Je jednou z najmenej známych krajín Európy, ktorá bude musieť ešte zopár rokov počkať na svoje objavenie. Malá, blízka, no zároveň exotická krajina skvelého vína a príťažlivých kláštorov. Ako vyzerá Kišiňov, slávne podzemné mesto plné vína menom Cricova či Starý Orhei? Pootvorte dvere do neznáma.

Do Kišiňova, polmiliónového hlavného mesta Moldavska, sa zbiehajú maršrutky azda zo všetkých kútov krajiny. Miestna autobusová stanica je rušná. Niekoľko bábušiek využilo situáciu s novými prišelcami. Predávajú ovocie, zeleninu, pirôžky, palacinky či domáce džemy.

Všetko naokolo má nádych akéhosi starého, zabudnutého sveta, ktorý sa na Západe vytratil, no je taký typický a bežný pre krajiny bývalého Sovietskeho zväzu. Aj Moldavsko bolo jednou z pätnástich republík obrovskej mašinérie tiahnúcej sa od Baltského mora až po Beringovu úžinu.

Ošarpané budovy sa z bočných uličiek stratia a mestom sa rozbehne bulvár Stefana cel Mare. Akoby bol niťou, na ktorú nastokli takmer všetky významné a dôležité miesta Kišiňova. Orientácia je tu viac než jednoduchá a mesto tak v plnej paráde ukazuje svoje tromfy.

Bulvár zdobia moldavské a európske vlajky, nechýbajú ani erby Kišiňova, aby sa nezabudlo, že hlavné mesto je najdôležitejším v krajine. Všetko je upravené, čisté, bez smetí a bez ničoho, čo by kazilo dojem.

Práve naopak. Historické budovy sa predbiehajú v tom, ktorá viac zaujme oko návštevníka. Tu stojí stará, zrekonštruovaná banka, divadlo, informačná kancelária, obchodíky a občas aj podnik či reštaurácia. Závan architektúry sa nesie v duchu Viedne či Budapešti, akoby až sem siahala rakúsko-uhorská ríša.

Kišiňov je na prvý pohľad pôsobivým miestom s príjemnou atmosférou. Bulvár Stefana cel Mare sa odrazu rozleje do obrovského priestoru presne po vzore monumentálnej sovietskej architektúry.

Z jednej strany uzatvára námestie vládna budova bez života, no druhá strana je pravým opakom. Rozprestiera sa tu totiž mestský park, do ktorého možno vojsť cez Víťazný oblúk a ktorému dominuje hlavná ikona Kišiňova – Katedrála Kristovho narodenia.

Jej neoklasicistické črty jemne pripomínajú staroveký chrám a neďaleko kupoly sa dvíha vysoká zvonica. Neprežila pustošenie komunistov v 70. rokoch, a tak ju museli po páde režimu postaviť nanovo. Medzi snehobielymi stĺpmi sa zložili dve žobráčky, ale len čo ich zbadali uniformovaní policajti, museli okamžite preč.

Všade naokolo sú stromy a keď je vonku pekne, lavičky a park sa zaplnia ľuďmi. Najmä podvečer patrí park k najživším miestam celého centra. Neďaleko od katedrály nájdete aj obľúbený podnik, ktorý vám odporučí viacero domácich. Ak chcete zistiť, ako chutí moldavská kuchyňa, Kišiňov je skvelým miestom.

„Určite by ste si mali dať mamaligu a sarmale,“ znie rada domáceho, ktorý prenajíma byty.

Mamaliga je chuťovo podobná talianskej polente a najradšej si ju dávajú so slaným syrom a kúskami bravčového mäsa. Kalorická pochúťka, ktorá poprehadzuje váš rebríček. Nechýba tu ani vôňa grilovaného mäsa, poháriky moldavského vína, kapustové sarmale plnené mäsom či neskutočné dezerty, ktoré si budete chcieť dať znovu hneď na ďalší deň.

Krása Kišiňova sa neskrýva len v nablýskanom centre s ikonami mesta. Jeho duša poletuje v bočných opustených uličkách, ktoré tak krásne nahlodáva čas. V starých častiach mesta sa chodníky kľukatia, praskajú a nad nimi rastú košaté platany.

Vďaka nim je všade tieň a v horúčave si pod nimi miestni radi oddýchnu. Ráno sa prechádzajú s nákupnými taškami, posedia v kaviarničke a muži sa stretnú v parku pri novinkách predošlých hodín.

Pred historickým múzeom stojí socha rímskej vlčice s Romulom a Remom. Dnu do múzea sa nikto nehrnie, len strážnik sedí opustený na schodoch a letargicky sa pozerá do diaľky. Ani ďalšie kišiňovské múzeá nepraskajú vo švíkoch, všetky sú umiestnené v obrovských, prázdnych a honosných budovách pripomínajúcich paláce.

V múzeu tradícií akoby sa zastavil čas pred štyridsiatimi rokmi, ale možno práve to je jeho pointou. Kišiňovské potulky vás onedlho privedú k buste Puškina v miestnom parku, ale aj ku krásnej ortodoxnej katedrále s kupolami. Napokon sa ocitnete zoči-voči soche Stefana cel Mare, teda Štefana III. Veľkého.

Postavil historické Moldavsko na piedestál a odrazil silných Osmanov, ktorí si na tento kút zeme brúsili zuby. Stal sa národným hrdinom a dnes zdobí jeho portrét bankovky, sochy, skrášľuje parky a jeho meno sa nesie bulvármi či námestiami.

O Kišiňov sa budete po celý čas deliť len s hŕstkou turistov, ak však chcete napriek tomu nájsť miesto, kam sa zatúla málokto, vyberte sa do miestneho skanzenu na periférii. Mnohí o ňom ani netušia.

Autobus verejnej dopravy sa prebíja cestami-necestami, správna zastávka je až na konečnej. Potom už len stačí vojsť do lesoparku s jazerom, kráčať okolo neho, stretnúť niekoľko bezdomovcov a medzi stromami sa odrazu vynorí krásny drevený kostolík, srdce skanzenu. V stavbe zo 17. storočia práve prebieha svadba. Vidno niekoľko drahých áut, ľudí v tmavých okuliaroch a nevestu v bielych šatách.

Kto by chcel na chvíľku opustiť rušný svet hlavného mesta a ponoriť sa do pokoja, mal by sa vybrať za kláštormi Orheiul Vechi, teda do Starého Orheia. Ležia necelých 60 kilometrov severne od Kišiňova, no cesta sem trvá pokojne aj hodinu a pol. To je na tom pekné, nikam sa neponáhľať a sledovať z okna pokojnú, úrodnú krajinu plnú poľnohospodárskych políčok.

Tá moldavská patrí medzi najúrodnejšie v Európe, preto v krajine pestujú plno zeleniny a ovocia skvelej chuti. Pred nami sa vynorí rieka Raut a zaujímavé útesy. To je znak toho, že sa blížime, pretože Orhei postavili práve do takéhoto fantastického prostredia.

O pár kilometrov južne sa Raut vleje do Dnestra a spoločne sa napokon vlievajú do Čierneho mora. Ráz krajiny v okolí Orheia akoby patril do iného sveta. Kým inde je Moldavsko vystreté, tu ozdobili okolie vápencové skaliská pripomínajúce roztvorený kaňon.

Vďaka tomu sa tu vystriedalo niekoľko civilizácií a toto územie poznali dokonca ľudia v paleolite. Hore na vápencovom zráze sa zaleskne zlatá cibuľovitá kupola a zvonica. Presne tam ležia najposvätnejšie miesta celého Moldavska. Posledných pár stoviek metrov musí človek šliapať po vlastných, a tak je cesta ku kláštoru a jaskyniam pre mnohých akoby malou púťou.

Pozdĺž prašnej cesty sa rozložilo niekoľko miestnych z neďalekej dedinky a z provizórnych stolčekov predávajú domáce, ráno upečené koláčiky a kompóty na pitie plné ovocia.

Kde-tu nájdete i doma vyrábané víno, ktoré vám radi nalejú do pohárika či predajú rovno vo fľaši. Je jemne trpké, ale k atmosfére drsnej krajiny sa akosi prirodzene hodí. Moldavci ho pijú ako vodu a predavač sa smeje, že ak muž nevie vyrobiť dobré víno, nie je ani mužom. Iný kraj, iný mrav...

Hore na vápencovej skale sa krčí neveľká kaplnka pripomínajúca zvonicu, ktorú akoby sem len tak niekto položil. Nič nie je náhoda, pretože neďaleko od nej sa dá ponoriť do skál a vojsť do svätých jaskýň ukrytých v kopci. Práve v jaskyniach sa udomácnili aj raní kresťania túžiaci žiť pustovníckym spôsobom života.

Medzi chladnými stenami, ktoré zohrievali len plamene sviečok, sa kresťanstvo udržalo po stáročia. Hŕstka ľudí schádza kamennými schodmi do jaskyne, ženy si zahalia vlasy. Dnu v jaskyni sedí mladý mních s výzorom starca pre svoju dlhú, neupravenú bradu a vážnosť, ktorá sa mu zrkadlí na tvári.

Jedna časť jaskýň patrila kobkám pre mníchov. V rohu stojí drevený ikonostas ozdobený farebnými ikonami svätcov, oltár, niekoľko kvetov a miesto s plápolajúcimi sviečkami voňajúcimi po mede. Stačí pár krokov od ikonostasu a z priestoru vedie cesta von na okraj vápencového zrázu.

Zopár ľudí si sem prišlo posedieť s výhľadom na krajinu, no väčšina len príde, vyberie z vrecka mincu a snaží sa ju pribiť na stenu. Sú ich tu stovky, ak nie viac. Každý verí, že práve tá jeho mu splní želanie. Stena posiata snami sa zaleskne vždy, keď na ňu dopadnú slnečné lúče.

Mních sediaci vo vnútri sa ani nepohne a len mlčky sleduje, čo sa naokolo deje. Starý Orhei tu nekončí, dá sa totiž pokračovať po hrebeni k novšiemu kláštoru, kde sa koná menšia oslava a nervózne tu čaká väčšia rodinka.

Ikonou starého Orheia je kamenný kríž zapichnutý hore v skale. V Moldavsku predstavuje symbol kresťanstva, a tak sa pri ňom ľudia zastavujú a fotia. Niektorí dokonca podídu bližšie, dotknú sa ho a vidno, ako perami odriekajú tichú modlitbu.

Krajina pod našimi nohami je krásna. Táto rovina pretkaná riekou Raut by mohla rozprávať príbehy. Kedysi tu stála dácka pevnosť, neskôr sa tadiaľto prehnala Zlatá horda a až po nej si tu Moldavci postavili svoju pevnosť, ruiny ktorej stoja dodnes.

Ak by sme mali vybrať len jednu jedinú vec, ktorá Moldavsko preslávila ďaleko za jeho hranicami, nebudú to ani kišiňovské pamiatky, ani kláštory vyhĺbené do skál, ale víno. Odveký nektár bohov, ktorý opisovali antickí básnici, milovali ho ľudia v každom storočí a dodnes patrí medzi najobľúbenejšie nápoje.

Kto sa chce vydať po stopách vína, nemôže minúť Cricovu ležiacu len necelú polhodinku cesty severne od hlavného mesta. Už cestou do tohto 10-tisícového mestečka sa naokolo rozostúpia vinice, ktoré akoby nemali konca-kraja.

Viete si predstaviť podzemné mesto? Presne tak totiž Cricova pôsobí a keby sme spočítali všetky chodby, ktoré sa navzájom prepletajú do tajomného labyrintu, skončili by sme pri neskutočnom čísle 120 kilometrov. Ani s týmto číslom nie je Cricova svetovou jednotkou, pretože rekord drží ďalšie moldavské miesto Millesti Mici s 200 kilometrami chodieb.

„Dajte si na seba niečo teplé, začíname!“ ozve sa ráznym hlasom mladá sprievodkyňa pri vstupnej bráne. Do podzemných chodieb robia dnes niekoľko exkurzií denne a je o ne taký záujem, že sa oplatí objednať si lístky aspoň deň či dva vopred. Každý, kto navštívi Moldavsko, chce toto miesto vidieť.

Hoci je vonku viac ako 30 stupňov, v pivniciach a chodbách klesne teplota minimálne o polovicu. Cricova je taká obrovská, že nebudete len kráčať, ale rovno vás naložia na elektromobil a budete sa v podzemí voziť, aby ste objavovali jednotlivé časti a príbehy vinárskeho priemyslu. Obrovské množstvá sudov nemajú konca-kraja.

„Všetky dovážame z Talianska, lebo ich kvalita je presne to, čo potrebuje naše víno,“ ukáže na ne sprievodkyňa. Po piatich rokoch ich predávajú výrobcom koňaku, ktorý má tiež v Moldavsku svoje miesto.

Podzemný labyrint v Cricove je taký obrovský, že by ste sa tu bez problémov stratili. Sú tu dokonca názvy ulíc, sem-tam semafor, no aj tak je to pre návštevníka španielska dedina.

„Dodnes sa tu však traduje aj príbeh o Jurijovi Gagarinovi, ktorý údajne prišiel na návštevu podzemia, stratil sa a vyšiel von až po dvoch dňoch,“ smeje sa sprievodkyňa. Ochutnávka šumivého vína neminie nikoho a aby si ho človek vážil, na vlastné oči uvidí chodbu preplnenú fľaškami, ktoré treba otáčať.

„Pracuje tu niekoľko žien, ktoré každý deň počas svojho pracovného času obracajú fľašky,“ dozvieme sa.

Je to precízna práca. Treba vedieť, kedy fľašku otočiť, aby všetko fungovalo tak, ako má. Hodina v podzemí sa stratí ako pohárik dobrého vína a na konci sú najzaujímavejšie miesta. Cricova už desaťročia láka prezidentov, štátnikov či iné významné osobnosti, a tak tu nájdete galériu s fotografiami či príbehmi.

Vedeli ste, že práve toto miesto si vybral Vladimir Putin na svoju oslavu päťdesiatky? Pred piatimi rokmi ho však Moldavsko a jeho túžba byť súčasťou Západu a nie Východu nahnevalo tak, že obmedzil dovoz moldavského vína, čím mu zasadil tvrdú ranu.

Salóniky čakajú na svojich hostí a múzeum čo-to prezradí o histórii. Každému padnú oči aj na najstaršiu fľašu Cricovy z roku 1902. Dnes je v zbierke vinice vyše 1,3 milióna fliaš. Na konci prehliadky čaká ochutnávka lokálnych vín s malým občerstvením. Tomu sa povie čerešnička na torte.

Myslíte, že odtiaľto budete schopní odísť bez toho, aby ste si so sebou odniesli suvenír v podobe niekoľkých fliaš? Moldavsko tak budete cítiť aj doma dávno po vašom návrate.

<em>Malá východoeurópska krajina, celým názvom Moldavská republika, leží v zovretí dvoch oveľa väčších susedov, Rumunska a Ukrajiny. Kedysi bola súčasťou Osmanskej ríše, neskôr ruského impéria a Sovietskeho zväzu. Osamostatnenie Moldavska do súčasnej podoby prišlo v auguste 1991. Hlavným mestom je Kišiňov, na ploche s rozlohou 33 846 km² žijú necelé 3 milióny obyvateľov, menou je moldavský leu. Ide o jeden z ekonomicky najzaostalejších európskych štátov. Darí sa najmä poľnohospodárstvu (pestovaniu základných obilnín, tabaku, rastlín na výrobu éterických olejov či vinohradníctvu), ktoré zabezpečuje vyše polovicu HDP krajiny a zamestnáva 46 percent ekonomicky aktívnych obyvateľov.</em>

Víno v tieni kláštorov: V tajomnom labyrinte sa údajne stratil aj slávny kozmonaut

Výber pre vás