Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Po roku 1989 bolo 46 percent produkcie ovocia a zeleniny spotrebovanej v Československu od drobnopestovateľov. A dnes?

18.07.2019 (27/2019) Republikového výboru Slovenského zväzu záhradkárov Juraj Korček (64) upozorňuje, že záhradkárske osady u nás sú obrovský problém, ktorý sa za 28 rokov nepodarilo doriešiť.
Po roku 1989 bolo 46 percent produkcie ovocia a zeleniny spotrebovanej v Československu od drobnopestovateľov. A dnes?
5 fotografií v galérii
Juraj Korček, tajomník Republikového výboru Slovenského zväzu záhradkárov.
Autor fotografie: Vladimír Kampf

Máme množstvo osád, v ktorých za socializmu ľudia aktívne relaxovali pri pestovaní ovocia, zeleniny či okrasných rastlín, občas prespali v chatkách, ktoré mali predpísané rozmery. Po nežnej revolúcii sa začal nekonečný príbeh čoraz väčšieho chaosu a nerešpektovania zákona.

Je dnes v záhradkárskych kolóniách „divočina“?

Ťažko povedať, či je to „divočina“. Mám na stole prípady ľudí, ktorí majú na pozemkových odboroch okresných úradov podania na získanie pozemkov do vlastníctva už 17 alebo aj 20 rokov a ešte stále nie sú na konci. Tí ľudia zomierajú. Obracajú sa na ministrov, podpredsedov vlád... Odvšadiaľ dostávajú odpovede, že je všetko v najlepšom poriadku a nikto nemôže zasahovať do kompetencie iných.

Zásadná otázka posledných rokov je, či hlavným poslaním zväzu má byť majetkovoprávne vyrovnanie záhradkárskych osád a prečo. Zväz si tento problém nevymyslel. Vznikol po revolúcii a naštartovali ho reštitúcie pozemkov, na ktorých stoja osady, aj keď v absolútnej väčšine záhradkárskych osád na Slovensku o reštitúcie nikdy nešlo, pretože vlastníctvo pozemkov, na ktorých boli osady zriadené, zostalo zachované.

Zväz záhradkárov nie sú len osady, ale aj prídomoví záhradkári.

Práve na nich vznikol zväz a organizácie, ktoré mu predchádzali. Na budúci rok oslávime storočnicu Slovenskej ovocinárskej spoločnosti. Pred ňou tu bol Čerešnícky spolok v Jelšave. Toto hnutie má na Slovensku hlboké korene. Sme poľnohospodárska krajina. Žiaľ, dostali sme sa do stavu, keď má väčšina záhradkárov v osadách za cieľ usporiadať si pozemky a získať ich za čo najnižšiu cenu. Vlastníci presne naopak.

Načo je mne, nezáhradkárovi, zväz záhradkárov?

Momentálne máme na Slovensku 55 000 členov, 75 percent z nich je v záhradkárskych osadách. Najväčšia organizácia, napríklad v bratislavských Krasňanoch, má 1 800 členov.

Tam, kde žije toľko ľudí na jednej hromade, je nemysliteľné, aby nefungovala nejaká samospráva. Bez vnútorného systému riadenia vznikajú sváry, ľudia sa súdia a nechcem dramatizovať, ale aj situácie, v ktorých ľudia na seba útočia a dokážu sa navzájom zabíjať. Máme aj také prípady.

V minulosti ľudia utekali z panelákov do lona prírody a do záhrad. 5 fotografií v galérii V minulosti ľudia utekali z panelákov do lona prírody a do záhrad. Zdroj: Vladimír Kampf

A keby som bol záhradkár, mal záhradku a kašľal na vás?

Trafili ste veľmi presne. To je veľmi časté. Pre mnohých je po tom, ako získajú záhradku do vlastníctva, zrazu zväz nanič. Musím zdôrazniť, že to, aby bola pôda v osadách majetkom jednotlivých záhradkárov, nie je výmyslom zväzu záhradkárov a nie je to ani naším hlavným poslaním.

Tým je odborná výchova, výstavy, súťaže, vzdelávanie, legislatíva, poskytovanie servisu, poradne ochrany rastlín, ovocinárske a právne poradne, ekonomické poradne, aby bol život v osadách regulovaný, aby sa záhradkári mali na koho obracať a aby im mal kto poradiť.

Keď časť záhradkárov na vás kašle, tak to nie je dobrá pozícia.

Skvelé príslovie hovorí: Aj more má svoje brehy, bezbrehá je len ľudská hlúposť. Žiaľ, na Slovensku je to v mnohých prípadoch tak, že najprv musíme niečo rozbiť, aby ľudia po rokoch prišli na to, že to, čo v minulosti fungovalo, nebolo až také zlé. S tým sa asi nedá bojovať.

Keď som pred 35 rokmi nastúpil, malo ústredie v Bratislave 46 zamestnancov. Dnes sme traja. Ľudia si sami pília pod zadkom konár, na ktorom sedia. Položiť na lopatky akúkoľvek štruktúru, ktorú budovali naši predchodcovia desiatky rokov, nie je žiadne umenie, ale bude umenie niečo vybudovať a najmä zaplatiť.

Z čoho žijete?

Len z členských príspevkov. Štát nás podporuje cez ministerstvo pôdohospodárstva sumou 5 000 eur ročne. Sú to účelové dotácie na zopár súťaží a výstav. Tieto peniaze nesmieme použiť inak. Neplačem za starým systémom, len na porovnanie: Za čias socializmu sme dostávali 3 milióny korún ročne, z ktorých sme dokázali vybudovať muštárne, sušiarne ovocia, pálenice, domy záhradkárov, vzorové záhradkové osady. To všetko, pretože štát mal záujem, aby produkcia drobnopestovateľov nevyšla nazmar.

Po roku 1989 nás bolo ešte 221 000 a okolo 46 percent produkcie ovocia a zeleniny spotrebovanej v bývalom Československu bolo od drobnopestovateľov. Dnes sa síce vehementne hovorí o podpore domácej produkcie a konzumácii zdravého ovocia a zeleniny, ale záhradkári tam najmä podľa výšky podpory zrejme nepatria.

Je po všetkom?

Ľudia to musia najprv pochopiť. Vo Svederníku v Žilinskom okrese si naši bývalí členovia svojpomocne vybudovali sušiareň ovocia. Akoby objavili Ameriku. Museli sa dať do kontaktu s kolegami na moravskej strane, aby si z nich vzali príklad. Porovnávať dnešné sušiarne, lekvárovne a pálenice s tým, čo bolo, je takmer nemožné. V páleniciach nás predbehli súkromníci. Z 35 nám ich zostalo 5.

Záhradkár nie je veľký producent. Stačí mu málo: uspokojiť seba, rodinu a známych. 5 fotografií v galérii Záhradkár nie je veľký producent. Stačí mu málo: uspokojiť seba, rodinu a známych. Zdroj: Vladimír Kampf

Ako sú na tom kolegovia v Česku?

O niečo lepšie ako my. Ročne sú dotovaní 24-násobne viac ako my. Niekdajší slovenský minister financií to „vystihol“, keď skonštatoval: Načo budeme doma draho vyrábať poľnohospodárske produkty, keď ich môžeme lacno doviezť. Akú kvalitu a čo k nám dnes lacno dovážame, vidíme najmä pri potravinových škandáloch a dvojakej kvalite produkcie určenej pre staré a nové členské štáty EÚ.

Prišli sme o významnú časť mladej generácie, ktorej už nič nehovorí domáca produkcia ovocia a zeleniny, ekológia, životné prostredie, zdravý pohyb v prírode, obraz obcí, miest aj celej krajiny a poctivá práca v záhradkách. Oni si radšej za pár centov nakúpia v obchodných reťazcoch, ale čo, to je už iná vec.

Zatiaľ sa nič zlé nestalo. Veď napríklad 30-krát striekané holandské a iné rajčiny nie sú zdraviu škodlivé okamžite, ale čo to urobí po dlhšom čase? Čo to urobí s deťmi a vnukmi, keď dospejú?

Máte kontakt aj s kolegami v Maďarsku či Rakúsku?

V roku 1997 sme vstúpili do Európskej ligy záhradkárov, ktorá združuje 15 záhradkových organizácií. Špecifické väčšie či menšie problémy sú všade, len jeden cítime všetci. Ekonomická sila občana Nemecka či Francúzska je niekde inde ako ekonomická sila Slováka, Čecha či Maďara. Členské, ktoré vyberajú v západnej Európe, im nerobí žiadny problém. Pre našinca je aj 6 eur ročne veľa.

Financie boli aj jedným z dôvodov, prečo sa naše organizácie nedokázali revanšovať priateľom z Rakúska. Naši sa cítili hlúpo, keď ich najprv Rakúšania pozvali k nim a potom ich mali zavolať k nám. Naraz zistili, že nemajú za čo. Štát na to neprispieva a dôchodcovia zo záhradiek na to ozaj nemajú.

Záhradkárstvo je na západ od nás prísne strážené. V Rakúsku nemôže byť členom záhradkárskeho spolku vlastník pôdy, môže to byť len nájomca. Keď sa stane vlastníkom, dovidenia... To je tiež zásadný rozdiel medzi nami. Naši záhradkári sa naháňajú za listami vlastníctva a keď ich už majú, tak dávajú dovidenia organizácii.

Dnes už nič neobmedzuje skupovanie a sceľovanie záhradkových pozemkov?

Dnes prakticky nikomu nič nebráni, aby trebárs skúpil štyri pozemky v osade a vybudoval na nich dom. Dospelo to až do etapy kšeftovania. Napríklad v oblasti Mokráň záhon neďaleko bratislavského letiska vyrastá neregulovaným spôsobom nová zmrzačená obytná štvrť z bývalej záhradkovej osady.

Ani štát, ani samospráva na to nereagujú. Len sa prizerajú, čo sa tam deje. Regulácia cez územný plán tam síce zatiaľ existuje, ale doslova prebieha vojna o jeho zmenu, horia autá a medziľudské vzťahy sú na bode mrazu. To so záhradkárčením už nemá nič spoločné. Takých lokalít je najmä okolo väčších miest viac.

Kam sme sa to dostali?

Od roku 1989 sme sa aj v tomto vydali zlou cestou.

Deti majú prirodzený záujem o všetko okolo. Žiaľ, naša spoločnosť v nich väčšinou nebuduje vzťah k „rýpaniu sa v zemi“. 5 fotografií v galérii Deti majú prirodzený záujem o všetko okolo. Žiaľ, naša spoločnosť v nich väčšinou nebuduje vzťah k „rýpaniu sa v zemi“. Zdroj: Shutterstock

Má zväz nejaký dosah na legislatívu?

Z rýpania v zemi si dokázal niekto cez politiku urobiť biznis, veď ide o peniaze. Skoro každá vláda riešila problémy záhradkárov. Všetci akoby hľadali kompromis medzi záhradkármi a vlastníkmi. Štát menil pravidlá hry za pochodu. Skončilo sa to rozsudkami súdov všetkých stupňov, nálezmi Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu.

Pôdu môžu dostať záhradkári a stať sa jej vlastníkmi, ale vlastník musí dostať náhradu v aktuálnych trhových cenách. Dovtedy úrady nekonali a k činu sa veľmi nemajú ani teraz. Dnes sme v stave, že ak má niekto zaplatiť vlastníkovi trhovú cenu, dostávame sa na začiatok.

Sú to sumy, ktoré sú pre dôchodcov nedosiahnuteľné a politici sa vyhovárajú na Európsky súd. Záhradkári zasa obviňujú zväz a vlastníci svorne všetkých. Aj keby sme do toho vstupovali, tak nám väčšina záhradkárov po tom, ako dostane list vlastníctva, povie: Dovidenia! Ja vám 6 eur ročne platiť nebudem.

Focus Media
VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×