Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Urobili z nej číslo 2 675: Mengele jej diktoval, kto pôjde do plynovej komory, ona ich tajne zachraňovala

23.02.2019 (7/2019) V ambulancii sme ju oslovovali pani docentka. Rovnako doma, s rodičmi, keď sme sa rozprávali o pravidelnej kontrole u vynikajúcej lekárky Margity Schwalbovej.
Urobili z nej číslo 2 675: Mengele jej diktoval, kto pôjde do plynovej komory, ona ich tajne zachraňovala
8 fotografií v galérii
Vo februári 1947 bola promovaná na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity v Prahe.
Autor fotografie: Archív

Ako prvá s ňou prišla do kontaktu moja mladšia sestra. Keď mala 4 roky, Margita
Schwalbová jej rýchlym odborným zásahom zachránila život. Odvtedy sa sestra stala jej pacientkou, raz za mesiac chodila na kontroly do jej kardiologickej ambulancie. Neskôr som sa pridala i ja. A tiež raz do mesiaca, až do svojich pätnástich rokov, sme k nej so sestrou a s rodičmi merali cestu.

Do ambulancie, kde vládli láskavosť, pohoda, žiaden strach z vyšetrenia. U nej sme neboli neosobní klienti: všetkých rodičov oslovovala mamička, otecko, o nás deťoch hovorila vaša dcérka, váš syn, vaše dieťatko. Ten pokoj, čo z nej sálal, si dokážem vybaviť i dnes, po mnohých rokoch.

Číslo na predlaktí

Táto postavou drobná žena s tmavými vlasmi upravenými do drdola a s okuliarmi s hrubším čiernym rámom bola pre nás, malých pacientov, trochu záhadou. Keď mala niekedy mierne vyhrnuté rukávy na bielom plášti, na ľavom predlaktí sme videli vytetované číslo 2 675.

Raz som nabrala odvahu a naivne detsky som sa spýtala: „Pani docentka, prečo máte na ruke to číslo?“ A ona so svojím typickým milým úsmevom odpovedala: „Keď budeš trošku väčšia, potom ti to vysvetlím.“

Nakoniec to spravili rodičia, keď videli, že sa k tomu štvorčísliu neustále vraciam. Primeranou formou hovorili o koncentračných táboroch, väzňoch a ich trýzniteľoch. O tom, ako a prečo sa všetky neľudskosti diali.

S pani docentkou som sa na túto tému potom už nezhovárala. Oveľa viac som sa o životných peripetiách Margity Schwalbovej dozvedela ako dospelá.

Nedokončené štúdium

Pochádzala z Liptova, narodila sa v Liptovskom Mikuláši 30. septembra 1915. Bola štvrtým dieťaťom v rodine obchodného zástupcu Alberta Schwalba a jeho manželky Ely, rodenej Skuteckej. Pani Ela bola z Brna, venovala sa ochotníckemu divadlu, usporadúvala predstavenia, organizovala výlety do prírody. Na Liptove sa tieto jej aktivity stretli s úspechom.

Malú Mancu mama rada parádila. 8 fotografií v galérii Malú Mancu mama rada parádila. Zdroj: Archív

Margita bola najmladším dieťaťom a miláčikom celej rodiny. Volali ju Manca, čo neskôr prevzali i jej priatelia. Mama ju rada parádila, no zároveň v nej pestovala pocit samostatnosti, ktorý sa podpísal tak na jej intelekte, ako aj na ľudskosti.

V trinástich rokoch prišla Margita o otca. Bol to veľmi starostlivý a citlivý človek, no pri svojom povolaní veľa cestoval a nie vždy stíhal dať najavo lásku či nežnosti. Ale svoju rodinu miloval a snažil sa ju čo najlepšie zabezpečiť.

Po jeho smrti sa na krátky čas ujala jeho práce manželka Ela. Rovnako pracovala ako obchodná zástupkyňa mlynov na východe Slovenska. Naozaj len krátko, pretože doma na ňu čakali deti. Po nej sa živiteľom rodiny stal najstarší syn.

Malá Margita medzitým ukončila ľudovú školu a vo vzdelávaní pokračovala na gymnáziu. Tam prvýkrát zažila zrážku so životom. Mala 17 rokov a do triedy si po ňu prišli žandári. Dôvod? Vraj rozširovala ľavicovú tlač. Odniesla ju aj do kasární, tam sa dostala do nepovolaných rúk a problém bol na svete.

O Margite sa vedelo, že patrí k ľavicovo orientovanej mládeži, že rozširuje politické materiály. V tomto mali teda žandári uľahčenú úlohu. Šli naisto. Prezieravá Margitina matka však skôr, než prišli k nim, všetko poriadne poschovávala a pri domovej prehliadke neobjavili nič.

Dokonca našla cestičky, aby dcéru nevylúčili z gymnázia. Pôvodný verdikt totiž znel – okamžité opustenie školy. Margita nakoniec zmaturovala s vyznamenaním, len zo správania mala trojku.

Hneď po maturite, v roku 1933, sa stala študentkou Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Po piatich rokoch štúdia, tesne pred štátnicami, ju z univerzity vylúčili. Bola Židovka, na obzore bol slovenský štát a podľa toho sa správala aj spoločnosť k židovským obyvateľom.

Rodina Schwalbovcov so svojimi najbližšími – vľavo hore otec Albert Schwalb, vľavo dole matka Ela. 8 fotografií v galérii Rodina Schwalbovcov so svojimi najbližšími – vľavo hore otec Albert Schwalb, vľavo dole matka Ela. Zdroj: Archív

Margita ani po odchode z univerzity neprestala snívať o práci lekárky. Začiatkom roku 1941 sa prihlásila v Ústredni Židov na ošetrovateľský kurz. To už aj ostatní tušili, že doba nie je Židom naklonená. Boli vylúčení z verejného života a začali sa deportácie.

Smrť každodenná

Na jar 1942 odišiel prvý transport do Osvienčimu. V druhom, v tom istom roku, bola aj Margita. Vraj idú pracovať do slovenských fabrík. Ženy natlačené po 40, 80, ale aj 100 v jednom vagóne odvážali do Osvienčimu. Keď ich v koncentračnom tábore vyhnali z vagónov, boli v poriadnom šoku.

Esesáci ich nahnali do akejsi budovy, tam sa pred nimi museli vyzliecť donaha, umyť v kadi, ostrihali ich dohola a miesto svojich šiat dostali staré uniformy po ruských vojnových zajatcoch. A z človeka menom Margita Schwalbová sa stalo číslo 2 675.

Neskôr ich zoradili na apelplaci a veliteľka tábora sa spýtala, či niektorá nie je lekárka alebo medička. Jedna bola – Margita. Čakala ju práca v ženskej časti nemocnice koncentračného tábora, inak povedané, práca na revíri. Koľko utrpenia, bolesti a strachu videla a zažila, sa nedá opísať slovami. Denne sa stretávala so smrťou.

Oficiálni lekári v tábore neliečili. Robili zverské pokusy na pacientoch. Zakrývali ich fingovanými chorobopismi, vymyslenými diagnózami. V skutočnosti experimentovali s ľudským telom.

Uskutočňovali napríklad sterilizáciu zdravých žien i mužov, v najvyššom štádiu tehotenstva robili interrupcie, do sŕdc pacientov pod zámienkou, že ich idú zaočkovať proti týfusu, pichali fenolové injekcie, po ktorých nastala okamžitá smrť.

V roku 1965 sa stretli bývalé väzenkyne v Osvienčime. Margita hore, druhá sprava. 8 fotografií v galérii V roku 1965 sa stretli bývalé väzenkyne v Osvienčime. Margita hore, druhá sprava. Zdroj: Archív

Svedkom tohto zverstva bola i Margita. Jeden večer musela prísť do služby, aby nehybné telá po smrtiacej injekcii poodnášala do vedľajšej miestnosti. Bola presvedčená, že v ten večer zahynie i ona, nacisti nemali radi svedkov.

Prežila, vytackala sa z ošetrovne do bloku, ľahla si do svojej kóje a nastúpila bezmocnosť, ktorú na krátky okamih vystriedali až schizofrenické myšlienky: načo zachraňovať, veď aj tak nakoniec zúbožení pacienti skončia v plyne alebo zomrú pri pseudopokusoch lekárov.

No vždy sa vzchopila, aby mohla naďalej pomáhať druhým. Kradla pre nich stravu, počas vizity ťažko chorých umiestnila medzi zotavujúcich sa pacientov, schovávala ich, keď zbadala nákladné autá, ktoré ich mali odviezť na smrť. Šikovnou manipuláciou s kartotečnými hárkami zachránila ďalšie životy.

Keď jej Josef Mengele, vedúci lekár ženskej časti tábora, na takzvanej rannej vizite hovoril čísla väzenkýň určených do plynovej komory, miesto diktovaného čísla napísala číslo už nežijúceho človeka. Ak si hárky po vizite nezobral so sebou, výmena čísel pokračovala.

Žijúcich zamenila za nebožtíkov, ktorí odišli na druhý svet v noci alebo skonali počas dňa. V koncentračných táboroch zahynuli milióny, len Mengele ich poslal na smrť asi 400 000. Margita Schwalbová z nich zachránila desiatky. Málo? Naopak, veľa na jednu väzenskú lekárku, Židovku, väzenkyňu, nad ktorou sa rovnako deň čo deň vznášal prízrak smrti.

Treba si uvedomiť, v akých podmienkach pomáhala: nedostatok liekov, zdravotníckeho materiálu, jedla, takmer žiadne hygienické možnosti a neustále selekcie. Koľko sebaovládania, pohotovosti, sebakontroly musela vynaložiť táto mladá žena v inferne Osvienčimu.

S neodmysliteľnou cigaretou. 8 fotografií v galérii S neodmysliteľnou cigaretou. Zdroj: Archív

Videla dievčatá, ktoré sa hodili na drôty nabité elektrinou, aby sa vyhli smrti v plynovej komore, kŕmila tie, ktoré si na protest vybrali hladovku. V nemocnici ukryla ďalšie, aby nemuseli odísť do večnosti. Držala ich za ruky, hladila po tvári pred strachom zo smrti.

Len keď už naozaj nevládala, psychicky i fyzicky, zmĺkla, nerozprávala sa ani s personálom, reagovala len na náreky chorých. Možno práve pre tieto pocity sa zapojila do medzinárodného odbojového hnutia v tábore.

„Asistentka“ Anjela smrti

Najhorší z lekárov, ktorému robila nedobrovoľnú asistentku pri takzvaných vizitách, operáciách či výskumoch, bol Josef Mengele. V Osvienčime bol 21 mesiacov, od roku 1943, a nazývali ho Anjel smrti. Podľa Margity bol stelesnením zla, psychopat. Správal sa ako nepríčetný, neľudsky vrieskal. Posielal bezbranných na smrť, no sám sa jej nesmierne bál.

Tento muž útlej postavy sa pravidelne zúčastňoval na selekciách ľudí hneď po ich príchode do tábora. V ruke držal paličku. Ak ňou zamával vľavo, znamenalo to smrť, ak vpravo, život. Jeho kamenný výraz sa zjemnil v okamihu, keď zbadal v transporte dvojčatá. Tie podroboval pseudovýskumom, podobne ako ľudí trpasličieho vzrastu.

Keď počas selekcií posielal ľudí do plynu, pískal si Traviatu. V tábore nastolil hrôzovládu. Podľa Margity najsadistickejšiu a najvyčerpávajúcejšiu. Bol nevyspytateľný. Uprostred veselej nálady začal robiť selekcie, vzápätí sa usmial a obľúbeným dvojčatám dal cukrík.

Hrôzu z neho mali i kolegovia. Margita chránila jednu ženu s príznakmi šarlachu. Povedala ošetrujúcemu lekárovi, že je to žihľavka. „Klameš, viem, že klameš a hovoríš o chrípke alebo zápale pľúc aj pri škvrnitom týfuse. Píš si teda falošné diagnózy, chráň pacientov, ale tak, aby sa o tom nedozvedel doktor Mengele.“

Medzi trinitármi na otvorení výstavy venovanej mníške Angele, neskôr blahoslavenej, ktorá zahynula v Osvienčime. 8 fotografií v galérii Medzi trinitármi na otvorení výstavy venovanej mníške Angele, neskôr blahoslavenej, ktorá zahynula v Osvienčime. Zdroj: Archív

Koncom roka 1944, keď sa blížil koniec vojny, bol opäť pripravený transport do plynu. Ženy stáli na nákladných autách, neďaleko nich Mengele.

Zrazu k nemu prišlo malé dievčatko a prosilo ho, aby jej mamu neposielal na smrť. On sa na ňu len chladne pozrel. Vtom sa ho spýtalo: „Vy nemáte matku ani deti?“ Mengele sa otočil k najbližšiemu esesákovi a kázal mu hodiť dieťa k matke. O chvíľu ich obe odvážali do plynovej komory. Aj takúto skúsenosť mala Margita s Anjelom smrti.

Pochod hrôzy

Slobody sa Margita Schwalbová dočkala v máji 1945 po pochode smrti. Po troch rokoch v Osvienčime v januá­ri 1945 nastúpila na cestu, o ktorej nevedela, či ju prežije.

Esesáci dali ženám deky, kúsok chleba a hnali ich pešo do tábora v Ravensbrücku. Tri dni a 4 noci. Kto zaostal, nevládal, toho zastrelili. Cestu lemovali stovky mŕtvych. Margita pomáhala aj tu: podopierala vysilené ženy, iné si zasa oprela o plece a ťahala ich.

Po vojne si dokončila v Prahe štúdium medicíny, promovala v roku 1947. Vrátila sa do Bratislavy a chcela pracovať ako detská lekárka. Nebolo pre ňu miesto, vraj je detských lekárov dosť. Niektorí kolegovia s ľudáckou minulosťou ju ešte stále „nemuseli“.

Začiatkom 50. rokov však nastúpila na 2. detskú kliniku a zotrvala tam 25 rokov. Svoju budúcnosť spojila s komunistickou stranou. Stala sa jej členkou z presvedčenia, po hrôzach v koncentráku sa jej táto strana javila ako tá, ktorá uľahčí ľuďom život.

Keď zistila, že to tak nie je, verejne to dávala najavo na schôdzach – vystúpila proti zinscenovaným procesom v 50 rokoch, odsúdila krvavú revolúciu v Maďarsku v roku 1956, aj okupáciu Československa v roku 1968. V podobnom duchu hovorila počas previerok straníkov.

Docentka Schwalbová so svojou malou pacientkou. 8 fotografií v galérii Docentka Schwalbová so svojou malou pacientkou. Zdroj: Archív

Keď sa vyjadrila, že okupáciou Rusmi bola šokovaná, reakcia komunistov bola okamžitá: buď odíde z kliniky sama, alebo ju prepustia pre stratu dôvery. A, samozrejme, vylúčili ju zo strany.

Aj tentoraz reagovala rozhodne – mala 56 rokov a odišla do dôchodku. Lekárka, ktorá zachraňovala v Osvienčime, liečila deti na bratislavskej klinike, bola pri zrode pediatrie na LF UK, sa stala nežiaducou.

Margita Schwalbová však na svet nezanevrela. Chodila na prednášky a besedy do škôl, rozprávala o hrôzach Osvienčimu, zdôrazňovala, že sa na ne nesmie zabudnúť. Sama o tom napísala knihy Vyhasnuté oči a Žila som životy druhých. Zomrela 30. 12. 2002 vo veku 87 rokov.

Focus Media
VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×