Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Vo Zvolene pochovávajú inak, ako sme zvyknutí: Na prírodnom cintoríne nenájdete plastové kvety ani kahance

27.05.2019 (20/2019) Rozprávať sa s ľuďmi o smrti a inšpirovať ich, aby svojich milovaných pochovávali ekologicky, je na Slovensku zatiaľ náročné. Prvý a jediný prírodný cintorín máme vo Zvolene, je možné, že ďalšie vzniknú v Prešov a Trnave.
Vo Zvolene pochovávajú inak, ako sme zvyknutí: Na prírodnom cintoríne nenájdete plastové kvety ani kahance
9 fotografií v galérii
Urny na popol sú ekologické, v zemi sa rozložia za niekoľko týždňov.
Autor fotografie: Archív OZ Živica

Smrť človeka, respektíve to, ako naložia s telom nebohého pozostalí, nie raz znamená pre prírodu a životné prostredie hotovú pohromu. Začína sa to vybetónovaním jamy, ktorá slúži ako hrob.

„Do zeme idú síce drevené truhly, ale sú lakované a upravené rôznymi chemikáliami. Na dôvažok majú plastové zdobenie či rúčky a vnútro je vystlané umelou výstelkou,“ opisuje Andrea Uherková z Centra environmentálnej a etickej výchovy Živica.

Pokračuje to naším správaním v súvislosti so spomienkami na blízkych.

„Na hroby nosíme plastové vence či kytice, kahance. Tieto ozdoby sú z kombinovaných materiálov a nedajú sa dobre vytriediť, aj keby sme chceli. Zavládol aj nový trend, ľudia dávajú na hroby blikajúce sviečky a kahance s tužkovými baterkami.

V nedávnej minulosti boli hroby zatrávnené alebo ozdobené vysadenými kvetmi, vence sa robievali z čečiny. Lenže migrujeme za prácou, sťahujeme sa, nemáme možnosť navštevovať hroby pravidelne, pozostalí neraz bývajú v zahraničí, preto volíme radšej plastové ozdoby,“ dodáva Andrea Uherková.

Okrem toho, slovenské cintoríny sú plné mramorových a žulových pomníkov, materiál sa však dováža z Číny, veľmi ťažko nájsť na miestach posledného odpočinku slovenský kameň.

Andrea Uherková žije ekologicky, na stretnutie s nami prišla na bicykli. 9 fotografií v galérii Andrea Uherková žije ekologicky, na stretnutie s nami prišla na bicykli. Zdroj: Pavol Bartonek

Podľa historických prameňov, Slovania pochovávali zomrelých pod stromy a kresťania najskôr okolo kostolov. Až Jozef II. nariadil pochovávať mimo zastavaného územia, čím vznikali cintoríny. Ich úprava v každej krajine vychádza z miestnych tradícií.

Na Slovensku sa od slovanských zvykov vzďaľujeme. Zelené hroby sme nahradili kryptami a hrobkami, ktoré nie sú náročné na údržbu. Cintoríny sú preplnené umelými kvetmi, dokonca na nich vidieť umelé trávnaté koberce, ktoré sa používajú na golfových ihriskách.

Presvedčia Prešovčanov?

Spomínané problémy riešia prírodné cintoríny, vo svete sú samozrejmé, u nás je táto idea ešte len v plienkach. Prvá Záhrada spomienok vznikla vo Zvolene pred dvoma rokmi, aktuálne sa členovia Živice snažia presadiť myšlienku ekologického cintorína v Prešove. Ako veľmi pokrokové sa v tomto prípade javí mesto Trnava, pretože vedenie samosprávy samo oslovilo aktivistov zo Živice.

Smrť je najviac tabuizovaná téma v našej spoločnosti, Slováci okrem toho lipnú na tradíciách, nečudo, že presadzovanie myšlienky ekologických cintorínov je v našej krajine akoby cestou zarúbanou.

„Vo Zvolene trvalo dva roky, kým sa nám podarilo myšlienku premeniť na realitu. Niektorých ľudí na magistráte náš nápad zaujal, museli sme svoj projekt obhájiť aj v komisiách pri mestských zastupiteľstvách. Ľudia reagovali rôzne. Niektorí nám fandili, iní mali zase veľa otázok a výhrad, našli sa aj takí, ktorí boli skeptickí.

Všetky obavy však boli neopodstatnené, za dva roky má náš cintorín iba pozitívne ohlasy, nápad sa páčil aj zvolenskému dekanovi rímskokatolíckej cirkvi a mali sme tu už aj cirkevný obrad,“ opisuje Andrea Uherková.

Oveľa komplikovanejší scenár však prebiehal na východe Slovenska v Prešove.

„V mestskej časti Šváby otvorili nový cintorín, územie má všetky predpoklady na to, aby sme tu mohli na určitej časti pozemku praktizovať aj ekologické pochovávanie. Väčšina volených predstaviteľov mesta však bola proti tomu. Dnes je hlavne pán viceprimátor naklonený tejto myšlienke, otvorili sme debaty na túto tému a snažíme sa nájsť porozumenie u ľudí, ktorí v tomto volebnom období rozhodujú o dianí v meste,“ vysvetlila Monika Suchánska zo združenia Živica.

Za dva roky existencie tvorcovia prírodného cintorína nezaznamenali žiadne negatívne reakcie. Konal sa tu už aj cirkevný obrad. 9 fotografií v galérii Za dva roky existencie tvorcovia prírodného cintorína nezaznamenali žiadne negatívne reakcie. Konal sa tu už aj cirkevný obrad. Zdroj: Archív OZ Živica

Hubár a rybár

Priamo vo Zvolene vidíme na vlastné oči, že ekologický cintorín nie je žiadne kontroverzné čudo, skôr naopak. Záhradu spomienok zakladali ľudia zo Živice v spolupráci so združením Ke kořenům. Partnerom cintorína je mesto Zvolen a Fakulta ekológie a environmentalistiky, výsadbu navrhol pro bono Ateliér Arden.

Zelený cintorín vo Zvolene do slova a do písmena na prvý pohľad pôsobí ako príjemná záhrada osadená prevažne zelenými kríkmi a stromami, napája sa na konvenčný cintorín, v rohu má svoje miesto dokonca aj včelí úľ. Kúsok ďalej je odborne zhotovený takzvaný hotel pre hmyz spojený s infotabuľou.

V polkruhoch a kruhoch sú v zemi osadené menšie andezitové tabuľky zo slovenského kameňa s menom a dátumom narodenia i úmrtia zosnulých. Nachádza sa tu popol ľudí z povojnovej generácie, večný odpočinok tu však našli aj mladí.

„Za dva roky sme pochovali 24 ľudí, tento počet pokladáme za úspech. Kapacita je 100 miest. Sú to zosnulí z okolia, ale aj z Oravy, Liptova či Bratislavy. Dvaja z nich si priali, aby spočinuli práve na tomto mieste, v prípade ostatných rozhodli pozostalí. Usúdili, že je to vhodné miesto pre ľudí, ktorých milovali.

Počas svojho života boli totiž spätí s prírodou, odpočíva tu vášnivý hubár aj rybár. Mladí ľudia zomreli za ťažších okolností, boli v niečom výnimoční, preto ich rodičia zvolili aj iné, výnimočnejšie miesto odpočinku,“ vysvetľuje Andrea Uherková, ktorá nás po Záhrade spomienok sprevádza.

Bez zábran nám odpovedá aj na otázku, prečo sa venuje v rámci svojej práci práve smrti, keďže je mladá a má iba 30 rokov.

Na prvom prírodnom cintoríne na Slovensku sa nachádza včelí úľ aj hotel pre hmyz. 9 fotografií v galérii Na prvom prírodnom cintoríne na Slovensku sa nachádza včelí úľ aj hotel pre hmyz. Zdroj: Pavol Bartonek

„Študovala som odbor ekológia a vnímala som aj nepriaznivý ekologický dosah na konvenčných cintorínoch. Intenzívne som však neriešila, ako to zmeniť. V Česku však tri moje rovesníčky založili ekologický cintorín, veľmi som im fandila. Potom som študovala na Sokratovom inštitúte, každý študent prezentoval zaujímavú tému spolužiakom, vybrala som si prírodné pohrebníctvo.

Musela som hľadať vhodné zdroje v zahraničí, pretože u nás bola táto téma úplne neznáma záležitosť. Pri prezentácii bol aj riaditeľ Živice a navrhol mi – poďme zriadiť takýto cintorín vo Zvolene. Je vizionár, bez neho by sme do toho určite nešli. A keď o rok začala na inštitúte študovať Monika Suchánska, ktorá zakladala pražský prírodný cintorín, bolo rozhodnuté a pustili sme sa do toho.

Prírodný cintorín som najprv vnímala len z ekologického hľadiska, má však viac aspektov, napríklad ľudský. Je tu aj úcta k zosnulým a pozostalým. Tí majú možnosť s našou pomocou zorganizovať obrad podľa svojich predstáv. Odpočíva tu napríklad bývalá baletka, na poslednej rozlúčke hrala hudba z jej predstavení.“

Andrea Uherková zdôrazňuje, že ich snahou nie je konkurovať konvenčným cintorínom či pohrebným službám, ponúkajú iba alternatívu ľuďom, ktorí nie sú spokojní so súčasným pohrebníctvom. Ich snahou je motivovať slovenské obce a mestá, aby konvenčné cintoríny ladili viac dozelena.

Sme si rovní

V Záhrade spomienok popol mŕtvych vkladajú do výlučne ekologických urien, ktoré sa po niekoľkých mesiacoch rozložia v zemi.

„Ich autorom je remeselník a umelec Michal Fratrič tvoriaci v Banskej Bystrici. Zhotovuje ich z papiera metódou papier-mâché, používa rôzne prírodné pigmenty a sušené bylinky, napríklad voňavú levanduľu.

Pripravuje nám misy z čerešňového dreva na popol pre ľudí, ktorí sa chcú dať pochovať vsypom priamo do zeme. Máme k dispozícii aj hlinené urny, ich autorkou je študentka Vysokej školy výtvarných umení Barbora Šúrová, ktorá ich zhotovila v rámci svojej semestrálnej práce.“

Vo veľkej kamennej nádobe, jej autorom je Michal Fratrič, v oddychovej zóne pália pozostalí sviečky z včelieho vosku. 9 fotografií v galérii Vo veľkej kamennej nádobe, jej autorom je Michal Fratrič, v oddychovej zóne pália pozostalí sviečky z včelieho vosku. Zdroj: Archív OZ Živica

Živica má ambície pochovávať na zvolenskom cintoríne aj telá nebohých v ekologických truhlách, zatiaľ je to všetko iba v rovine plánov. Súčasťou tohto cintorína je takzvaná oddychová zóna – lavička a kamenné dielo, ktorého autorom je tiež Michal Fratrič.

Na vodnej hladine plávajú sviečky, sú takisto ekologické, zo včelieho vosku, zhotovuje ich pre Záhradu spomienok jedna z pozostalých.

„Chceme udržať prírodný ráz miesta, preto radíme pozostalým, aby nosili iba živé či sušené kvety z vlastnej záhrady alebo okolia, bez obalov a stúh. Po určitom čase ich premiestnime do kompostu.“

Členovia Živice pri tvorbe zvolenského cintorína vychádzali zo zahraničných skúseností.

„Vo svete funguje prírodné pohrebníctvo viac ako 25 rokov, na našej planéte sú stovky takýchto cintorínov, napríklad v Spojenom kráľovstve ich je viac ako 220, v Nemecku viac ako 100, v Prahe aj v susednom Maďarsku po jednom. Ten náš má najbližšie k britským, ide o záhradný typ.

Nemci dávajú prednosť lesným typom, okolo veľkých stromov sa ukladá popol, o miesta posledného odpočinku sa starajú správcovia – lesníci. Podobne Česi zvolili pochovávanie okolo veľkých stromov. Niekde zase na tento účel vybudovali súkromné rezervácie. Na rozdiel od našej krajiny niekde ani nenájdete tabule s menami zosnulých.

My Slováci sme konzervatívnejší, potrebujeme konkrétne miesto na to, aby sme mohli spomínať. Rešpektujeme takéto zvyky, preto sú vo Zvolene osadené tabuľky s menami, kameň je však z neďalekého lomu. Sú jednoduché, iba s menom, snažíme sa eliminovať vyjadrovanie statusu. Po smrti sme si predsa všetci rovní,“ priblížila Andrea Uherková.

Urny v ruksaku

Svojich najbližších navštevuje na zvolenskom cintoríne aj Bratislavčan Peter Kornoš. Jeho brat zomrel tragicky ešte v roku 1970, mal iba 28 rokov.

„Otecko nás navždy opustil v roku 1986 a mamička v roku 2010. Kým žila, jej prianím bolo, aby sme popol zosnulého brata a otecka mali doma. Veľmi lipla na poslednej pamiatke svojich blízkych, nevedela sa rozhodnúť, ako naložiť s popolom. Keď zomrela aj ona, rozhodnutie ostalo iba na mne,“ opisuje Peter Kornoš.

Peter Kornoš s manželkou priniesli popol svojich blízkych z Bratislavy do Zvolena v ruksaku. Cestovali vlakom. 9 fotografií v galérii Peter Kornoš s manželkou priniesli popol svojich blízkych z Bratislavy do Zvolena v ruksaku. Cestovali vlakom. Zdroj: Archív OZ Živica

Celé roky teda popol s manželkou uchovávali vo svojom byte, dokonca, keď sa niekoľkokrát sťahovali, vždy putoval s nimi do nového domova.

Na našu otázku, že na slovenské pomery nie je veľmi typické držať popol zo zosnulých práve doma, Peter Kornoš odpovedá: „Necítime sa viazaní tradíciou. Takzvaná rozsypová lúčka na tradičnom cintoríne nám nevyhovovala. Ale na druhej strane, nemali sme doma urny s popolom vystavené ako oltárik.“

Definitívne sa rozhodli, ako naložiť s popolom blízkych po tom, keď sa dozvedeli o prvom prírodnom cintoríne na Slovensku.

„Otec sa narodil vo Zvolene, určitý čas v tomto meste žila aj naša rodina. To bol prvý aspekt. Potom je nám veľmi sympatický ekologický životný štýl, sami sa snažíme žiť tak, aby sme čo najmenej zaťažovali životné prostredie. Dokonca sú mi veľmi sympatické protesty mladých ľudí, ktorí bojujú proti nadmernému znečisťovaniu životného prostredia.“

Urny s popolom dopravil manželia Kornošovci na prírodný cintorín v ruksaku, z Bratislavy do Zvolena cestovali vlakom.

Focus Media
VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×