Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Po tragédii v Černobyli sme im sľubovali raj. Ukrajinské rodiny sme oklamali

22.07.2019 (28/2019) Doma im klamali, preto osemnásť ukrajinských rodín ušlo po havárii v jadrovej elektrárni v Čenobyli k nám. Podviedli ich však aj na Slovensku. Celé roky v sebe dusia hnev.
Po tragédii v Černobyli sme im sľubovali raj. Ukrajinské rodiny sme oklamali
10 fotografií v galérii
Valentín Kučka je na prvý pohľad silný chlap, ktorý toho veľa prežil. Pri rozhovore sa mu...
Autor fotografie: Pavol Bartonek

Keď sme z Bratislavy docestovali do Smolníka v okrese Gelnica, aby sme spoznali príbehy rodín z Ukrajiny, ktoré po najväčšom nešťastí v dejinách jadrovej energetiky prišli na Slovensko, v prvej chvíli to vyzeralo, že sme stovky kilometrov zdolávali zbytočne. Narážali sme na nedôveru a ostražitosť.

Miestni nám síce adresovali zdvorilé frázy, ich ľadové výrazy tváre však hovorili za všetko. No Vladimír Kapraľ (59), usadiac nás v altánku pri obytnom dome, kde našlo v roku 1994 domov osemnásť ukrajinských rodín, rozmotáva kvôli nám klbko svojich spomienok.

Postupne prichádzajú do altánku aj jeho susedia. Pri rozhovore plačú, zatínajú päste, v tvárach sa im zračí pocit krivdy. Títo presídlenci odišli zo svojej vlasti, pretože tam ľudia umierali ako muchy. Štátna moc sa však tvárila, že sa nič nedeje.

„Nič nám nechýbalo, mali sme dobrú prácu, postavenie, styky... Prišli sme k vám hlavne kvôli svo­jim deťom a vnukom, aby boli zdraví,“ vysvetľuje nám Valentín Kučka (57).

U nás síce po najvážnejšej ekologickej katastrofe v dejinách ľudskej civilizácie našli bezpečnú zónu, niekto si však na Slovensku na ich úkor poriadne namastil vrecká.

Za byty, v ktorých dodnes bývajú, zaplatili prehnané ceny, oficiálne však bytový dom neexistuje, ide o čiernu stavbu. Ukrajinci pre seba ani po dlhých rokoch nedokázali vybojovať spravodlivosť. Po počiatočnom odhodlaní nasledovala dezilúzia, skepsa a bezmocný hnev.

Pohľad na Smolník v Gelnickom okrese. Prírodná scenéria pôsobí ako magnet pre chalupárov. Zamestnať sa v dedine a okolí je takmer nemožné. 10 fotografií v galérii Pohľad na Smolník v Gelnickom okrese. Prírodná scenéria pôsobí ako magnet pre chalupárov. Zamestnať sa v dedine a okolí je takmer nemožné. Zdroj: Pavol Bartonek

Tisíc mien

Na začiatku 90. rokov minulého storočia obec Smolník s baníckou históriou zažívala hrozivý ekonomický úpadok. Z miestnych baní vyfárali poslední ľudia. V dedine však ostala pamiatka na chlebodarcu – išlo o rozostavaný bytový dom, v ktorom mali bývať baníci.

„Objekt sme mohli zbúrať, nasťahovať tam rómske rodiny z okolia alebo využiť ponuku nášho štátu a poskytnúť domov rodinám z Ukrajiny, ktorých predkovia pochádzali zo Slovenska.

Rozhodli sme sa pre tretiu možnosť, hoci ľudia v dedine vykrikovali, že som sa spolčil s ukrajinskou mafiou. Napriek počiatočnej nedôvere boli medziľudské vzťahy v dedine veľmi dobré, dokonca Smolníčana, ktorí boli najviac proti, pomáhali Ukrajincom so stavbou ich chrámu.

Dostali sme vtedy zoznam s viac ako tisíckou mien, z ktorého sme vyberali. Zamerali sme sa hlavne na mladých a vzdelaných ľudí,“ spomína vtedajší starosta Otomar Vasilco.

Kým sa v Smolníku rozbiehali prípravy na príchod nových obyvateľov, na Ukrajine zatiaľ ľudia pociťovali následky tragédie na vlastnej koži. Valentín Kučka žil v baníckom meste Novovolynsk, bol ženatý otec ročnej dcéry. S manželkou si postavili dom, dnes v ňom býva svokra, našli si prácu vo svojom odbore.

„Zrazu v našom meste prestali premávať autobusy, nemali sme sa ako dostať do práce. Autobusy potrebovali, aby z tesnej blízkosti výbuchu povyvážali ľudí.“ Vladimír Kapraľ žil v malom okresnom meste Mlyniv.

Vladimír Kapraľ sa práve vrátil z práce. Každý deň cestuje 60 kilometrov zo Smolníka do Košíc. 10 fotografií v galérii Vladimír Kapraľ sa práve vrátil z práce. Každý deň cestuje 60 kilometrov zo Smolníka do Košíc. Zdroj: Pavol Bartonek

Ako elektrotechnický inžinier pracoval vo výpočtovom stredisku a okrem toho vykonával v rámci civilnej obrany činnosť akéhosi merača radiácie. V kancelárii pod stolom mal potrebný prístroj.

„Náš technicky námestník bol v čase, keď došlo ku katastrofe, pár kilometrov od Černobyľa u svokry. Bola jar, celá rodina pomáhala sadiť zemiaky. Keď vošiel ku mne do kancelárie, merač pípal ako bláznivý. Hovorili sme si: pokazil sa, dáme ho skontrolovať. Nikdy nám ho však už nevrátili, vraj sa stratil.“

„Cigánska pošta“

Na komunistickej Ukrajine sa správy o výbuchu šírili iba, ako hovoria naši hostitelia v Smolníku, takzvanou cigánskou poštou. Ľudia si medzi sebou odovzdávali hrozivé informácie.

„Na trhu sme mali z blízkosti Černobyľa krásne jahody, brusnice, jablká. Ľudia si nakúpili dozimetre, chodili od stánku k stánku a merali. Pípanie sa ozývalo z každej strany,“ vysvetľuje Vladimír Kapraľ.

A zrazu začali ľudia zomierať. Veľa z nich odišlo na druhý svet v spánku, iní skôr ako ukončili svoju pozemskú púť, prešli mukami rakoviny.

„Zomrel mi otec, mal 64 rokov, aj sestra,“ hovorí Valentín Kučka. Odchádza fajčiť, chlapovi ako hora sa do očí tlačia slzy. „Sestra mala iba 34 rokov, ostali po nej dve deti. Prekypovala zdravím a zrazu rakovina. Mám iba 57 rokov, z mojich rovesníkov z rodnej dediny žijeme iba traja.“

Najdesivejšie boli preňho informácie, že lekári rodičom malých dievčat radili, aby im dali vyoperovať maternice, pretože budú ako dospelé namiesto zdravých detí rodiť iba kaliky. Vystrašený hľadal pravdivé informácie u vysokopostavených známych v Moskve.

„Hovorili mi: ak máš kam utiecť, tak neváhaj.“ Využil preto možnosť odísť do krajiny svojich predkov.

Pohľad na byty, ktoré oficiálne neexistujú. Budova si vyžaduje stavebné úpravy, strecha zateká, pre nejasné vlastnícke vzťahy sa nikto nechce pustiť do opráv. 10 fotografií v galérii Pohľad na byty, ktoré oficiálne neexistujú. Budova si vyžaduje stavebné úpravy, strecha zateká, pre nejasné vlastnícke vzťahy sa nikto nechce pustiť do opráv. Zdroj: Pavol Bartonek

„Z družstevných polí zozbierali úrodu kapusty a vzápätí ju aj celú likvidovali. Vykazovala znaky rádioaktivity. Lenže aj my sme si na vlastných políčkach čo-to dopestovali a nevedeli sme, či to môžeme vôbec jesť,“ spomína Katarína Petruková (60) na chvíle, keď sa definitívne rozhodla odísť z blízkosti mesta Rovno, hoci tam s manželom postavili dom.

Zrazu sa jej po líciach kotúľajú slzy. Kým jej sa podarilo zmestiť do zoznamu dvoch tisícok rodín, ktoré mohli odísť, jej sestry také šťastie nemali.

Závadka, Osturňa, Stropkov, Humenné, Sabinov... Domáci nám vymenúvajú, z ktorých kútov Slovenska pochádzajú ich starí rodičia. Krátko po druhej svetovej vojne slovenských pravoslávnych sovietska moc nalákala na Ukrajinu, aby obhospodarovali územia, ktoré boli takmer vyľudnené.

Pracovití Slováci pobalili poľnohospodárske náčinie a vybrali sa do novej vlasti, ktorú im opísali ako raj. Po čase však museli vstúpiť do kolchozu.

„Môj dedo bol predtým v Amerike, mal peniaze, skúpil tam zem. Môj otec spomínal, že šesť rodín, medzi nimi aj oni, sa rozhodli utiecť na vozoch na Slovensko. Chytili ich po pätnástich kilometroch a dali im na výber: Sibír alebo späť na Ukrajinu do kolchozu,“ rozpráva Valentín Kučka.

Odísť na Slovensko sa teda podarilo až ďalšej generácii, zobrali si iba zariadenie, ktoré sa zmestilo do kamióna s dĺžkou 2,5 metra. Smolník si predtým našli na mape. Aj im sľubovali v novej krajine raj, podobne ako ich starým rodičom, stali sa však obeťami podvodu.

Nech je ticho

Smolník z každej strany objímajú zelené hory, krásna prírodná scenéria sem láka chalupárov. Mladí však odtiaľ utekajú preč za prácou.

Gelnický okres má odjakživa povesť hladovej doliny a v 90. rokoch nezamestnanosť dosahovala hrozivých 30 a viac percent. Staršia dcéra Valentína Kučku 34-ročná Olena prišla ako 9-ročná a spomína, že mamu videla neraz plakať.

Olenini (na snímke vľavo) rodičia veria, že bude mať lepší život než oni. S manželom býva v Pezinku. Na snímke vpravo je Katarína Petruková, aj po rokoch plače za svojimi sestrami. 10 fotografií v galérii Olenini (na snímke vľavo) rodičia veria, že bude mať lepší život než oni. S manželom býva v Pezinku. Na snímke vpravo je Katarína Petruková, aj po rokoch plače za svojimi sestrami. Zdroj: Pavol Bartonek

„Bola inžinierka, doma chodila v topánkach na vysokých podpätkoch. Tu sa mohla zamestnať iba ako lesná robotníčka a veruže si nemala do tejto práce ani čo obuť. Otec bol celé mesiace preč, pracoval na stavbách ako robotník. Moja mladšia sestra Anna ho, keď prišiel domov, nespoznávala, plakala.

Keď som už študovala na strednej škole v Košiciach a bývala som na internáte, Anna začala chodiť do škôlky. Mama ju skoro ráno postavila pred zamknutú bránku materskej školy a s plačom nastupovala do avie k ostatným robotníčkam. Plakala aj Anna. Mama potom cestou z auta vyzerala upratovačku, ktorá odomykala škôlku, a rátala, koľko minút stála Anna opustená vonku.“

Jej mama dnes pracuje ako opatrovateľka v Rakúsku, otec v susedných Prakovciach, ide však o činnosť, na ktorú nepotrebuje vysokoškolský diplom. Olena vyštudovala vysokú školu, vydala sa, dnes žije v Pezinku. Anna má 22 rokov, študuje ekonómiu v Košiciach a hovorí, že zo Smolníka „uteká“ aspoň do tohto krajského mesta.

Urobili to všetci mladí Ukrajinci, ktorí k nám prišli ako deti alebo sa na Slovensku narodili. Mimo svojho odboru pracuje aj pán Vladimír, začínal v Košiciach v opravovni elektrospotrebičov.

„Sovietskeho inžiniera nikde nebolo treba.“ Majiteľ ho na začiatku požiadal, aby bol ticho a svojím prízvukom mu neodháňal zákazníkov.

Novú oceľovú kupolu osadili až po rokoch. Spevnila narýchlo vybudovaný betónový sarkofág pokrývajúci jadrovú elektráreň v Černobyli. 10 fotografií v galérii Novú oceľovú kupolu osadili až po rokoch. Spevnila narýchlo vybudovaný betónový sarkofág pokrývajúci jadrovú elektráreň v Černobyli. Zdroj: Pavol Bartonek

Niektorí to vzdali

Nemožnosť nájsť vhodnú prácu zatienil oveľa väčší problém. Prišli k nám v novembri, poniektorí mali malé deti, začínalo mrznúť a byty neboli dokončené. Svoje nové domovy kúpili pomocou bezúročnej pôžičky, ktorú im prostredníctvom Slovenskej sporiteľne poskytol štát.

Byty v lokalite, kde líšky dávali dobrú noc, však stáli toľko ako bývanie v krajskom meste Košice. Išlo približne o 300-tisíc korún. Presídlenci svoje pôžičky splácali do roku 2015. Lenže dom pre vážne stavebné nedostatky nikdy nebol skolaudovaný. Nemajú listy vlastníctva, o stavbe neexistuje žiadny zápis.

Pani Katarína nám vysvetľuje, že nedávno jej zomrel manžel a pri dedičskom konaní mala problémy. Novousadlíci z Ukrajiny robili všetko pre to, aby sa dovolali spravodlivosti. Každý však od nich dával ruky preč. Právnici si vraj dali aspoň tú námahu, že si preštudovali písomnosti, a potom ich im zdvorilo vrátili.

Olena je vyštudovaná geodetka, nazdávala sa, že vďaka vzdelaniu vec dotiahne do konca. Márne. Dnes tu žije z pôvodných rodín iba šesť, ostatní to vzdali, byty predali za symbolické ceny a odišli za prácou a šťastím do iných kútov Slovenska.

Bol v Černobyli

„Na nič si nepamätám,“ kričí smerom k nám 74-ročný Ivan Petruš, polievajúc zeleninové záhony. On jediný zo svojich rodákov, ktorí dnes žijú v Smolníku, bol na mieste, likvidoval následky havárie.

Pracoval ako vodič nákladného auta a jedného dňa prišiel príkaz, že do Černobyľa vycestujú od nich z podniku dvanásti. Čierny Peter sa ušiel aj jemu. Takéto nariadenie dostávali všetky firmy, ktoré mali vlastnú dopravu.

Ivan Petruš bol ako jediný z presídlencov priamo v elektrárni. Má problémy so žalúdkom. Ôsmi jeho kolegovia zomreli krátko po výbuchu na rakovinu. 10 fotografií v galérii Ivan Petruš bol ako jediný z presídlencov priamo v elektrárni. Má problémy so žalúdkom. Ôsmi jeho kolegovia zomreli krátko po výbuchu na rakovinu. Zdroj: Pavol Bartonek

„Strávil som tam našťastie iba sedem dní, potom ma vystriedali ďalší kolegovia od nás. Bývali sme v unimobunkách. Žiadne ochranné oblečenie nám nedali, to sa ušlo iba vojakom. Autami sme vozili betón, ktorým sa zalieval zdevastovaný reaktor s tlejúcim jadrovým palivom. Po vypustení nákladu nasledovalo tridsať kilometrov na železničnú stanicu a potom naspäť priamo k centru výbuchu. Takto som sa otočil niekoľkokrát denne.“

Dobre vedel, kam ho vyslali aj čo sa mu môže stať, nič však proti tomu nezmohol. Keď sa na mieste niektoré vozidlá pokazili, nechali ich tam stáť, nič sa z nich nebralo, boli ožiarené. Z jeho dvanástich kolegov väčšina zomrela na rakovinu.

Vtedajšia sovietska moc ho za riskovanie života a zdravia odmenila – každý rok mal o dvanásť dní dlhšiu dovolenku. Po návrate z Černobyľa sa začali jeho zdravotné problémy so žalúdkom a trvajú dodnes. Časom sa pridružili problémy s vysokým krvným tlakom, tie však pripisuje problémom s bytmi.

Ivan Petruš má aj nemá strechu nad hlavou, tak ako jeho susedia, hoci celé roky splácal s manželkou nemalú pôžičku. Aj on je zatrpknutý a nahnevaný.

Otomar Vasilco, ktorý bol v tom čase starostom, hovorí: „Je zvláštne, že celé tie roky sa s tým nedá pohnúť.“ Spomína, že základy domu postavil podnik Železorudné bane, obec potom vybudovala základnú infraštruktúru, dom dokončovala stavebná firma zo Spišskej Novej Vsi.

„Problém je niekde medzi štátom, stavebnou firmou, Železorudnými baňami, ktoré už dnes neexistujú, a bytovým družstvom.“

Presídlenci napriek tomu neľutujú, že sa vrátili do vlasti svojich predkov. Najdôležitejšie pre nich je, že ich deti sú zdravé, vyštudovali vysoké školy a čaká ich oveľa lepšia budúcnosť ako ich. Oni už len nejako dožijú v dome, ktorý oficiálne neexistuje. Nezanedbateľná je pre nich aj oveľa lepšia ekonomická situácia na Slovensku v porovnaní s Ukrajinou.

Pýcha presídlencov. Chrám je dominantou obce, jeho na prvý pohľad zlatá strecha svieti široko-ďaleko. 10 fotografií v galérii Pýcha presídlencov. Chrám je dominantou obce, jeho na prvý pohľad zlatá strecha svieti široko-ďaleko. Zdroj: Pavol Bartonek

„Keď moje sesternice horekujú, ako sa majú zle, radím im, aby išli na výlet na Ukrajinu. Za socializmu moja teta pracovala v Kežmarku v nemocnici ako sanitárka a zarábala toľko ako riaditeľ našej fabriky na Ukrajine. Môj synovec bol právnik a jeho slovenský plat sa vyrovnal platu ukrajinského ministra,“ porovnáva Vladimír Kapraľ.

A tak ako v prípade mnohých ľudí, ich viera je oveľa silnejšia než beznádej. V roku 2003 si tu postavili vlastný kostol so šiestimi vežami. Keď sme prišli do Smolníka, ani sme sa nemuseli pýtať na cestu, žiarivá strecha týčiaca sa nad panorámou dediny nás totiž priviedla do cieľa.

„Strecha je z antikorového plechu, po chemickej úprave to vyzerá, akoby boli celé plechy zo zlata,“ opisuje Vladimír Kapraľ, hrdo nás vodiac po kostole, kde práve reštaurujú nástenné maľby.


Iba 31 mŕtvych?

K černobyľskej havárii došlo 26. apríla 1986. Keď testovali nový bezpečnostný systém, reaktor sa prehrial a následne explodoval. Do vzduchu sa uvoľnil rádioaktívny mrak, ktorý postupoval cez západnú časť Sovietskeho zväzu, východnú Európu a Škandináviu. Kontaminoval rozsiahle oblasti Ukrajiny, Bieloruska a Ruska. Kolízia si vyžiadala evakuáciu a presídlenie asi 200 000 ľudí.

Nástupnícke štáty po rozpade Sovietskeho zväzu – Rusko, Ukrajina a Bielorusko – dodnes nesú bremeno pokračujúcich nákladov na dekontamináciu a liečbu ochorení spôsobených černobyľskou haváriou. Je ťažké presne zaznamenať počet úmrtí zavinených udalosťami v Černobyli – odhady sa pohybujú od stoviek po státisíce. Sovietsky zväz v roku 1987 uviedol oficiálne straty: 31 mŕtvych. Toto číslo sa dodnes nezmenilo. Na snímke sú vdovy, ktorých manželia zahynuli po čistiacich prácach po výbuchu.

10 fotografií v galérii Zdroj: Archív NMH

Focus Media
VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×