Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Tisícové platy a ubytovanie k tomu. Družstvo pri Piešťanoch pôsobí ako švajčiarska firma

01.04.2019 (12/2019) Boli sme v poľnohospodárskom družstve, kde dojičky kráv a iný personál zarábajú tisícky eur mesačne. Na slovenské pomery sú to nadštandardné platy.
Tisícové platy a ubytovanie k tomu. Družstvo pri Piešťanoch pôsobí ako švajčiarska firma
8 fotografií v galérii
V areáli družstva vládne čulý pracovný ruch.
Autor fotografie: Tony Štefunko

Kedysi bolo v každej dedine poľnohospodárske družstvo, ktoré zamestnávalo desiatky miestnych ľudí. Dnešnou realitou sú spustošené družstevné objekty, hektáre neobrobených polí a na konci tohto smutného výpočtu slovenská rekordne nízka potravinová sebestačnosť.

Oproti tomuto čiernemu scenáru pôsobí Poľnohospodárske výrobno-obchodné družstvo v Kočíne, v dedine pri Piešťanoch, ako švajčiarska farma. V rozsiahlom areáli panuje poriadok v harmónii s čulým pracovným ruchom.

„Zootechničku máme z Kysúc, tento pán v montérkach k nám prišiel z Lendaku, ten vedľa neho je zase od Veľkého Krtíša, ďalší od Topoľčian. Pri traktore vidíte nášho pracovníka z Rumunska,“ vymenúva predseda Jozef Puvák vodiac nás po družstve.

Na to, aby sa miestne družstvo vyhlo podobnej skaze, aká vládne v stovkách slovenských dedín, museli v Kočíne vziať rozum do hrsti a na konci tohto procesu uplatniť v praxi na prvý pohľad jednoduché riešenie – zaplatiť ľuďom na slovenské pomery nadštandardné platy.

Výsledok mzdovej politiky v tomto podniku však kráča ruka v ruke s dobrým hospodárením, modernou technológiou a premyslenou obchodnou stratégiou. V Kočíne je hlavnou obchodnou komoditou mlieko. Bohužiaľ, ani kvapka tejto vzácnej tekutiny neostáva na Slovensku.

Predseda Jozef Puvák zamestnal aj bezdomovcov, no neosvedčili sa. 8 fotografií v galérii Predseda Jozef Puvák zamestnal aj bezdomovcov, no neosvedčili sa. Zdroj: Tony Štefunko

Privezieme vám

„Naše družstvo bolo založené v roku 1957. Neskôr, v roku 1973, sa zlúčili 3 samostatné malé družstvá – Kočín, Lančár a Šterusy. Dnes máme spolu 90 podielnikov. Hospodárime na poľnohospodárskej pôde, ktorá zaberá 7 katastrálnych území na úpätí Malých Karpát.

Ako jedni z mála na Slovensku sa venujeme hlavne živočíšnej výrobe, hoci sa nám každý čuduje. Ľudia začínajú pracovať už ráno o tretej hodine a hoci sú pracovné procesy automatizované, ide o veľký objem práce, treba sa obracať cez všedný deň aj cez sviatok.

Ročne vyprodukujeme 7 miliónov kilogramov mlieka. Denne je to 20 000 kilogramov. Chováme spolu 850 kráv, mlieko však už 7 rokov každý deň vyvážame do Talianska, konkrétne do Neapolu. Chováme aj jatočné ošípané, tie zase vyvážame do Maďarska, hovädzí dobytok na porážku do Rakúska,“ vymenúva Jozef Puvák.

Na našu otázku, či by mohli takto nadštandardne zaplatiť ľudí, aj keby svoju produkciu nechávali v našej krajine, dostávame odpoveď, ktorá dáva tušiť, že je to veľmi málo pravdepodobné.

„Až 85 percent tržieb máme práve zo živočíšnej výroby. Keby sme dostali lepšiu ponuku zo Slovenska, neváhame ani chvíľu zmeniť odberateľa. Lenže u nás je potravinársky priemysel v katastrofálnom stave. Bohaté európske štáty, na rozdiel od nás, svojich poľnohospodárov podporujú. U nás sa na túto tému viac hovorí ako koná.

Naša najväčšia nevýhoda je, že dotácie dostávame nie na produkciu, ale na plochu. Zariadila to tak Európska únia, myslím si, že potrebovali utlmiť poľnohospodársku výrobu v celom východnom bloku. Akoby tým vyhrali tretiu svetovú vojnu. Ich filozofia je – na západe je všetko, vy nič nerobte, len majte peniaze a my vám všetko privezieme.“

Na prvý pohľad krehká Irina pracuje pri ošípaných, je to náročná činnosť. 8 fotografií v galérii Na prvý pohľad krehká Irina pracuje pri ošípaných, je to náročná činnosť. Zdroj: Tony Štefunko

Tri tisícky na Vianoce

Na družstve pracuje aktuálne 70 ľudí, priemerný plat je tu 1 250 eur. Jozef Puvák je stará škola a okrem elektronickej evidencie si vedie v prípade platov aj zošitový systém. Otvára pred nami precízne tabuľky s tým, že zakryje meno, pohľad sa nám naskytá iba na povolanie a výplatné sumy.

Dojičky, kŕmiči, chlapi, ktorí naháňajú kravy z maštalí do dojacích priestorov, ľudia, ktorí sa starajú o ošípané, majú v kolónkach sumy okolo 1 300 až 1 400 eur brutto, plus dvakrát v roku sa k výplate pridruží aj prémia, výsledkom je mesačná suma vo výške asi 2 600 eur brutto, u niektorých sa šplhá až k trom tisíckam.

Na dôvažok majú zamestnanci nárok aj na naturálie, a to mäso, ovocie a zeleninu v hodnote 1 000 eur v priebehu roka. Predseda však hovorí, že musia, obrazne povedané, niekedy dobrých pracovníkov akoby vyhrabať aj spod zeme. Ťažká práca v poľnohospodárstve nikdy nemala prívlastok lákavá.

„Boli časy, keď som na železničnej stanici v Piešťanoch oslovoval bezdomovcov s ponukou, aby k nám prišli pracovať,“ spomína.

Dnes tu okrem miestnych ľudí zamestnávajú nadšencov a fanatikov pre poľnohospodárstvo z celého Slovenska, je ich asi 20.

Jedným z nich je aj 29-ročný zootechnik David Hogh, pochádza z Novej Bane, v Nitre vyštudoval manažment živočíšnej výroby. Spomína, že v ročníku ich bolo 48 absolventov, iba 8 z nich však pracuje v poľnohospodárstve. V zamestnaní stretol aj svoju terajšiu manželku, v regióne si kúpili byt, usadili sa tu.

Osobne do Rumunska

„Počas roka nám odídu do dôchodku priemerne dvaja-traja ľudia. Je veľký problém zohnať za nich náhradu, preto na skúšku prijímame aj desaťnásobok. Prídu poctiví pracovití nadšenci, ktorí sa osvedčia, ale aj takí, ktorí vyfasujú montérky, ráno odídu, ani nevieme, ktorým autobusom preč a na dôvažok ešte v šatni ukradnú kolegovi topánky. Ľudia sú naozaj rôzni.“

Anita z Rumunska si najala k svojmu dieťaťu slovenskú opatrovateľku. 8 fotografií v galérii Anita z Rumunska si najala k svojmu dieťaťu slovenskú opatrovateľku. Zdroj: Tony Štefunko

V posledných rokoch hľadajú riešenie aj v zahraničí. Najprv to bola členská krajina Európskej únie – Rumunsko.

„Lenže aj odtiaľ sa minula zásoba ľudí. Odchádzajú za lepším do Nemecka či Rakúska. Oblasti, kde žijú rumunskí Slováci, navštevujeme aj osobne, predsa len, potrebujeme spoznať týchto ľudí, zistiť, či majú vzťah k takémuto druhu práce. Hoci krajina po vstupe do Európskej únie zaznamenáva progres, rumunský vidiek je veľmi chudobný, dediny pôsobia šedivo.

Boli sme v domácnostiach, kde mali núdzu o poháre či taniere. Mladí sú preč, pracujú v zahraničí, aby uživili rodiny, o deti sa starajú ich babičky a dedovia. V tejto krajine je bežné, že pri výchove detí chýbajú ich rodičia,“ opisuje predseda miestneho družstva svoje skúsenosti.

Z Balkánskeho polostrova k nám prišla aj 34-ročná pani Anita so svojím manželom, ktorý dnes na družstve v Kočíne pracuje ako kŕmič hovädzieho dobytka.

Anita u nás priviedla na svet aj svoju 2-ročnú dcéru, 13-ročný syn je doma pri starých rodičoch. Na to, aby mohla každý druhý deň pracovať ako dojička, si k svojej dcére našla slovenskú opatrovateľku.

„Na Slovensku som celkovo 7 rokov, najprv som pracovala v Nitre pri zelenine. V Kočíne som veľmi spokojná, nielen pre plat, ale aj pre dobré medziľudské vzťahy,“ hovorí.

Ako vyplynulo z rozprávania predsedu družstva, nad cudzincami je nutné držať ochrannú ruku, predsa len, slovenský národ nezmýšľa príliš kozmopolitne a stále prechovávame averziu voči cudzincom.

„Snažíme sa, aby sa integrovali, pozývame ich na všetky spoločenské akcie tak ako slovenských zamestnancov.“

Jeden z domov, v ktorom bývajú pracovníci družstva. 8 fotografií v galérii Jeden z domov, v ktorom bývajú pracovníci družstva. Zdroj: Tony Štefunko

Aj štyri zamestnania

Dnes sa v Kočíne v prípade pracovných síl spoliehajú aj na susednú Ukrajinu. „Nespolupracujeme s pracovnými agentúrami, osvedčili sa nám osobné kontakty. Kým k nám príde záujemca o prácu, naše počiatočné náklady sú približne 1 500 eur,“ vysvetľuje Jozef Puvák.

Dvadsať kilometrov od Krymu má svoj domov na prvý pohľad krehko a étericky pôsobiaca 30-ročná Irina. Vo svojej domovine pracovala ako učiteľka, neskôr sa vypracovala až na zástupkyňu riaditeľa školy.

Na Slovensku vykonáva veľmi náročnú prácu, od ktorej by každý čo najrýchlejšie utekal. Stará sa o ošípané, v čase našej návštevy prasnice privádzali na svet malé prasiatka, ľudia so slabšími žalúdkami by nemali na takomto mieste čo robiť.

„Som zvyknutá na takúto prácu, na Ukrajine som sa horko-ťažko zamestnala a zarábala v prepočte 100 eur. Môj manžel bol, naopak, bez práce, preto si privyrábal ako rybár. Aby sme vyžili, museli sme hospodáriť, chovali sme ošípané, kravy, husi, kačky,“ opisuje slušnou slovenčinou, hoci je u nás iba dva mesiace.

Náš jazyk sa učila už doma, v predstihu. Manželský pár najprv pracoval vo fabrike v Poľsku, ich pracovná cesta potom viedla k nám. Irina netají, že prvé mesiace v zahraničí preplakala. Umelecky nadaná učiteľka opustila na Ukrajine detský spevokol, ktorý viedla. Chýbali jej žiaci, ale hlavne doma ostali ich dve dcéry. V blízkej budúcnosti by mali prísť k nám, Irina s manželom im už zariaďujú izbu.

Ubytovanie v Kočíne je ďalšou zaujímavou samostatnou kapitolou. Vedenie družstva pre cezpoľných a zahraničných pripravilo bytové domy, ktoré v porovnaní s bývaním na panelákových sídliskách za takmer celoživotné hypotéky pôsobí viac ako atraktívne. Novozrekonštruované domy s bytmi v lone prírody za poplatok vo výške od 20 do 100 eur, na dôvažok zariadené.

Zootechnik David. Iba siedmi jeho spolužiaci pracujú v poľnohospodárstve. 8 fotografií v galérii Zootechnik David. Iba siedmi jeho spolužiaci pracujú v poľnohospodárstve. Zdroj: Tony Štefunko

„Mikrovlnka, práčka, chladnička. Všetko im musíme dať k dispozícii. Ukrajinci k nám prišli letecky s najnutnejšou batožinou, večer po príchode si nemali ani čím odrezať kúsok chleba,“ opisuje Jozef Puvák.

O chudobe na Ukrajine nám s rozhorčením v hlase rozpráva aj 44-ročný elektrotechnický inžinier Pavlo, ktorý je v Kočíne so svojou 42-ročnou manželkou Oxanou, doma pracovala aj ako učiteľka v materskej škole.

„Zarábal som 300 eur, moja manželka 100, ale životné náklady u nás sú takmer rovnaké ako u vás. Pracujeme tu ťažko, nebolo si však ani treba zvykať, poznáme to z domu. Veď Ukrajinci doslova drú, aby vyžili, majú aj 3-4 zamestnania.

My bývame v Kyjeve, víkendy a dovolenky sme však trávili na vidieku u rodičov, kde sme pracovali na hospodárstve. Z jednej práce sme išli do druhej. Ale takto sa na Ukrajine žije bežne. Vy, Slováci, si dokážete z vašich výplat kúpiť, čo potrebujete na slušný život, u nás to tak nie je.“

Manželský pár si u nás kúpil auto a Oxana hovorí, že za peniaze zarobené na Slovensku si konečne dokážu dopriať, po čom túžia.

Predseda Slovenského zväzu prvovýrobcov mlieka Alexander Pastorek hovorí, že priemerný plat v poľnohospodárstve je 800 eur, pričom dlhodobo je to o 20 percent menej ako celoslovenský priemer.

„Hoci spotreba mlieka stúpa, posledných 10 rokov sa u nás mlieko vykupuje za 30 centov za liter, pričom náklady na jeho výrobu sú vyššie o 10 centov,“ vysvetľuje, prečo si ostatné družstvá nemôžu dovoliť takto štedro zaplatiť svojich zamestnancov.

Hlavným problémom v tejto oblasti je slabá podpora poľnohospodárskeho sektora zo strany štátu.

Oxana a Pavlo prišli na Slovensko z hlavného mesta Ukrajiny. 8 fotografií v galérii Oxana a Pavlo prišli na Slovensko z hlavného mesta Ukrajiny. Zdroj: Tony Štefunko

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×