Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Koberce slovenskej dizajnérky uchvátili šejkov. Po stretnutí s kráľovskou rodinou mieri do Emirátov!

19.03.2019 (10/2019) Máloktorému umelcovi z našej zemepisnej šírky sa podarí to, čo sa podarilo Silvii Mišovičovej. V Abú Zabí si buduje vlastný showroom v luxusnom obchodnom centre a jej diela sú v zbierkach tamojšej smotánky.
Koberce slovenskej dizajnérky uchvátili šejkov. Po stretnutí s kráľovskou rodinou mieri do Emirátov!
7 fotografií v galérii
Vo svojom ateliéri nám ukázala vzorky kobercov. Taký jemný koberec sme ešte v rukách...
Autor fotografie: Miro Miklas

O takomto úspechu môžete snívať, ale naplánovať sa nedá. Umelkyňa priznáva, že obrovskú úlohu zohral neplánovaný sled udalostí.

„Prišla šanca. Stretla som ľudí, ktorí ma prizvali do jedného projektu. Chceli odo mňa pre pražskú firmu navrhnúť dizajn kobercov. Mali sa prezentovať v roku 2015 na prestížnej výstave v Dubaji a v Paríži.“

Táto firma dáva svoje koberce vyrábať starou technikou v Indii. Ručne tkané a farbené výlučne prírodnými farbivami patria medzi luxusný tovar. Keď dostali Silviine návrhy, boli prekvapení, pretože také niečo predtým nevideli, a to sa u nich zbiehajú návrhy z celého sveta. Slovenská dizajnérka totiž vytvára dizajn kobercov podľa svojich malieb, čo je absolútny unikát.

Koľkokrát sa perie koberec

Návrh príde do výrobne v Indii alebo v Nepále. Do rúk ho dostane grafik, ktorý musí rozvrhnúť každý štvorcový milimeter vrátane toho, aké farby použijú. Hustota uzlíkov sa pohybuje v rozmedzí 150 000 do 500 000 na štvorcový meter a farebný odtieň prideľujú pre každý jeden uzlík osobitne. Všetko sa farbí prírodnými farbivami a nie vždy je jasné, ako bude konkrétny odtieň reálne vyzerať.

„Farbu musia namiešať o tri tóny sýtejšiu, pretože koberec sa trikrát perie, kým je hotový. Výsledný tón by mal byť taký, ako som navrhla. Stáva sa, že mi pošlú fotografie a ja odpisujem. Ešte raz preprať, je to veľmi tmavé!“

Viazači pri práci. Na štvorcový meter koberca spravia od 120 000 do 500 000 uzlíkov. 7 fotografií v galérii Viazači pri práci. Na štvorcový meter koberca spravia od 120 000 do 500 000 uzlíkov. Zdroj: Archív S. M.

Bola zvedavá, ako budú ľudia v ďalekej krajine na jej tvorbu reagovať, tak na výstavu do Dubaja vycestovala.

„Bola som veľmi prekvapená a potešená, keď bol z celého stánku najväčší záujem o moje koberce. Navyše sa ich hneď zopár predalo, s čím som ani nerátala. Ale nakoplo ma to, uvedomila som si, že tunajší ľudia pozitívne reagujú na moje výrazné dekory. Rada robím s odvážnymi farbami a v Európe dávajú momentálne prednosť minimalizmu,“ vysvetľuje.

Padla do oka

Začala zisťovať, ako by sa mohla na tejto výstave dizajnu a umenia o rok prezentovať samostatne. Podmienky vôbec neboli jednoduché, pretože väčšinou všetko funguje ako národný stánok a Slovensko sa na akcii nezúčastňovalo.

„Musela som sa tváriť ako česká firma, bola som súčasťou českej prezentácie. Príprava trvala takmer rok, ale nakoniec sa mi podarilo prichystať vlastný stánok. Neviem, či som mala šťastie, ale bol to veľký úspech. Šejkovia majú svojich ľudí, ktorí chodia po podobných akciách a hľadajú pre nich zaujímavých ľudí a firmy.“

Jeden takýto „prieskumník“ si vybral aj Silviu. Dostala sa do úzkej skupiny prestížnych dizajnérskych firiem a umelcov s medzinárodnou kariérou. Prvý krok bola účasť na výstave v šejkovom rodnom dome.

„V tom dome nežije, je to historický palác, rodinné sídlo, v ktorom sa narodil aj šejk Al Maktúm, celý ho zmenil na múzeum. Treba pripomenúť, že múzeá sú tam iné ako u nás. Nevystavujú v nich historické pamiatky, lebo súčasný štát Spojené arabské emiráty vznikol iba pred pár desaťročiami. Galérie a múzeá budujú postupne.“

Koberce Silvie Mišovičovej na výstave v Emirátoch. 7 fotografií v galérii Koberce Silvie Mišovičovej na výstave v Emirátoch. Zdroj: Archív S. M.

Nikdy nezabudne na stretnutie s veľkou časťou kráľovskej rodiny z Abú Zabí. Prišli na aute s evidenčným číslom 1, až neskôr som sa dozvedela, že pre lokálneho Emirátčana je vraj len vidieť takéto auto na ulici celoživotný zážitok. Pri tejto príležitosti šejk prejavil veľký záujem o spoluprácu. Pochopiteľne, ďalšie veci neriešil on osobne, ale prevzala ich vedúca jeho úradu.

„Zasa som mala šťastie. Pani bola Francúzka, s citom a nadšením pre umenie. V náplni jej práce bolo starať sa o komunikáciu a spoluprácu so stovkami firiem a hneď pochopila, že ja som iný prípad. Že nie som korporácia, ktorá narába s veľkými číslami, ale umelkyňa. Snažila sa mi veľmi pomáhať, otvorila mi cestu k ďalším výstavám.“

Nikam sa neponáhľajú

Teraz sa pracuje na otvorení Silviinho vlastného showroomu. Pochopila, že predávať veci na diaľku, cez e-shop, nefunguje, treba mať svoje zastúpenie. V Európe a v Amerike fungujú obchody aj cez e-maily a telefóny, ale v arabskom svete preferujú osobný kontakt. Trvá to dlhšie, ale keď už sú vzťahy overené, môže sa komunikovať aj na diaľku.

Musela si zvyknúť na odlišný prístup k životu. Im všetko trvá dlhšie, nikam sa neponáhľajú. Priestory už má v luxusnom obchodnom centre. Rada by v ňom dala možnosť prezentovať sa aj iným, rokuje s českými sklármi. Zároveň čaká na termín stretnutia so šejkovou manželkou.

„Zaujímavé je, že táto vyštudovaná architektka údajne každý rok mení dizajn paláca. Všetko vyhodí a zariaďuje nanovo,“ pobavene konštatuje Silvia.

Dizajnérka si s manželom (vľavo) a so šéfom šejkovej kancelárie prezrela zbierku princezniných obrazov v rodnom dome šejka Al Maktúma. 7 fotografií v galérii Dizajnérka si s manželom (vľavo) a so šéfom šejkovej kancelárie prezrela zbierku princezniných obrazov v rodnom dome šejka Al Maktúma. Zdroj: Archív S. M.

Umenie na mieru

Silvia Mišovič je pozoruhodná umelkyňa. Neuspokojí sa s jednou technikou, skúša všetko možné. Počas posledných 15 rokov sa dostala k rôznym príležitostiam, napríklad maľovala dekory pre módneho návrhára Borisa Hanečku, inokedy vytvárala obrazy z kuchynskej zásteny. Už v roku 2016 prezentovala v Dubaji nielen koberce, ale aj svoje bronzové sochy, keramiku či kolekciu návrhov tapiet.

„Snažím sa tvoriť umenie a dizajn na mieru do konkrétneho interiéru. Moje umenie je na hranici dizajnu, lebo je to umelecké dielo, ale má aj svoj úžitkový rozmer. Samozrejme, maľba a socha nemôžu mať úžitkový charakter, ale pri iných artefaktoch je to možné. Používam námety z môjho voľného umenia ako inšpiráciu pre úžitkový dizajn.

Najnovšia oblasť, ktorá ma zaujíma, je sklárstvo. Som v kontakte s českými sklármi a v hlave už mám vysnívanú novú kolekciu ručne fúkaných svietidiel. Predstavte si, ako z môjho ,kobercoobrazu‘ vylezie jeden z padajúcich lupienkov a zhmotní sa v objekte zo skla.

Potom sa ďalšie lupienky premietnu vo forme obrazu a do toho vložíte sochu z bronzu. Takto bez slov v interiéri porozprávate celý príbeh. Najlepšie na celom je, že ho každý môže prečítať inak.“

Odvážne sa púšťa aj do nových techník. Na strednej škole študovala keramiku, na vysokej sochárstvo.

„Niektorí kolegovia sa úzko špecializujú len na jednu techniku tvorby a sú jej verní. Ja potrebujem viac. Hovorím tomu, že potrebujem zmenu média. Je mi jedno, s čím pracujem, mení sa to. A vždy to prijmem ako výzvu.“

Najprv namaľuje obraz, potom podľa neho navrhne koberec. 7 fotografií v galérii Najprv namaľuje obraz, potom podľa neho navrhne koberec. Zdroj: Miro Miklas

Napríklad jednej panej sa páčil konkrétny Silviin obraz a chcela, aby jej podľa neho vyrobila mozaiku. Päťdesiat štvorcových metrov najskôr vlastnoručne vyskladala spolu s kolegyňou z maličkých mozaikových kociek v ateliéri, nalepila na pásy a potom ich robotníci osadili priamo na miesto. Celý proces od návrhu až po realizáciu trval skoro rok. Pustí sa do hocičoho, ale predsa sú techniky, pred ktorými má rešpekt.

„Napríklad ilustrácie, všetko, kde treba viac kresliť, grafický dizajn na počítači. Mňa láka to, čo sa robí rukami. Ako sochárka som nikdy nerobila s kameňom ani drevom. To by som vzhľadom na svoju telesnú konštrukciu nezvládla. Bronzové sochy tvorím najprv z hliny alebo vosku a potom sa odlievajú.“

Ako býva dizajnérka?

Na začiatku boli smelé plány a predstavy, ako bude vyzerať jej dom. Lenže s príchodom detí sa obláčiky rozplynuli. Dizajn musel ustúpiť funkčnosti, bezpečnosti a domácnosť usporiadali s manželom najmä prakticky. Ale príde čas, keď budú deti dosť veľké a Silvia si splní svoje sny.

„Každý dizajnér to má po­dľa mňa tak. Na jednej strane je veľmi náročný na svoj životný priestor a predmety, ktoré doň vpustí, na druhej strane dokáže urobiť kompromisy, aby bol život praktický. Najmä rodina pomáha oslobodiť sa od závislosti a predstáv,“ smeje sa.

Jej ateliér je zázračné miesto. Často sa mení na rodinnú miestnosť, manžel v ňom má stroje na cvičenie, deti svoje kútiky. A detské oslavy troch dcér sa konajú výlučne tam. Rodinný život sa priamo prelína s prácou a tvorbou.

„Ja svoju prácu ani nenazývam prácou, je to radosť. Takýto spôsob života je pre mňa jediný možný pri troch deťoch a štvrtom na ceste. Nedokážem si predstaviť, že by som každý deň musela chodiť do práce na ôsmu hodinu. Ak potrebujem pokoj a sústredenie, pracujem v noci.“

Ateliér je centrom rodinného života, rady tu trávia čas Silviine dcéry i manžel. 7 fotografií v galérii Ateliér je centrom rodinného života, rady tu trávia čas Silviine dcéry i manžel. Zdroj: Miro Miklas

Nad otázkou, čo si myslí o tom, ako dnes ľudia všeobecne vnímajú umenie, sa pousmeje.

„My sme si už zvykli, že umenie nie je davová záležitosť. Tu sa bavíme o pár percentách populácie. Každý umelec sa s tým musí zžiť, tvoríme pre malé percento vnímavých ľudí. Študovala som istý čas vo Francúzsku a tam je úroveň vnímania dôležitosti umenia o niečo vyššia. Ale aby to nevyzeralo, že u nás je to niečo katastrofálne.“

Hovorí, že našťastie sú na Slovensku aj osvietení bohatí ľudia, ktorí investujú do umenia, čím podporujú súčasnú tvorbu.

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×