Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Mesto s folklórnym srdcom: Nárečie je tu tvdé, slivovica vynikajúca, humor svojský a kroje posvätné

27.02.2019 (7/2019) Myjava v minulosti prosperovala aj z peňažných ústavov, ale kopaničiari boli spätí s pôdou. Keď mali príležitosť, odchádzali za poľnohospodárskymi prácami, kde ich potrebovali a kam ich nohy doniesli. Do sveta chodievali v krojoch, na ktoré sú kopaničiari mimoriadne hrdí.
Mesto s folklórnym srdcom: Nárečie je tu tvdé, slivovica vynikajúca, humor svojský a kroje posvätné
10 fotografií v galérii
Počas socializmu padlastará zástavba za obeťpanelákom pre pracujúcich.
Autor fotografie: Vladimír Kampf

Hovoria im pytlikári. Nie preto, že by mali niečo s vrecami. Pre Myjavu v minulosti neboli dôležití len maloroľníci, remeselníci a páleničiari, ale aj majstri pytlikári. Výrobcovia špeciálnych tkaných sít do vtedajších mlynov a tiež obradových rúch pre celú Náboženskú obec židovskú. Boli špecializovaní tkáči, ktorých „plátenko“ malo živočíšny pôvod z ovčej vlny.

Myjava, mesto s folklórnym srdcom, sa hrdí jediným kultúrno-osvetovým zariadením so špecializáciou na tradičnú kultúru a nehmotné kultúrne dedičstvo na Slovensku.

Medzinárodný folk­lórny festival Myjava, ktorého je odborným a programovým garantom, má ako jediný na Slovensku štatút Medzinárodnej asociácie organizátorov folklórnych festivalov CIOFF, patriacej pod UNESCO.


Od slivky k Darwinovi

Dobrá slivovica rozširuje cievy a uvoľňuje. To spôsobilo, že na kopaniciach žijú veselí ľudia. Vraj keď ktosi odkiaľsi príde na Myjavu a spýta sa domáceho, kde sa páli slivovica, domáci ukáže prstom: Vidíte tam tú vysokú vežu? Keď zvedavec potvrdí, že vidí, domáci len stroho dodá: Tak tam sa nepáli.

Myjavčania vraj prišli aj na to, že človek pochádza zo slivky, pretože zo slivky je slivovica, zo slivovice opica a zvyšok už vysvetľuje Darwin. Na Myjave sa tiež hovorí, že človek by mal poznať mieru. Vraj slivovice za vedro a dosť...


Rôznorodosť a originalita

Riaditeľka Centra tradičnej kultúry v Myjave Viera Feriancová (50) svojou prácou žije. Vášnivo diskutuje o rôznych oblastiach tradičnej kultúry svojho regiónu, až sa zdá, že ju hnevá, keď sa stáva „módou“, masovým záujmom bez štúdia a hlbšej znalosti. Žiaľ, čím väčšiu hlúposť niekto povie, tým rýchlejšie sa dokáže šíriť.

Medzinárodný folklórny festival Myjava má svetový štatút. Mesto ním žije. 10 fotografií v galérii Medzinárodný folklórny festival Myjava má svetový štatút. Mesto ním žije. Zdroj: Vladimír Kampf

„Vzťah k tradičnej kultúre prichádza v cykloch, je to podobné ako v móde,“ vysvetľuje. „Sú obdobia, keď je nezaujímavá ako niečo staré, čo nám už nič nemôže povedať a nemá pre nás žiaden význam. Následne, popri narastajúcej vlne vlastenectva až nacionalizmu, sa akoby všetci o tradičnú kultúru začnú zaujímať a chcú sa s ňou identifikovať.

Pritom si väčšinou nedajú ani najmenšiu námahu vyhľadať publikované fakty, počúvať odborníkov, ktorí zachovávajú a revitalizujú jej prvky. Nie pre podporu nacionalizmu, ale pre ich zachovanie. To, čo je nasledovaniahodné, sú napríklad rôzne zručnosti a remeslá. Môžu byť pre umelcov inšpiráciou a poskytnúť im regionálnu originalitu.“

Centrum vydáva množstvo metodických materiálov a publikácií, ktoré majú úspech.

„Sú venované tradičnej strave, nárečiu, tancu, hudbe, ale aj slivovici a jej postaveniu v spoločenstve...“

Strieborný poklad

Predstava, že v minulosti boli devy nádherné a život v kroji bezstarostný, je krásna, ale scestná. O spôsobe života, postavení žien v spoločnosti, medziľudských vzťahoch a ozajstnom každodennom živote ľudí nemá väčšina folklórnych romantikov ani poňatia.

Ľudia, ktorí sa o kultúrne dedičstvo zaujímajú aj v obdobiach, keď akoby nikoho nezaujíma, zachovávajú z jednotlivých regiónov to najcennejšie, originálne a nasledovaniahodné.

Pekným príkladom je tylová paličkovaná čipka Myjavskej pahorkatiny, ktorá sa dostala do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska.

Etnologička Viera Feriancová a tylová paličkovaná čipka z národného zoznamu UNESCO. 10 fotografií v galérii Etnologička Viera Feriancová a tylová paličkovaná čipka z národného zoznamu UNESCO. Zdroj: Vladimír Kampf

„Našou prioritou je šírenie poznatkov a zachovanie významných prvkov, zručností, remesiel, tanečnej a hudobnej tradície a ich revitalizácia. Príkladom je tradičná strava. Ak máme v archíve tradičné receptúry niektorého z myjavských mäsiarskych rodov, snažíme sa ich posunúť súčasným rodinným mäsiarstvam spolu s ich príbehom a názvom. Rovnako postupujeme pri pekároch, ovocinároch, mydlároch, tkáčoch...

Je potom príjemné vidieť na pultoch lokálnych obchodíkov gazdofskú pečjenku, mijafskí salám či sušené maso. K tomu hľadáme a primeranou formou ďalej posúvame príbehy ľudí, samozrejme, v nárečí. Potom nás zabolí, keď na obrazovke niekto niečo trepne bez základných znalostí.“

„Kopaničiarske kroje sú zdanlivo jednoduché a prosté. Pri bližšom pohľade však vidno jeho finančnú, materiálovú i remeselnú náročnosť,“ objasňuje Feriancová.

„Ozdobné prvky, výšivky, vrapovanie, strieborné filigránske gombíky, plechi a ružice, ktorým sa hovorí strieborný myjavský poklad, sú a vždy boli finančne nákladné ozdoby rovnako ako tylová paličkovaná čipka Myjavskej pahorkatiny. Nie nadarmo sa v jednej ľudovej piesni spieva: Predala cipku, kúpila ruolku...“

Keď to vidia, závidia

Kroj si odniesla do sveta aj dievčina Kristína Talábová (20). Folk­lór sa jej zapáčil v čase, keď chodila ako malé dievča na husle do súboru.

„Kroje sme mali aj doma. Obliekala som sa do nich a tešila sa napriek tomu, že mi boli veľké.“

Keď odišla študovať obchod a ekonómiu do švédskeho Jönköpingu, začalo sa jej cnieť za domovom. To v nej opäť prebudilo záujem o kroje a myjavský folklór. Tých, ktorí ešte zažili každodenné obliekanie do krojov, ubúda. Babičky už takmer nevidno, ale začali pribúdať mladí so záujmom o folklór a ľudový odev.

„Nepáčia sa mi však spotvorené ľudové prvky, pri ktorých sa nerešpektujú žiadne historické podklady. Ide hlavne o to, že teraz je okolo folklóru boom a treba ho len rýchlo predať. Z toho vznikajú zlátaniny. Nájdu sa však aj vkusne zakomponované ornamenty v súčasnej móde. Mne sa páči, keď sú čo najčistejšie.“

Kristína má po svojej babičke vzácne dedičstvo. Originálny kopaničiarsky kroj. 10 fotografií v galérii Kristína má po svojej babičke vzácne dedičstvo. Originálny kopaničiarsky kroj. Zdroj: Vladimír Kampf

Kopaničiarsky kroj vo Švédsku mal obrovský úspech. Kristínka sa v ňom bola prejsť po Jönköpingu.

„Všetci sa za mnou otáčali. Keď som organizovala na univerzite národný deň, napiekla som naše tradičné koláče a pagáče. Slivovicu som nenalievala, to by mi na škole neprešlo. Ale keď budem mať promóciu, tak si isto nejakú fľaštičku s najbližšími kamarátmi otvoríme. Samozrejme, budem pri tom v kroji. Keď ma Švédi v ňom vidia, doslova nám závidia. Tam tradície upadajú rýchlejšie ako u nás.“

Kopaničiarsky kroj nie je jeden. Takmer každá dedina či mestečko v regióne ho má trochu odlišný.

„Raz by som sa chcela vrátiť na kopanice a venovať sa tradíciám a ľudovej kultúre. Ideálne by bolo, ak sa tým dokážem uživiť. Druhou možnosťou je, že by som tu pre niekoho pracovala a popri tom sa venovala krojom,“ hovorí.

Uprataný novinár

Kristínkin dedko Ferdinan Lhotský (68) je novinár, ktorý sa do Myjavy dostal riadením osudu od Nového Mesta nad Váhom. Istý čas vydával noviny Kopaničiar expres. „Bola to moja srdcovka, ktorú som nakoniec nechal kolegovi.“

Pracoval aj pre celoštátny denník Smena, ale pre zlý kádrový profil, ktorý komunistickým papalášom nevoňal, sa musel najprv upratať do Trenčianskych novín, z ktorých ho po piatich rokoch vyhodili.

„Robil som potom vo vydavateľstve Príroda, kde boli len uprataní novinári. Z vydavateľstva sa mi podarilo dostať do podnikových novín myjavskej armatúrky. Dostal som byt v Myjave. Tam som si v novinách Myjavské hnutie vymyslel dvojstránku Kopaničiar expres, z ktorej neskôr vznikli samostatné noviny.“

Z pohľadu prisťahovalca sú Myjavčania otvorenejší a najmä tolerantnejší.

„Nebolo jednoduché splynúť. Ale oproti Novému Mestu som tu nikdy necítil žiadne nepríjemné pohľady či neprajníctvo napriek zlým jazykom, ktoré hovoria, že kopaničiari prišelcov veľmi nemajú radi. Bolo úžasné zistiť, ako sú komunistickí funkcionári súčasne funkcionármi evanjelickej cirkvi. Napríklad vedúci komunistickej skupiny v armatúrke bol presbyter...“

Partizáni s evanjelickou kulisou. Prispôsobiť sa a vzdorovať naraz je pre kopaničiarov typické. 10 fotografií v galérii Partizáni s evanjelickou kulisou. Prispôsobiť sa a vzdorovať naraz je pre kopaničiarov typické. Zdroj: Vladimír Kampf

Taký normálny farár

Na evanjelickej fare je rušno. Jeden farár Samuel Mišiak (68), jeho manželka farárka Jaroslava (67) a k tomu ešte jedna farárka na mieste zborovej kaplánky Monika Černeková (43). S manželmi Mišiakovcami je už 19 rokov. Pán farár prišiel na Vianoce roku 1974. Jeho manželka o rok neskôr.

„Naša farnosť pozostáva z 12 kopaníc a jedného mestečka. Máme jeden chrám a v reštitúciách nám vrátili niekoľko škôl na kopaniciach. Dnes sú z nich zborové domy,“ vysvetľuje farár.

Myjava je najväčší evanjelický zbor na Slovensku. Ani v Bratislave nemajú väčší, pretože hlavné mesto je rozdelené do niekoľkých menších.

„Dnes má cirkevný zbor 4 000 platiacich duší. Samozrejme, váhajúcich je oveľa viac. Mestečko Myjava má približne 10 000 obyvateľov. Nosnou časťou cirkevného zboru sú najmä ženy. Pre ne bývalo samozrejmé chodievať na bohoslužby v krojoch. V čase, keď sme sem prišli, videli sme pred sebou v chráme záplavu bielych čepcov a modrých kasaníc. Bol to nádherný pohľad.“

Pán farár je veselá kopa. Oceňuje, že v ťažkom kraji, kde sa takmer nič neurodí, Pán Boh doprial aspoň neobyčajné slivky. Spomína, čím všetkým ho už počastovali veriaci na kopaniciach.

„Jedna babička mi raz povedala: Vy ste taký fajnský, že vy vôbec nie ste inteligent. Ďalšia mi nahlas zalichotila: Na vás sa nám najviac lúbi, že vy ste taký primitívny farár. Bezprostrednosť je úžasná,“ smeje sa farár. „Raz som sa vrátil z pohrebu, dal som si dolu rúcho. Jedna ženička sa na mňa pozrela a potešila sa: Vy v civile vyzeráte normálny.“

Budova bývalého okresného súdu. Jedna z mála zachovaných historických budov nemá využitie. 10 fotografií v galérii Budova bývalého okresného súdu. Jedna z mála zachovaných historických budov nemá využitie. Zdroj: Vladimír Kampf

Vysoké ploty

Folklór neobišiel ani evanjelický chrám. Lavice zdobia vzory z kopaničiarskej paličkovanej čipky. Kým farársky manželský pár na Myjavu prišiel, farárka Monika Černeková sa tu narodila.

„Vyrastala som na kopaniciach. Žiaľ, vyľudňujú sa a do prázdnych domov prichádzajú chalupári. Ľudia začínajú byť uzavretejší a stavajú si vyššie ploty. Bez plotov to bývalo srdečnejšie. Ľudia si aj viac závidia.

Na škole sa snažíme deťom vysvetľovať, že hodnoty sú inde ako v značkovom oblečení. Keď ich vezmeme na výlet na kopec pozrieť si nádherný výhľad, tvária sa znudene. Viac sa potešia prechádzke v nákupnom centre. To všetko sa snažíme zmeniť.“

Farárka Černeková má pravidelne chuť zbaliť sa a odísť. „Potom sa mi podarí nájsť silu do ďalšieho fungovania. Pretože vysnívané miesto na život nemám. Kam by som aj chodila, keď všade prší,“ usmieva sa.

„Kopaničiari majú posunutú hranicu vtipkovania na úkor iných. Tam, kde už druhým dochádza tolerancia, kopaničiari ešte nekončia. Aj nárečie je tu tvrdé a humor svojský.“

Monika je na fare čierna ovca. Ako jedinú ju folklór nebaví. Našťastie, Jaroslava Mišiaková to zachraňuje. Je spoluorganizátorkou folklórneho festivalu, okolo chrámu majú tradičné remeselnícke trhy. Prišla zo Šiah, kde vyrastala.

„Bolo to pre mňa veľmi zaujímavé. Iná krajina, iná mentalita. Spočiatku som nedokázala rozoznávať ženy. Chodili v krojoch a zdali sa mi všetky rovnaké. K viere vedú deti najmä starší ľudia.

Komunisti ich neoslabili. Zákazy, prenasledovanie a udavačstvo ich vo viere len utvrdili. Oslabila ju až moderná doba, demokracia a konzum. Duchovný základ je dôležitý. Náboženstvo učíme 300 detí. Zbor držia najmä okolité kopanice. Vychádza to tak, že tí, ktorí majú do chrámu najbližšie, doň chodia najmenej.“

Aj rímskokatolícky kostol býval evanjelický. Myjavčania mu dodnes hovoria: horný. Ten dolný je v miestnom označení: náš. 10 fotografií v galérii Aj rímskokatolícky kostol býval evanjelický. Myjavčania mu dodnes hovoria: horný. Ten dolný je v miestnom označení: náš. Zdroj: Vladimír Kampf


Spomienka rodáčky

Katarína Brychtová (51): „Myjava je mesto, kde sa narodil môj otec. Otcovi prastarí rodičia tam mali na námestí hostinec. Vždy keď idem okolo, tak si na to spomeniem. Hoci otec vyrastal už v Bratislave, keď som mala 6 rokov, kúpili rodičia chalupu na myjavských kopaniciach. Odvtedy sme tam trávili každý víkend a celé letné prázdniny. Chodíme tam doteraz. Je to môj druhý domov. Na myjavskom kúpalisku sa naučili naše deti plávať, na Starej Myjave sme lyžovali, snoubordovali a na priehrade korčuľovali. V prekrásnom hoteli Štefánik mala svadbu moja dcéra. Za posledné roky Myjava naozaj opeknela. Najväčším lákadlom je tunajšia krajina a príroda. Všetkým zo srdca odporúčam výlety po nádherných kopaniciach.“

Focus Media
VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×