Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Dojazdový čas záchraniek rastie. „Ak to nevedia robiť, nech to dajú robiť tomu, čo to dokáže,“ kritizuje primátor Šale

23.04.2019 (15/2019) Po hororovej skúsenosti zamestnanca Mestského úradu v Šali primátor mesta Jozef Belický (52) verejne upozornil na problémy s pohotovosťou a záchrannou službou v regióne.
Dojazdový čas záchraniek rastie. „Ak to nevedia robiť, nech to dajú robiť tomu, čo to dokáže,“ kritizuje primátor Šale
9 fotografií v galérii
Priemerný dojazdový čas záchraniek rastie pre narastajúci počet volaní na tiesňové linky.
Autor fotografie: Vladimír Kampf

Primátor skonštatoval, že ľudia v celom okrese sú nespokojní so zdravotníckymi službami. Nielen so záchrankou, ale všeobecne s rýchlou a účinnou pomocou. K zúfalému stavu prispel lajdácky prístup k zdravotníctvu. Olej do ohňa priliali tí, ktorí ho mali uspokojivo zabezpečiť, ale aj niektorí lekári, ktorí si odmietli splniť zákonnú povinnosť slúžiť na pohotovosti.

Bude lepšie?

Nemocnica v Šali skončila v roku 2008. Nasledoval úpadok polikliniky. Aj tá nakoniec skončila.

„Časť zdravotníckych služieb v meste zrazu nebola. Odišli špecializovaní lekári. Ostatní sa zabývali najmä v komerčných priestoroch. Poliklinika nezodpovedala ich požiadavkám. Ťahalo sa to roky. Až v roku 2015 začal vyšší územný celok do budovy výrazne investovať. Nitriansky samosprávny kraj vynovil priestory.

Dnes sú zrekonštruované a lekári sa vracajú naspäť, aby mali občania ich služby na jednom ľahko dostupnom mieste. Nemocnica zostala opustená a chátra. V súčasnosti pripravujú opravu strechy a o jej ďalšom využití budú kompetentní rozhodovať,“ vysvetľuje primátor.

Budova má veľmi dobrú polohu takmer uprostred mesta, kúsok od mestského úradu.

„Pravdepodobne bude určená na kombináciu sociálnych a zdravotníckych služieb. Šaľa zúfalo potrebuje napríklad hospic. Dokážem si predstaviť, že by v nej poskytovali aj jednodňovú chirurgiu. Budova je obrovská. Napriek týmto problémom sme mali v najhorších časoch v meste funkčnú záchranku a pohotovosť, na ktoré sme sa mohli spoľahnúť.

Od polovice roka 2018 je pohotovostná služba poskytovaná podľa nových pravidiel len do desiatej večer. Predtým sme prišli o detskú pohotovosť, pretože lekári na nej odmietali slúžiť a tvrdili, že ju netreba.“

Primátor mesta Šaľa Jozef Belický. 9 fotografií v galérii Primátor mesta Šaľa Jozef Belický. Zdroj: Vladimír Kampf

Problém má v meste aj pohotovosť pre dospelých. „Každý poskytovateľ zdravotníckych služieb má povinnosť vykonávať aj pohotovostnú službu. Má sa starať o svojich pacientov. Na pohotovosti slúži jeden lekár za všetkých. S poliklinikou v Šali si väčšina lekárov vyrokovala veľmi slušné podmienky a na slovenské pomery dobré finančné ohodnotenie.

Žiaľ, časť lekárov zmluvy nepodpísala a na pohotovosti odmietla slúžiť. To spôsobilo, že tí, ktorí slúžili za kolegov, časom za nich do služieb nenastúpili. Niekoľko lekárov hľadalo dôvody, prečo nechcú slúžiť. Napriek tomu, že zákon im pohotovostnú službu ukladá ako povinnosť, nikto s nimi doteraz nepohol. Dodnes bojkotujú a sabotujú činnosť pohotovosti.

Hrozí nám, že štát toto miesto poskytovania pohotovostnej služby kvôli nim zruší. Sme v bludnom kruhu, z ktorého sa nemôžeme dostať. Počul som, že lekári, ktorí nenastúpili, už dostali prvé pokuty a že to už bude možno lepšie.“

Kto to dokáže?

Napriek tomu, že priestory polikliniky a pohotovosti majú zrekonštruované, sypú sa na občanov okrem obmedzenej pohotovosti ďalšie problémy.

„Objavili sa ponosy, že sa ľudia nevedia dočkať záchranky. Tímy, ktoré poskytujú túto službu, sú v poriadku. Sme s nimi spokojní a nemáme voči nim žiadne výhrady. Sú to skvelí profesionáli. Problém je v koordinácii. Presviedčajú nás, že sanitky chodia neskoro, lebo sú zneužívané...

Ako sa má cítiť občan, ktorý si riadne platí zdravotné poistenie, keď si musí v ťažkej situácii vypočuť ako dôvod, že niekto, kto možno ani neplatí zdravotné poistenie, spôsobil, že sa jemu nedostalo pomoci?“

Podľa primátora s tým musí prevádzkovateľ rátať, musí si hľadať účinnú obranu.

„Nech si to prevádzkovateľ zariadi, ako chce, a ak to nevie robiť, nech to dá robiť niekomu, kto to dokáže. Záchranky prevádzkuje prostredníctvom krajských koordinačných centier štát. Služby si objednáva u niekoľkých poskytovateľov, na ktorých kladie vysoké nároky.“

Šalianska nemocnica je vhodným miestom na nakrúcanie lacného hororu. Kompetentní v súčasnoti rozhodujú čo s budovou a jej priestormi. 9 fotografií v galérii Šalianska nemocnica je vhodným miestom na nakrúcanie lacného hororu. Kompetentní v súčasnoti rozhodujú čo s budovou a jej priestormi. Zdroj: Vladimír Kampf

Pohár trpezlivosti na Mestskom úrade v Šali pretiekol, keď jeden zo zamestnancov utrpel mozgovú porážku a na sanitku čakal hodinu a päťdesiat minút.

„Z toho 40 minút stál pred bytovkou. Operátorka ho uisťovala, že sanitka je už blízko. Mal z toho vážne problémy, bol v umelom spánku a je stále práceneschopný. Prípad sme mali podrobne zdokumentovaný, lebo to bol náš zamestnanec.

Vyzvali sme ľudí, aby nám oznámili vlastné nepríjemné skúsenosti. Zozbierali sme približne 5 prípadov, z ktorých je aj laikovi jasné, že sanitka prišla po príliš dlhom čase. Všetky sme postúpili ako sťažnosť na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý našu sťažnosť posunul ministerstvu zdravotníctva.

To nám po dlhšom čase odpovedalo, že prípady posúdili, ale nevedia, či operátor z informácií, ktoré dostal, kategorizoval prípady správne. Odpovedali nám, že sa situáciu budú snažiť vyriešiť prostredníctvom transportnej služby, ktorá by mala odľahčiť záchranky.“

Keďže Šaľa už nemá nemocnicu, musia pacientov voziť do nemocníc v Galante, Trnave, Nových Zámkoch či v Nitre. V Šali „slúžia“ dve sanitky. Keď jedna kdesi zachraňuje a druhú ktosi zneužije, ďalší pacient čaká. Ak je to súrne a stav pacienta sa zhoršuje, pošlú mu ďalšie vozidlo z najbližšieho bodu z Komjatíc, čo je 25 kilometrov od Šale.

„Sme radi, že ministerstvo zriadi transportnú službu, a sme zvedaví, čo to pre našich občanov bude znamenať,“ zamýšľa sa primátor Belický. „Ak to vyrieši problém, budeme spokojní. Aj transportné vozidlá by mali byť dostatočne vybavené na to, aby dokázali človeku v ohrození života pomôcť.“

Primátora rozhorčilo, keď mu hovorkyňa Operačného strediska záchrannej zdravotnej služby Slovenskej republiky Alena Krčová cez televíznu obrazovku akoby odkázala, nech sa príde pozrieť na prácu dispečerov, aby videl, aká je náročná.

„Možno by ona mala prísť do Šale a čakať hodinu a pol na sanitku. Potom by možno náš problém videla inak.“

Vytrhnuté z kontextu?

Hovorkyňa Krčová považuje skrátenú časť svojej reakcie na televíznej obrazovke za nešťastne vytrhnutú z kontextu.

„Volanie na linku 155 sa nekončí automaticky vyslaním sanitky, sanitka nie je taxík. Operátori sú profesionáli, ktorí dokážu iba z telefonátu a odpovedí na cielené otázky kladené pacientovi posúdiť jeho zdravotný stav a rozhodnúť o vyslaní adekvátnej pomoci.

Pacienta nevidia, nemôžu sa ho dotknúť, môžu sa opierať iba o informácie, ktoré si vypočujú. Niektorí volajúci sú pritom často agresívni, hysterickí, klamú – čo sa dá čiastočne pochopiť, pretože sú v hraničnej situácii,“ píše v stanovisku.

Pacienti sa dočkali vynovenej kliniky. Lekári sa tak opäť dostávajú na jedno miesto pod jednu strechu. 9 fotografií v galérii Pacienti sa dočkali vynovenej kliniky. Lekári sa tak opäť dostávajú na jedno miesto pod jednu strechu. Zdroj: Vladimír Kampf

Operátori musia byť dobrí psychológovia a volajúceho najskôr upokoja, aby z neho dostali odpovede.

„Denne máme prípady, keď opisujú, ako poskytnúť prvú pomoc do príchodu záchranárov, pomáhajú cez telefón resuscitovať a dokonca aj radia pri pôrodoch. Táto práca je nesmierne stresujúca a v celosvetovom meradle patrí k najťažším.“

Na druhej strane, nemôžeme chcieť od volajúceho, ktorý je laik, aby objektívne zhodnotil svoj zdravotný stav.

„Skutočne kritických prípadov, keď ide pacientovi doslova o zdravie a život a ktoré by prioritne mala riešiť záchranná zdravotná služba, je približne tretina z celkového počtu zásahov. A to je alarmujúce. Máme aj prípady, keď volajúci operátorovi tiesňovej linky 155 nielenže zveličí svoje zdravotné ťažkosti, ale si ich vymyslí. Sanitka, ktorá je pri takomto pacientovi, potom chýba inde,“ dodáva.

Kde je problém?

„Keby si primátori iných slovenských miest urobili prieskum, dopadol by podobne,“ konštatuje prezident Slovenského Červeného kríža a legendárny muž zo záchranky Viliam Dobiáš (69).

Podľa neho boli do začiatku 80. rokov napríklad v Bratislave dve posádky záchrannej služby, ako sú teraz v Šali, a stačilo to.

„Dnes ich je v hlavnom meste 17 a niekedy to nestačí napriek tomu, že sa počet obyvateľov tak veľmi nezvýšil. Dopyt po záchrankách stúpa. Každoročne je vyšší o 10 až 15 percent. Pred takzvanými zdravotníckymi reformami ministra Rudolfa Zajaca ich bolo na Slovensku celkovo 104.

V roku 2005 sa ich počet v priebehu polroka zvýšil na 250. Dnes ich je približne 270. V tom čase umožnil zákon o záchrannej službe vstup súkromného kapitálu do tohto odvetvia. Presne zadefinoval vzdelanie, vybavenie a počty personálu. Štát by nikdy nebol schopný takto navýšiť ich počet.

Rozmiestnenie bolo určené podľa odborných výpočtov na modeloch, ktoré brali do úvahy aj počet obyvateľov v lokalite a terén s ohľadom na časy dojazdov tak, aby k 90 percentám obyvateľov prišla záchranka do 15 minút.“

„Opodstatnených sťažností na záchranku je veľmi málo,“ hovorí Viliam Dobiáš. 9 fotografií v galérii „Opodstatnených sťažností na záchranku je veľmi málo,“ hovorí Viliam Dobiáš. Zdroj: Martin Domok

Zneužívaniu sa podľa Dobiáša nedá vyhnúť nikde na svete. „Sú krajiny, kde rýchlu pomoc zneužívajú ľudia podstatne menej ako u nás, a sú krajiny, kde je číslo zneužití až dvojnásobne vyššie. Štatistiky jasne hovoria o reál­nych počtoch stavov ohrozujúcich život na počet obyvateľov.

Na jednu záchranársku posádku u nás pripadá približne 20 000 oby­vateľov. Aj v tomto sme európskym priemerom. Mimo Bratislavy sú od seba vzdialené do 25 kilometrov.“

Operačné stredisko má prehľad o všetkých vozidlách. „Priemerný dojazdový čas u nás je približne 11 minút. Nie je to šťastný ukazovateľ, pretože posádky často blúdia, keď nevedia identifikovať adresu. Stáva sa, že pacient je niekde v lese a sám netuší kde. Keď ho hľadáme hodinu či dve, pokazí to priemer.

Niektoré krajiny nemerajú priemerný dojazdový čas pre všetky dojazdy, ale percento, do akého času dorazila záchranka. V Londýne je do 8 minút až 80 percent dojazdov. Keď majú horší výsledok, hľadajú, kde je problém.“

Bola by sprostá?

Operátori sú pod stresom. Musia pracovať s minimom informácií a pritom správne vyhodnotiť situáciu.

„Ľudia často reagujú podráždene – čo sa toľko pýtate, okamžite pošlite doktora. Operátori sa nemajú šancu dozvedieť bližšiu anamnézu. To sa podarí až lekárovi alebo záchranárovi na mieste. Môžeme pritom prísť za banalitou... Z môjho pohľadu je to zneužitie.

V čase strávenom s pacientom, ktorý ma akútne nepotrebuje, som mimo hry. V tom čase môže niekto na vedľajšej ulici dostať infarkt. Pošlú k nemu najbližšiu posádku, ale keďže som ja obsadený, môže byť najbližšia voľná posádka o 20 kilometrov ďalej.

Ľudia si robia zle sami. Keď zavolajú neodôvodnene záchranku pre hlúposť, môže tým niekto utrpieť na zdraví alebo aj zomrieť. Ale možno už zajtra bude potrebovať akútnu pomoc ten, kto zneužil systém, a zhodou okolností bude posádka, ktorá by mu dokázala účinne pomôcť, zablokovaná kdesi na banálnom zásahu. Nedočká sa včas pomoci pre hlúposť,“ vysvetľuje prezident Dobiáš.

Záchranná služba funguje. Žiaľ, dopláca na nefunkčnosť zdravotníckeho systému.

„Opodstatnených sťažností na záchranku je veľmi málo. Ľudia sa prostredníctvom nás snažia pomôcť. Pacientku napríklad bolí hlava, ide k obvodnému lekárovi a ten ju pošle na rad vyšetrení. Celé to môže trvať od niekoľkých dní až po celé mesiace. K tomu má trampoty s dopravou z dediny hore-dole na jednotlivé vyšetrenia v poliklinikách a nemocniciach, s čakaním na vyšetrenia a výsledky.

Potom sa od susedy dozvie, že keď tú bolela hlava, zavolala si sanitku a všetky vyšetrenia jej urobili na urgentnom príjme za dve hodiny a mala po probléme. Keby si nabudúce tá prvá pani nezavolala záchranku, bola by sprostá.“

Niektorí lekári sa povinnej službe na pohotovosti vyhýbajú. 9 fotografií v galérii Niektorí lekári sa povinnej službe na pohotovosti vyhýbajú. Zdroj: Vladimír Kampf


Kedy volať 155 alebo 112?

Pri poruchách vedomia až bezvedomí, náhlom zastavení krvného obehu, ktoré je spojené so zastavením dýchania, pri problémoch s dýchaním, pri dusení, mozgovej mŕtvici, tlaku na hrudníku, ktorý vyžaruje do horných končatín, krku, chrbta a je často sprevádzaný ďalšími príznakmi, akými sú slabosť, bolesť, nevoľnosť, dýchavičnosť, ďalej pri vážnom úraze, dopravnej nehode, masívnom krvácaní, topení, otrave liekmi alebo chemikáliami a kŕčovými stavmi. V prípade dlhotrvajúceho ochorenia bez náhleho zhoršenia zdravotného stavu, menej závažného úrazu či teploty by mal pacient navštíviť lekára, pohotovosť alebo nemocnicu. Ak si nie je istý závažnosťou zdravotného stavu, môže kontaktovať tiesňovú linku 155 a operátor vždy poradí, ako postupovať, prípadne môže po zhodnotení zdravotného stavu vyslať záchranárov.

Počet volaní a výjazdov

Celkový počet volaní na tiesňovú linku 155 za posledné 3 roky:

2016 – 1 488 929

2017 – 1 382 416

2018 – 1 456 748

Počet primárnych zásahov, keď operátor zhodnotil zdravotný stav volajúceho a rozhodol o vyslaní záchranárov:

2016 – 546 094

2017 – 528 270

2018 – 561 508

Focus Media
VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×