v pracovni vyzdobenej futbalovými trofejami. Známy český odborník na pestovanie tkanív doc. RNDr. EVŽEN AMLER, CSc., (49) svoju záľubu nezaprie, aj keď pracuje vo svete umelo vypestovaných chrupaviek, žíl či kostí.
Evžen Amler: Sedíme na žiletke
1 fotografia v galérii
„Chceli by sme pomôcť vozičkárom po úraze miechy.“
Autor fotografie: Život

Ste šéfom ústavu biofyziky na 2. lekárskej fakulte Univerzity Karlovej a zároveň šéfujete aj oddeleniu tkanivového inžinierstva v Ústave experimentálnej medicíny Akadémie vied ČR. Čo to znamená?

Snažíme sa nahradiť chýbajúce tkanivo umelým transplantátom, ktorý je založený na bunkách vlastného organizmu. Chceme dosiahnuť, čo telo samo nevie – dokážeme tkanivo umelo vytvoriť. Robíme to v laboratóriách na špeciálnych nosičoch založených na nanovláknach. Podniky a priemysel sa o to zaujímajú a najradšej by preskočili výskum a začali s výrobou, lenže to sa nedá, vyžaduje to čas a trpezlivosť.

Takže pestujete veci, ktoré bežne nedorastú...

Presne tak. Pomáhame prírode tam, kde si sama nevie pomôcť. Okrem chrupaviek máme aj ďalšie ciele – kostné náhrady či využitie kmeňových buniek pri poškodeniach miechy. Kolegyňa ich používa, aby pomocou nich premostila prerušenie miechy. V súčasnosti máme čiastočné úspechy. Zatiaľ nechcem v ľuďoch vzbudzovať predčasné nádeje, ale verím, že sa k úspechu čoskoro dopracujeme.

Ste doktor prírodných vied a toto je experimentálna medicína. Ako ste sa k nej dostali?

Som fyzik, ale pracoval som na fyziologickom výskume. Začal som sa venovať nanovláknam a s bývalým spolužiakom ich aplikujeme na biologické účely. Vytvorili sme vlastný patent, v ktorom sme ich začali opracúvať a dostávať do nich lipozómy, čo sú vlastne mikroskopické častice, ktoré dopravujú výživné látky hlboko do podkožia. Dnes už vďaka tomu dokážeme vypestovať chrupavku, chystáme sa na kosť. Chceli by sme pomôcť vozičkárom po úraze miechy. Denne mávam množstvo telefonátov od ľudí, ktorí chcú byť pokusnými králikmi, pretože už nemajú čo stratiť.

Veď to by bolo výhodné pre obe strany. Čo vám v tom bráni?

Tak ľahko to nejde. Po prvé, máme etické princípy, ktoré musíme ctiť, takže aj keby tí ľudia podpísali čokoľvek, nedá sa to. A po druhé, bolo by to riziko, pretože ešte celkom nevieme, aké následky by mala takáto neosvedčená operácia. Napríklad mohlo by tam nastať malígne bujnenie. Zatiaľ sme ako alchymisti.

Komplikácie môžu predsa nastať aj pri rutinných operačných zákrokoch.

Samozrejme, lenže to môže lekár úplne minimalizovať. Ak máte systematickú chybu, tak je to problém.

Takže nemožno operovať človeka na jeho vlastnú zodpovednosť?

Máme už veľa postupov, ktoré aplikujeme. V niektorých okamihoch som však nešťastný, že sa to nedá rýchlejšie pre nejaké byrokratické prekážky, ale na druhej strane zase uznávam, že tie prekážky sú často v poriadku. Musím chrániť aj svojich spolupracovníkov, takže pacient nemôže prísť a povedať: Dám sa vami pokusne operovať.

Pripomína mi to v posledných rokoch prebiehajúcu debatu o eutanázii.

Iste.

Spomínali ste, že mnohé operácie sa už realizujú, napríklad umelo vypestovaná chrupavka, ktorá sa využíva pri liečení artrózy. Je určená veková hranica pacienta?

Zatiaľ je horná hranica štyridsaťpäť rokov, pretože po dosiahnutí tohto veku je problematické vypestovať dostatočne veľkú chrupavku. Veľmi ťažko sa to vysvetľuje, pretože by som chcel týmto ľuďom pomôcť. Verím však, že v najbližších rokoch sa situácia zmení.

Aká je spolupráca so zahraničím?

Veľmi nám pomáhajú európske programy, je to ohromná stimulácia. Nedávno sme boli prijatí do konzorcia, ktoré bude pracovať na umelých žilách. Tie sa dajú využiť napríklad pri pacientoch, ktorí majú bajpas. Transplantácia žíl z iných častí tela je totiž možná iba do určitej miery. Samozrejme, môžeme použiť stenty z umelých materiálov, ale v tých sa často tvoria usadeniny, pretože nemajú samočistiacu schopnosť. Správajú sa ako obyčajné vodovodné potrubie.

Všetko, o čom hovoríte, je určite finančne náročné. Ako takéto problémy riešite?

Peniaze sú najväčším problémom. Medzi zaujímavou myšlienkou a jej fi nancovaním je neraz veľká medzera. Samozrejme, dá sa požiadať o grant, lenže vezmite si môj prípad. Donedávna som sa venoval proteínovému inžinierstvu, čo je o stupienok nižšie než tkanivové inžinierstvo. Mám nejaký patentovaný nápad, ale mám publikačnú históriu v inej oblasti – v odbore proteínov. Takže presvedčiť ľudí v hodnotiacej komisii je neraz náročné.

Čo všetko je možné „vypestovať“?

Limbálne bunky, ktoré sa vyžívajú pri úrazoch očí, ďalej zuby, kožu, chrupavky, žily a budú aj kosti. Samozrejme, aj spomínané kmeňové bunky, z ktorých možno vypestovať takmer všetko z ľudského tela. S kolegami by sme sa chceli dostať ešte k neurónom. Závažnejšia je však otázka, kto bude platiť taký fi nančne i technologicky náročný projekt. Viem si však predstaviť, že by sa každý štát na niečo špecializoval. My na chrupavky, Slovensko na kožu...

Ako vlastne tá kmeňová bunka vie, čo z nej chcete mať?

Existuje celý rad chemických a mechanických stimulov a faktorov, ktoré spôsobia, že sa stane špecializovanou na svoju funkciu. Jednoducho povedané, my si ju vlastne naprogramujeme. Je to príliš citlivá záležitosť, pretože sa hráme s veľmi jemným mechanizmom.

Je to ako sedenie na žiletke...

Presne tak, stačí skĺznuť a porežeme sa. Musíme pracovať veľmi opatrne a mať dostatočné množstvo experimentov a skúseností.

Nebojíte sa zneužitia?

Vedecká komunita si to dokáže ustrážiť. Zneužitie je však možné vždy. Spoločnosť si sama musí tieto veci regulovať. Pri tkanivách to nehrozí, skôr je problematické klonovanie.

Často sa píše o ňom, či je etické, alebo nie.

Záleží na definícii, pretože často používame klonovanie bez toho, aby sme si to vôbec uvedomili. Samozrejme, ak sa bavíme o ovci Dolly, tak je to o niečom inom. Ale nikomu nepripadá divné, ak si bude v baktériách pestovať inzulín na liečbu diabetikov.

Donedávna ste boli aj medzinárodným futbalovým rozhodcom. Prečo práve futbal?

Všetko sa to začalo tak, že som nevedel hrať futbal, aj keď som ho mal veľmi rád. Vyrastal som bez otca, ktorý v šesťdesiatom ôsmom emigroval. Mamka ma nútila hrať vodné pólo, a dokonca ma prihlásila aj na krasokorčuľovanie. Ja som „kraso“ nemal rád, bojkotoval som ho.

Úspešne?

Vzbúril som sa, keď som mal štrnásť. Mamkin kolega, pan Jevický, pískal futbal, vybral som sa za ním, aby ma odporučil do nejakého klubu. Povedal mi, že som starý, nech sa na to vykašlem. Rozhodol som sa, že chcem pískať. Stal som sa rozhodcom, aj keď mi to zo začiatku pripadalo smiešne – mal som pätnásť a pískal som osemnásťročným. Oni mi tykali a ja som im vykal.

Určite to nebolo také ľahké, ako sa to teraz počúva...

Človek nemôže očakávať, že ak sa niečomu nebude venovať, bude v tom dobrý. To sa samo od seba nikdy nestane. Iba ak náhodou. Zo začiatku to bolo ťažké, pretože zápasov bolo veľa. Ale za predzápas žiakov som dostal päť korún, za hlavný desať korún a pískal som predpoludním i popoludní. Za víkend som si zarobil aj osemdesiat korún. Nemusel som chodiť na brigády vykladať banány ako moji kamaráti a mohol som pozvať kamarátku do kina. To mi pomohlo preniesť sa cez nadávanie a brodenie v mokrej škvare, v daždi, či cestovanie hore-dolu. Babička mi plietla pančuchy, pretože vtedy nebol výstroj pre rozhodcov.

Mali ste medzi rozhodcami nejaký vzor?

Pána Jevického. A raz som stretol vo vlaku pána Klačanského, ktorý pískal prvú ligu. Povedal som si, že to dokážem aj ja. Podarilo sa mi to po devätnástich rokoch v roku 1992, keď som pískal posledný rok československej ligy. O štyri roky neskôr som sa dostal na medzinárodnú listinu – v deväťdesiatom siedmom som bol na majstrovstvách sveta v Malajzii, o rok vo Francúzsku. Posledný raz som bol v Japonsku a Kórei. V štyridsiatich piatich som v Írsku v Dubline šiel do rozhodcovského dôchodku.

Boli ste prísny rozhodca?

Nie, snažil som sa hráčov pochopiť, čo bola moja slabina. Skôr som bol mäkký. Mal som s nimi dobré vzťahy a oni ma rešpektovali. Jediný raz mi fanúšikovia rozbili dvere do kabíny, keď som dve minúty pred koncom odpískal dve penalty proti domácim a oni nevyhrali. Nemohli mi to odpustiť.

Ako ste sa od futbalu dostali k bunkám?

Študoval som biofyziku. Mal som však cieľ poraziť rakovinu. Pôvodne som chcel byť lekárom, ale pre otcovu emigráciu som nemal šancu dostať sa na medicínu, takže moja cesta bola krivolaká.

Nepestujete náhodou tie chrupavky kvôli futbalistom, aby ste im spravili kolená?

Samozrejme, že nie. Ale máme niekoľko pacientov futbalistov.

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×