Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Slovenský babylon: Od roku 2016 je opäť mestom, slávu si začalo užívať počas výstavby vodného diela

01.08.2019 (29/2019) V dochovaných písomnostiach je to jedno z najstarších mestečiek v regióne. O štatút mesta prišlo Gabčíkovo v povojnovom období. Stala sa z neho stredisková obec miestneho významu. Slávu si začalo užívať až počas výstavby spočiatku medzinárodného vodného diela Gabčíkovo – Nagymaros.
Slovenský babylon: Od roku 2016 je opäť mestom, slávu si začalo užívať počas výstavby vodného diela
14 fotografií v galérii
Farský kostol sv. Margity Antiochijskej je jednou z mála historických budov.
Autor fotografie: Vladimír Kampf

Stratená nezištnosť

Vilmos Csörgő (51) si nemyslí, že je maďarčina až taká ťažká. Hovorí ňou odmala. Je rodák z Gabčíkova, kde je spolumajiteľom drevárskej firmy. V meste je niekoľko píl, tie sa však zaoberajú najmä „fajnovejšou“ prípravou dreva.

Vili sa dal do spracovania topoľového dreva, z ktorého pripravuje polotovary na zloženie paliet a baliaceho materiálu na mieru. Napríklad aj drevené pásy – vymedzovacie podložky – medzi škridlami niektorých výrobcov sú z gabčíkovskej produkcie spoločnosti Eko – Donau.

„Roboty máme dosť, len neviem zohnať ľudí. Sám všetko neurobím,“ konštatuje s úsmevom.

„Zohnať ľudí do roboty, v ktorej treba naozaj robiť a nie do nej len chodiť, je ťažké. Skôr príde niekto starší ako mladší. Tu sme mali vždy problém niekoho nájsť. Sme kúsok od Bratislavy. Viedeň tiež nie je ďaleko a ani Budapešť. Prácu ponúka aj automobilka v Györi. Mladí šikovní odchádzajú na Západ.“

Spolumajiteľ drevárskej spoločnosti Vilmos Csőrgő podniká s topoľovým drevom. 14 fotografií v galérii Spolumajiteľ drevárskej spoločnosti Vilmos Csőrgő podniká s topoľovým drevom. Zdroj: Vladimír Kampf

Vili je vyučený automechanik. Po škole išiel na Dunaj za strojníka na lode. Po vojenčine pracoval na lodiach na Slovensku, potom v Nemecku, Belgicku, Holandsku... K drevu sa dostal cez nebohého kamaráta lesníka.

„Rozumel drevu a vedel, čo robiť, len na to nemal peniaze, ktoré som mal zasa ja. Mal som už postavený dom, dobre som zarábal, nesťažoval som sa. Nikdy som si ani len nepomyslel, že odídem z lodí, ale život prináša všeličo.“

Všetky stroje, ktoré má, si dokáže sám opraviť. Teda, skoro všetky...

„V tých modernejších je elektronika, ktorej nerozumiem. Tam som v koncoch. Neviem pochopiť, ako niekto môže pýtať za opravu čerpadla dvadsaťtisíc eur... Žiaľ, neviem si ho dať do poriadku sám. Už som uvažoval, že by som kúpil podobný starší stroj, ktorý ma nezradí elektronikou,“ smeje sa.

Počas trinástich rokov práce v zahraničí chodil domov ako na dovolenku. Mal ponuku žiť s rodinou v Holandsku. Chvíľu to aj vyskúšali, potom však musel najstarší syn nastúpiť do základnej školy.

„Tak sme sa rozhodli postaviť dom tu. Ekonomicky bolo výhodnejšie tam zarábať a tu žiť. Nebanujem. Už si neviem predstaviť život inde. To asi mešťania nepochopia, že ja keď idem autom cez Gabčíkovo, tak každý druhý človek na ulici dvíha ruku, aby ma pozdravil. Vedia kto som. Ja tiež každého zdravím.

V meste často ani netušia, kto býva v ich vchode. Samozrejme, aj tu sa ľudia zmenili. Niektorí zdravia len preto, že ma potrebujú. V minulosti sme si v rodine jeden druhému pomáhali stavať domy. Majstrov sme volali len na špeciálne práce. Dnes to už tak nie je, ľudia si už až tak nezištne nepomáhajú. To sa mi nepáči,“ dodáva.

V jednej z plavebných komôr v súčasnosti prebieha generálna oprava. 14 fotografií v galérii V jednej z plavebných komôr v súčasnosti prebieha generálna oprava. Zdroj: Vladimír Kampf

Jedálny lístok

Po dostavaní vodného diela zostali ubytovne pre robotníkov chvíľu prázdne. Sčasti ich zaplnila až vojna v Juhoslávii. Miestny babylon zrazu dotvárali odídenci z Bosny a Hercegoviny. Na čas k nám ušli pred vojnou. Bolo ich tu takmer 800.

Ani s nimi nemali domáci žiadne problémy. Všetci odišli domov alebo do sveta, len jeden zostal. Rodina Smaila Čakara (50) sa vrátila domov do mesta Modriča na hraniciach s Chorvátskom a on zostal v dome svojej manželky z Gabčíkova.

„Po vojne opäť žijú vedľa seba pravoslávni Srbi a moslimovia. Pred tým, než sme odišli do Gabčíkova, som videl padnúť minaret po zásahu strelou a horieť pravoslávny kostol. Vojna je zlá. Kto ju nezažil, nedokáže si ju ani len predstaviť,“ hovorí.

Smail s manželkou Melindou majú dcéru Melissu. Žije sa tu ľahšie ako v Modriči, kde po rozpade Juhoslávie skončil všetok priemysel. Vo veľkom fungujú len kaviarničky. Vrátiť sa by pre Smaila už dnes nemalo zmysel. Dlhší čas svojho života strávil na Slovensku ako v Bosne a Hercegovine.

„Ja som za ten čas, čo som tu, vystriedal len dve firmy. Jedna vyrábala diely pre automobilku, druhá diely pre výťahy.“

Hovorilo sa, že po odchode stavbárov prerobia ubytovne na byty. K tomu už však neprišlo. 14 fotografií v galérii Hovorilo sa, že po odchode stavbárov prerobia ubytovne na byty. K tomu už však neprišlo. Zdroj: Vladimír Kampf

Domov sa dostal, až keď po 10 rokoch získal slovenské občianstvo. Za všetko musel platiť.

„Počas slávnostnej ceremónie, ktorá bola pre našu, vtedy malú dcéru otravná, sa nás opýtala, že či sme po obal, ktorý jej pripomínal jedálny lístok, museli cestovať až do Trnavy, keď predsa u nás v reštaurácii Marica majú podobné. Lenže tento jedálny lístok stál v tom čase 20-tisíc korún,“ spomína Melinda.

Krátko po tom konečne odcestoval Smail spolu s rodinou na návštevu domov. Nikomu nič vopred nepovedali.

„Prvého sme stretli strýka, s ktorým sa nevideli 15 rokov... Skoro odpadol. Keď sa dozvedel dedo, že mu prišiel vnuk, nechal melóny na trhu, schmatol bicykel a uháňal za ním. Bolo to obrovské prekvapenie,“ spomína Melinda.

Smail nemá rád nacionalistov, ktorí dokážu kaziť svet a štvať ľudí proti sebe. Pri rozhovore o vojne reaguje emotívne. Nacionalistov a štváčov treba čím skôr zastaviť. Po odídencoch z Bosny a Hercegoviny prišli do Gabčíkova ďalší z Kosova... Po nich tu bol pobytový utečenecký tábor pre ľudí najmä z Ukrajiny, Čečenska a Ázie, ktorí žiadali o azyl na Slovensku.

Po našom vstupe do Európskej únie sa ich počet radikálne znížil a tábor už nebolo treba. Znova ožil v čase poslednej masívnej utečeneckej krízy, keď Slovensko pomohlo Rakúsku tým, že pár stoviek ich žiadateľov o azyl počas obdobia vybavovania úradných formalít žilo kúsok od vodného diela.

V budovách bývalých ubytovní stavbárov bývali utečenci. Mali k dispozícii aj lekársku starostlivosť. 14 fotografií v galérii V budovách bývalých ubytovní stavbárov bývali utečenci. Mali k dispozícii aj lekársku starostlivosť. Zdroj: Vladimír Kampf

Focus Media
VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×