Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Tato ich ľúbi

28.07.2008 (30/2008) „Ja som bol kvartálnik,“ vraví VLADIMÍR SCHWANDTNER(56), ktorý sa už trinásť rokov stará o mladých narkomanov. „Stačilo mi oliznúť a už som išiel ako buldozér. A koľko mi trvalo, než som vôbec pripustil, že mám problém s pijatikou. Takže ja sa nad nich absolútne nevyvyšujem.“
Tato ich ľúbi
1 fotografia v galérii
Od VLADIMÍRA SCHWANDTNERA sa deťom nechce odísť, zvykli si na jeho lásku.
Autor fotografie: Život

Svojrázny liečiteľ, bývalý alkoholik, dosahuje pri riešení závislostí od drog také výsledky, aké nemajú ani renomovaní terapeuti. Napriek tomu tvrdí, že on nie je terapeut, iba „opravár“. Keď sa pri rozprávaní rozohní, spontánne prechádza do trnavského nárečia.

Roky „študoval“

„V čom som najlepší?“ pýta sa so sebairóniou Vladimír Schwandtner. „Čo som najviac študoval? No predsa závislosť. Dvadsať rokov som pil, takže viem, čo to je. A viem, čo taký závislý človek potrebuje.“ Keď sa totiž rodičia dozvedia, že ich dieťa je na drogách, zrúti sa im svet. „Ste v momente v riti,“ vraví Schwandtner. „Zosypete sa. Ale ja chcem, aby ľudia vedeli, že svet sa vôbec zrútiť nemusí.“

Cez doktorov

Samozrejme, svojrázny budmerický terapeut nerieši všetky problémy sám. Každý, kto sa k nemu dostane, musí prejsť cez ruky niekoľkých odborníkov. „To si nemôžem vziať na svedomie, že tu budem niekoho liečiť, a on mi tu umrie. Lebo ja som elektrikár, ja neviem zistiť, čo im je. Najprv príde docent Gazdík aj s manželkou, vezmú deťom krv, zistia, či nemajú aids, sifylis, hepatitídu. S tou je najväčší problém, lebo žiadna poisťovňa im nezaplatí liečbu, kým nie sú pol roka čistí. Nám doteraz vždy liečbu povolili. Zaručil som sa.“ Potom nastúpi imunológ, alergológ, dievčatá absolvujú gynekologickú prehliadku. „Ostatné veci dokážem vyriešiť ja. Ak nie, mám na to právnikov, učiteľov, umelcov, spisovateľov, fotografov.“ Prvý kontakt je totiž veľmi ťažký. Mladí narkomani prichádzajú do Budmeríc v zlom stave. Niekto má výpadky pamäti, niekto plače, niekto je na pokraji samovraždy. „Keď chcem takému človeku pomôcť a som elektrikár, kde by som mal začať?“ pýta sa Schwandtner. „V prvom rade by mal byť ten človek fi t. To môže vybaviť iba doktor.“

Na rovinu

Tato sa s deťmi, ktoré k nemu dovedú rodičia, nebabre v rukavičkách. „Vždy im dávam na výber,“ vraví. „Keby ti pánboh ponúkal na jednej miske tortu a na druhej hovno, čo si vyberieš? Tortu. A keby si niekto vybral hovno, čo mu povieš? Že je debil. No a ty si si prečo vybrala hovno namiesto torty?“ Vlado Schwandtner si tiež pred rokmi vybral to druhé. Takže vie, ako sa deti v najhoršej fáze svojho života cítia. „Máš dobrých rodičov, si pekná, máš komplet mozog,“ vysvetľuje dievčaťu. „A ty, čo si chcela ísť študovať na Harvard, si vyberieš hovno. Aby ťa každý ľutoval, aby ťa nejaký ,drbo‘, upotený kamionista v kabíne preťahoval. Si nafukovacia Anča. Aby sa albánski pasáci mohli voziť v audinách. A keď už si naozaj taká hlúpa, tak ťa nie je škoda.“

Nič pre sprostých

Ten prvý rozhovor trvá aj niekoľko hodín. Schwandtner skrátka veci nazýva pravým menom. Vie o svojich deťoch všetko. Pozná ich kamarátov, vie, odkiaľ berú „tovar“. „To, čo povedia mne, by nepovedali vlastnej matke ani terapeutičke, ani Bohu, ani na skupine. Veľmi im pomôže, keď sa im ukážem v pravom svetle, aký som bol hlúpy. Vedia, že im rozumiem. Tá osoba sa mi musí zveriť do rúk tak, že otrčí ruky, nohy, ľahne na chrbát ako pes, že zožer ma, keď chceš. Ja ti verím, že mi neublížiš.“

Skurvený narkoman

Problém s ľuďmi závislými od drog je v tom, že každý, kto im chce pomôcť, je ich nepriateľ. Oni si tú závislosť, paradoxne, chránia. „Ale každý sa napokon dostane do situácie, keď je už na dne,“ vraví terapeut elektrikár. „Ešte stále si však myslí, že pôjde von a dá si.“ Vlado Schwandtner na to ide ináč. On na rozdiel od všetkých ostatných resocializačných ústavov a odvykacích kliník netrvá na tom, aby boli deti u neho rok či dokonca viac. „Nerobím to tak, aby sa cítili ako v pracovnom tábore, tuto budeš, lebo si skurvený narkoman, všetko ti zoberieme, už ani nie si človek, lebo si zlyhal, a teraz trp. Nemáš na nič nárok. To neuznávam. Nebudem kopať do ľudí, čo sú na zemi.“ Keď po prvom rozhovore mladá narkomanka váhavo pripustí, že by to skúsila, je prekvapená reakciou. „Chceš skúšať, mu síš ísť inde,“ dozvie sa. „Ale tuto určite nie. Toto nie je pre sprostých, toto je pre múdrych, čo ešte chcú niečo dokázať.“

Zničené city

Ťažko budovať niečo tam, kde chýba stavebný materiál. Pre ťažkých narkomanov už svet nie je v ničom pekný. Ale Tato, ako Vlada Schwandtnera „jeho deti“ nazývajú, im tú krásu sveta dokáže nanovo odkryť. „Ako im môžem vrátiť tie city? Jedine tak, že sa k nim budem slušne správať, umožním im, aby sa dostali hore. Ja som tatko, ja to musím vyriešiť a dosiahnuť, aby z tých negatívnych vecí vyťažili maximum. Ako som ho vyťažil ja. Pol života som prepil. A keby som v tom nenašiel určitý zmysel, tak ani žiť nemôžem. V čom som bol dobrý? V závislosti. Pil som prvú ligu. Tak som sa ,dodrbal‘, že som sa nevedel zdvihnúť. Ale zdvihol som sa.“

Vina? Trest

Vlado spolu s manželkou deti, ktoré sa u nich doma snažia zbaviť závislosti od drog, bezhranične ľúbia. „V tom je celý vtip. Že ich ľúbime,“ vraví Schwandtner. „Za tých trinásť rokov padlo sedem faciek. Myslíte, že sa na mňa niekto hnevá? Keď ich potrestám ja, berie sa to ináč.“

Všetko v troskách

To nie je fráza. Väčšina narkomanov, ktorí do Budmeríc prídu, za ostatné štyri, päť rokov nič nerobila. „Majú choroby, chrasty, zápaly, jazvy, sú vychudnutí,“ vyratúva Tato. „Roky sa nič neučili. A žijú len preto, že tá droga im dáva nejaký pocit. Že je dobre. Keď im ju teraz vezmem, čo im zostane? Nič. Na čo sa pozriete, to majú v troskách.“ Schwandtner prešiel tým istým, a preto vie, čo má opraviť. On nelieči, iba opravuje. A veľmi tie deti ľúbi. Ale musí byť aj tvrdý. „Viete, koľkokrát poviem, s hentakú drbnutú vôbec nemienim strácať čas? Ty ma o tom presvedč, aby som sa kvôli tebe zdvihol a išiel niečo pre teba robiť. Či sa to vôbec oplatí začať.“

Urobiť zázrak

Keď Tato zistí, že sa začať oplatí, musí urobiť zázrak. Musí pomôcť prekonať abstinenčné príznaky. Všade vo svete je práve táto fáza pre terapeutov aj pacientov najťažšia. Vlado však tvrdí, že je to tá najjednoduchšia vec. „Oni berú tramaly, diazepamy, dajú si plnú hrsť a nič. Slabšiu náturu by to zabilo, im ani neprestane byť zle. Rozumiete? To je také silné jak sviňa, ten heroín či pervitín. A navyše to spôsobuje paranoje, schizofréniu, preskočí im a myslia si, že ich ide niekto pozabíjať. To sú drogy.“ Vtedy Tato napustí plnú vaňu takej horúcej vody, akú len ľudské telo vydrží, a povie: „Počuj, nedám ti lieky ani drogy. O dve hodiny ti nebude nič. Ak nie, pozri, tu je moja peňaženka a ešte ťa odveziem, kam chceš, a môžeš rozprávať, že som sprostý hlupák a rozprávam kraviny.“

Keď nahota bolí

Schwandtnerov zázrak spočíva v odpútaní pozornosti. Napúšťa vaňu a čaká, kým sa adept na odvykanie vyzlečie. „Väčšinou sa hanbia za to, ako vyzerajú,“ vraví. „V podprsenke aj v nohavičkách majú ešte schované nejaké drogy, boja sa, že sa to prevalí. Ale keď už ste holá, to, že vás niečo bolí, nie je hlavný problém. Problém je, že ste holá. Je vám zle, ale o trochu menej. No tak poďme. Chytí sa steny, mňa, jaj, to páli. Potom sa pomaly do toho vloží.“ Tato začne dievča či chlapca oblievať vodou, nadvihuje ho, ponára, masíruje. „V tom momente nastane úľava jak hovado. Je vám všetko jedno. Nechce sa vám ani pohnúť.“ Tato vysvetľuje, že všetka krv, ktorá v tom momente nie je potrebná na chod životne dôležitých funkcií, sa sústredí do kože, aby ju ochladila. A keď sa adeptovi vo vani začne tvoriť pot medzi obočím, Vlado sa ho opýta, či mu je dobre. Je... „Ono, čo má bolieť, bolí ďalej,“ dodáva. „Ale nedostane sa to do mozgu, lebo je odkrvený. A to je zázrak boží.“

Budem pri tebe

Tato do vody primiešava rôzne vonné extrakty. Keď je niekto agresívny, tak upokujúce, keď letargický, povzbudzujúce. Masíruje im chodidlá, stehná, lýtka. Na lôžku im potom urobí akupunktúru, na ktorú má medzinárodný certifi kát. „Zrazu im je dobre. Pustím im muziku a nechám ich tam. Prvý raz im to vydrží dve hodiny, potom štyri, potom dlhšie. Budeme to robiť dovtedy, kým im nebude lepšie.“ Počas tej nezvyčajnej kúpacej procedúry si Vlado získa takú dôveru, akú nemajú tie deti k nikomu inému. „Videl som ich aj nahých, ako vyzerajú, akí sú zničení. Už mi porozprávajú všeličo. Len sa napúšťa voda a im nič nie je.“ Odfotí ich pred a po procedúre. S dievčatami zájde ku kaderníčke. „Keď prídu ich rodičia po mesiaci, nemôžu uveriť, aké zmeny sa s ich deťmi stali. Ale hneď sa začnú učiť, lebo to je najdôležitejší program,“ vraví Tato. „Keď vylezie z tej vane, je na rade on, aby ma presvedčil, že do toho chce ísť.“

S cenami

Vlado Schwandtner učí deti fotografovať, robiť elektronické knihy. „Keď odtiaľto odchádzajú,“ chváli ich, „odnesú si štós referencií, poďakovaní za spoluprácu od Slovenskej akadémie vied, rôznych profesorov, Slovenského národného múzea. Tu sú všetci majstri. Perfektne fotia.“ Tato nám na počítači pyšne ukazuje ozvučenú prezentáciu Petry Farkašovej. A fotografie mnohých ďalších. „Traja najhorší feťáci, akí sa tu kedy stretli,“ vraví Schwandtner. „Najmladšieho z nich naháňali tri mafi e naraz. Najhorší feťák z pezinského okresu. Pozrite sa, ako videl svet on. Toto môže urobiť bezcitná kurva feťácka? Nádherné, neuveriteľné.“ Ďalej chváli Kristínu, Moniku, Gabiku, Evičku. „Kristína, to bola taká pandrava, hovoril som, že ju roztočím a buchnem o stenu. Teraz je už štyri roky čistá.“

Sú naše

Rodičia, keď k Tatovi privedú svoje deti, chcú, aby boli uňho aspoň rok. „Preboha, čo by tu robili rok?“ zhrozí sa. „Ja neuznávam trojročné pobyty. Veď keď človek odtiaľ odíde, musí sa báť aj električky.“ Aj u Schwandtnerovcov boli niektoré deti dlho, ale len preto, že nemali kam ísť. „Naďuška, tú mama v pätnástich rokoch vyhodila na ulicu, nemala kam ísť, tak je tu, je naša. Alebo Barbora, tú sme si adoptovali. Evička prišla len s igelitkou, že bude naša, tak je.“ Naopak, keď ich pripravujú na odchod, majú problémy. Deti nechcú ísť. Zvykli si na Vladovu lásku, na objímanie sa pred spaním. Na bozk na dobrú noc. Na to, že im rozumie. „Keby boli za mojej mladosti drogy také dostupné, ako sú teraz, pri mojej povahe by som už bol asi mŕtvy. Takže ja ich nesúdim. Na to tu nie som. Mal som byť súdený a bolo mi odpustené.

Focus Media
VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×