Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Rok po dvojnásobnej vražde súrodenci Jána Kuciaka prehovorili o svojich pocitoch: Slzy sú na dennom poriadku

09.02.2019 (5/2019) Ani rok po neľútostnej dvojnásobnej vražde, ktorá zburcovala našu krajinu, neutícha bolesť v srdciach. Aj o nej rozprávajú Mária (25) a Jozef (27), súrodenci novinára Jána kuciaka (†27).
Rok po dvojnásobnej vražde súrodenci Jána Kuciaka prehovorili o svojich pocitoch: Slzy sú na dennom poriadku
9 fotografií v galérii
Autor fotografie: Archív rodiny Kuciakovej

Je zaujímavé, že všetkým trom vám rodičia dali biblické mená.

J.: Sme veriaca rodina, ale má to aj iný súvis. Keď sa narodil Janko, dostal meno po zosnulom dedkovi. Ako druhé malo prísť dievča, tak si naši povedali, že budú mať Janka a Marienku. Prišiel som však ja a dali mi meno po ocinovi.

M.: Mne vybrala meno starká z maminej strany.

Aká ste rodina? Vaša mama pôsobí introvertne, otec sčítane, vy dvaja empaticky, zrejme s patričnou vášňou prežívate dianie okolo.

J.: Ocino chodil na gymnázium, vtedy to bola veľká vec. Vždy sa pozerá na veci logicky a veľa číta. Mamina je veľmi citlivá a obetavá, nepovie toho veľa, ale doma je to inak. Od mala nás častovala toľkými otázkami, že z nás postupne dostala všetko, čo sme v daný deň prežili. My deti sme taký mix ich pováh. Janko mal z oboch najviac, rád sa učil a počúval rodičov. Ja s Majkou sme už boli väčší rebeli, najmä v puberte. Nechcem, aby to vyznelo prehnane, ale Janko bol vždy dobrý a poslušný. Aj ako súrodenec nás usmernil a nezapájal sa do detského hašterenia. Nikdy mi neodmietol pomoc, nezmenilo sa to ani keď sme boli dospelí. Bol to ten najlepší brat a veľmi ma bolí, že som mu nemohol pomôcť.

M.: Mamina je dosť hanblivá a politika ju veľmi nezaujíma. Keď sa jej niečo bytostne dotýkalo, bol tu tatino, ktorý jej to vždy vysvetlil. Otec sa vždy o všetko zaujíma, veľa číta, veľa precestoval a veľa vecí vie. Janko bol v tomto tatinovi dosť podobný. Ja s Jojom sme skôr vždy bolí tí, ktorí, ako ste správne podotkli, všetko prežívali s dávkou vášne. Janko všetko racionálne premyslel a emócie dával bokom. Samozrejme, nie v súkromnom živote.

Mnohé rodiny dokážu prekonať smútok aj vďaka rozprávaniu sa, spoločnému vyjadrovaniu pocitov.

J.: Ako pubertiaka si ma kamaráti doberali, keď sme išli napríklad na dvojdňový výlet, pretože večer som volal rodičom. Aj keď som išiel k Jankovi pomáhať, vždy, ako som vystúpil z vlaku, musel som poslať domov správu, že som dorazil. Aj toto nešťastie prežívame spolu. Je však ťažké vidieť rodičov trápiť sa, to najhoršie sa snažím zvládnuť sám, s priateľkou alebo s Majkou.

M.: S rodinou Martinky sa navštevujeme každý mesiac. Rozprávame sa, spomíname a, samozrejme, riešime veci okolo vyšetrovania. Je to veľmi ťažké, nikto z nás by to nezvládol bez toho druhého.

Ako ten ostatný rok zmenil vaše životy?

J.: Totálne naruby. To prázdno, ktoré zostalo, sa nedá ničím naplniť.

M.: Prišla som o brata a švagrinú. Niekedy, keď sa zobudím, premýšľam, či to všetko, čo sa stalo, je skutočné. Stále nechcem veriť tomu, že je to pravda a že s tým budeme musieť ďalej žiť.

9 fotografií v galérii Zdroj: Archív rodiny Kuciakovej

Váš smútok prežíval takmer celý svet. Pomohlo vám to, alebo je strata bolestivá tak či tak?

J.: Nechcem aby to vyznelo nevďačne, veľmi si vážime každého, kto sa nám snaží pomôcť. Ale bolesť to potlačilo len na chvíľu. S tým, že vám niekto zastrelí brata a švagrinú, sa zmieriť nedá a slzy sú na dennom poriadku.

M.: Nezmenší to bolesť, ale vnesie trochu nádeje v lepší zajtrajšok a tú, si myslím, potrebuje každý z nás.

Jána hodnotili ako novinára, ktorý vedel veľmi dobre analyzovať. Javil sa takto už v detstve? Bol váš vodca?

J.: Janko bol od detstva veľmi rozumný a bavili ho logické predmety. S ocinom hrával šach, nosil diplomy z matematických súťaží. Nedá sa povedať, že by nám chcel byť vodcom, nikdy netúžil nikoho viesť, nikdy sa ničím nechválil ani nevyvyšoval. Ja, keď som niesol diplom z matematickej olympiády, už od dverí som kričal – mamina, aha, čo mám. Janko takýto diplom aj zabudol vyložiť z tašky.

M.: Bol najstarší z nás a najrozumnejší. Vedel si priznať chybu, čo mne aj Jojovi robilo niekedy trochu problém.

Okrem toho tvrdil, že keď sa púšťa do kauzy, musí mať silnú indíciu.

J.: Niekedy to bolo až otravné a zábavné, ako si vedel všetko spojiť. Keď sme pre neho napríklad tajne pripravovali darček, on si z nášho správania vydedukoval, čo to bude. Všetko, čo začal robiť, robil do úplnej hĺbky. Naštudoval všetky podklady a keď niečomu nerozumel, opýtal sa, naučil sa to a potom pokračoval. Ocino často spomína, že ,,prečo‘‘ počúval od Janka už odkedy sa naučil rozprávať.

Doma ste nemali počítač, takmer ho preto neprijali na osemročné gymnázium.

J.: Aj keď sme po ňom ako deti túžili, teraz som vďačný, že sme ho nemali. Mali sme viac času na seba, boli vonku, veľa čítali a večer sedeli všetci spolu pred televíziou.

M.: Mali sme krásne detstvo. Nič, okrem pár materiálnych vecí, nám nechýbalo. Rodičia by pre nás urobili to posledné a takisto aj my pre nich. Vďaka skromnosti nás naučili vážiť si veci. A naučili nás súdržnosti a pomoci. To vás žiadne peniaze nenaučia.

Nikto v minulosti neveril, že by na Slovensku niekto zabil novinára, vlastne aj Ján mal podobný názor.

J.: Vždy sme sa o neho báli, ale práve on nás vždy upokojil, že mu nič nehrozí.

M.: Bola som s ním v deň, keď sa mu vyhrážal Marián Kočner. Keď mi pustil ten záznam rozhovoru, veľmi som sa zľakla. No on sa usmieval. Hovoril, že nežijeme v Amerike, že tu sa novinári nevraždia. Vraj ho niekto bude chcieť maximálne zdiskreditovať, ale toho sa nebál.

Martnu a Jána zabil vrah v ich dome, hlavný objednávateľ zatiaľ nie je známy. 9 fotografií v galérii Martnu a Jána zabil vrah v ich dome, hlavný objednávateľ zatiaľ nie je známy. Zdroj: Archív rodiny Kuciakovej

Po Jánovej smrti vyšlo do ulíc veľa ľudí, ale aj tak – veríte ešte v slušné Slovensko? Neuvažovali ste, že budete radšej žiť v inej krajine?

J.: Veľmi sme si vážili túto podporu a úprimne poviem, silno ma prekvapilo, koľko slušných a samostatne uvažujúcich ľudí u nás je. Nebyť ich všetkých, naša viera v spravodlivosť by bola oveľa menšia. Je veľmi veľa aj mladých ľudí, ktorí už nechcú žiť v skorumpovanom štáte. Bol som pred našou tragédiou skôr pesimista, nedúfal som, že by sa časom mohlo niečo zmeniť, že by som k tomu mohol nejako prispieť, snažil som sa prehliadať zlo. Teraz ale chápem, že sa nesmieme dať manipulovať a hocikde sme, nesmieme tolerovať nespravodlivosť.

M.: Janko každým článkom dúfal, že aspoň niekoľkým ľuďom otvorí oči a začnú sa zaujímať o to, v akom štáte žijeme. Neviem, či vo mne nejaká viera ostala. Keď som však videla všetkých tých ľudí na zhromaždeniach, dúfala som. Veľa ľudí mi doteraz píše, že sú s nami a vždy budú. Som im za to veľmi vďačná, dáva mi to nádej. Ale niekedy mám pocit, že situácia sa dostáva tam, kde bola predtým. Že tá bublina praskla a ľudí, ktorí chcú slušné Slovensko, je menej a menej.

Keď čítam niekedy tie komentáre pod článkami na internete, nerozumiem, ako môžu byť ľudia na seba takí zlí. Dúfam, že sa mýlim a že sa tu niečo zmení. O tom, že by som išla žiť do inej krajiny, som neuvažovala. Samozrejme, chcela som niekedy zbaliť rodinu a odísť preč. Ale neodišla by som tak, že by som tu nechala rodičov a brata. Ja som sa zo Štiavnika presťahovala do Nitry, čo je cca 170 km, a už mám zlý pocit, že som ďaleko od nich.

Slovensko už prestávalo veriť, že vrahovia budú niekedy odhalení. Čo ste prežívali v deň, keď NAKA zasahovala v Kollárove a Komárne?

J.: Hnev, zúrivosť, pochybnosti, ale aj nádej, že sa dočkáme spravodlivosti. Nemali sme závažný dôvod neveriť vyšetrovateľom a prokurátorom, neverili sme ich nadriadeným a tak je to dodnes. Aj v polícii, na prokuratúre, či na súdoch sú poctiví ľudia, ktorí majú rodinu, chcú byť spravodliví a nenechajú sa ovplyvniť. Preto stále veríme, že všetky tie nitky, aj tie najvyššie, sa rozpletú. Vďaka práci niektorých ľudí z polície, vďaka slušným prokurátorom, vďaka zahraničnej pomoci, vďaka kontrole a práci médií, vďaka tlaku spoločnosti.

M.: Vedela som, že je to len začiatok. Do konca je však ešte veľmi ďaleko.

Rozmýšľate nad ľuďmi, ktorí vykonali toto strašné zlo? Dokážete im odpustiť, pozrieť sa im do očí?

J.: Neviem ich pochopiť. Museli byť ovplyvnení prostredím, rodinou, výchovou. Kam ich zahnali peniaze, je dôkazom chorých hodnôt týchto ľudí. Za určitých okolností by som im odpustiť vedel, nechcem v sebe dusiť nenávisť, tej je všade naokolo dosť. Pozrieť by som sa na nich však zblízka nechcel, zničili nám životy a zobrali časť z nás. Neviem odhadnúť, akú reakciu by to vo mne vyvolalo.

M.: Neodpustím im nikdy. Nemám dôvod a asi na to nie som ani dostatočne silná. A do očí sa im asi raz budem musieť pozrieť, no neviem, ako sa zachovám.

Snímka z detstva, Janko bol najstarší, nezapájal sa však do detských šarvátok. 9 fotografií v galérii Snímka z detstva, Janko bol najstarší, nezapájal sa však do detských šarvátok. Zdroj: Archív rodiny Kuciakovej

Stále nie je známy objednávateľ. Veríte, že ho spoznáme?

J.: Musíme veriť. Kdesi vnútri sa však aj obávame, či to nebudú len nastavené figúrky. Často sme svedkami toho, ako mocní dokážu aj úplne jasné fakty obrátiť a bez hanby klamať. Verím, že ani vyšetrovatelia, ani časť prokuratúry sa nedajú ovplyvniť a budú nekompromisne, slušne a profesionálne pokračovať aj k tým najvyšším schodom rebríka.

M.: Skôr dúfam, ako verím. Samotní vyšetrovatelia sú pod veľkým tlakom, pretože to smeruje veľmi vysoko. Dúfam však, že sa tí dobrí vyšetrovatelia nezľaknú a budú robiť svoju prácu tak dobre ako doteraz.

Jána aj iných novinárov sledovali. Pobúrilo vás to?

J.: Na Jankovi ani Maťke nemohli nič negatívne odsledovať, to ich zrejme dohnalo až tak ďaleko. Janko chodil neskoro z práce, spoločenský život a voľný čas nemal takmer žiadny. Často mi volal aj po 22. h večer, keď potreboval radu, aké lepidlo kúpiť na lepenie kachličiek, alebo práve ťahal káble na elektrinu.

M.: Mali sme tieto informácie zo spisu, spoločne s výpoveďami sledovateľov, aj s fotkami. Neprekvapilo nás to. Od začiatku sme vedeli, že ich niekto sledoval. Ale aj tak to bol hrozný pocit.

Vyšetrovanie napreduje veľmi prekvapivo, Alena Zs. mala kontakty s vysokopostavenými mužmi z politiky.

J.: Už samotné zapieranie konverzácie je prvou indíciou k tomu, že sa dialo niečo, čo je mimo zákona. Je nepredstaviteľné, aby ľudia ešte aj po zverejnení fotiek dokázali veriť, že sa komunikácia nestala.

M.: Bola to, okrem iného, volavka, a očividne si svoju prácu vykonávala dobre. No títo muži by nemali pred kamerami utekať, ale postaviť sa pred ne a pravdivo odpovedať na otázky. Ale to od nich asi čakám veľa…

Veríte ešte politikom, pôjdete napríklad voliť?

J. a M.: V žiadnej skupine ľudí nie sú všetci zlí alebo všetci dobrí. Voliť určite pôjdeme, Janko s Maťkou nás pri každých voľbách k tomu burcovali. Ak sme k voľbám ľahostajní, nemáme právo sa potom na našu životnú úroveň sťažovať.

Jozef, ste členom dozornej rady Investigatívneho centra Jána Kuciaka. Čo to pre vás znamená?

J.: Silno som vnímal, aj keď som tomu vtedy až natoľko nerozumel, keď Janko hovorieval, aké by bolo super mať na Slovensku obdobu českého centra pre investigatívnu žurnalistiku. Veľmi veľa káuz má presah za naše hranice, do daňových rajov, či susedných štátov a každá kooperácia novinárov je veľmi dôležitá pre ešte lepší výsledok. Je mi však strašne ľúto, že Janko sa tohto nedožil. Dúfam, že tam zhora sa z toho teší. Vždy bol zástancom spolupráce napriek tomu, že médiá boli konkurenčné. V ICJK budem mať v spolupráci s inými ľuďmi dozor nad činnosťou centra. Veľa skúseností s podobnou prácou nemám a mrzí ma, že neviem pomôcť aj pri samotnej investigatíve.

Jánovi pomáhala s rekonštrukciou domu celá rodina. 9 fotografií v galérii Jánovi pomáhala s rekonštrukciou domu celá rodina. Zdroj: Archív rodiny Kuciakovej

Čo bude s domom vo Veľkej Mači? Pred rokom sa uvažovalo o zriadení pamätníka. Ján čerpal na kúpu domu hypotekárny úver. Ako sa vyrovnáte s týmto záväzkom?

J.: Z domu sme si zobrali len spomienkové veci. Nikto z nás nemá silu chodiť domček kontrolovať a navyše všetci bývame od Veľkej Mače veľmi ďaleko. Splátky hypotéky sú až do skončenia dedičského konania zmrazené. Uvidíme, čo bude potom. Prinajhoršom, ja ešte hypotéku nemám. Momentálne už vieme, že pamätné miesto, aj po dohode so susedmi, zrejme vznikne, ale dom jeho súčasťou nebude.

M.: Rozhodli sme sa dom zbúrať. Necháme stáť len letnú kuchyňu. Tam by sme chceli zriadiť malé pietne miesto s obľúbenými vecami Janka a Martinky. A v záhrade sa vysadia nejaké stromčeky.

Ako strávite 21. február? Spomínate si ešte, čo ste práve robili v tento deň pred rokom?

J.: Ráno som nastúpil do práce, potom som rezal drevo na kúrenie a večer som bol s priateľkou, nemali sme tušenie, čo sa deje. Tento rok budeme v Gregorovciach, bude sa tam konať svätá omša za Janka a Martinku.

M.: Bola som v práci, večer som si písala s Martinkou, do 19.55, na to nikdy nezabudnem.

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×