Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Dedina sánkarov na východe Slovenska: V Helcmanovciach vyrástli už štyria olympionici!

05.02.2019 (4/2019) Obec na dolnom toku Hnilca, zovretá hustými lesmi Volovských vrchov, je so svojou základnou školou svetovým unikátom.
Dedina sánkarov na východe Slovenska: V Helcmanovciach vyrástli už štyria olympionici!
9 fotografií v galérii
Aj títo miestni chlapci by sa raz chceli dostať na olympijské hry.
Autor fotografie: Peter Ličák

Škola nemá telocvičňu, ale jej riaditeľ Rastislav Drajna (49) vychoval ako učiteľ telesnej výchovy a tréner školského športového klubu sánkovania štyroch olympionikov. Klobúk dole pred takýmto skvelým výkonom v takýchto nežičlivých podmienkach.


Angličania vo Švajčiarsku

Sánkarský šport dali svetu bohatí Angličania na zimnej dovolenke vo švajčiarskych Alpách. Traduje sa, že pospájali svoje sane a takéto sánkovanie ich tak očarilo, že z tohto nápadu napokon vznikli prvé boby. Podľa dobových záznamov sa prvé preteky sánkarov uskutočnili pri švajčiarskom Davose v roku 1883. V roku 1914 sa na sánkarskej dráhe na vrchu Ještěd nad Libercom konali prvé majstrovstvá Európy v jazde na saniach, ktoré zorganizoval po svojom ročnom pôsobení prvý medzinárodný spolok združujúci nadšencov nového zimného športu.

Historicky prvými majstrami Európy v jazde na saniach sa stali E. Posselt s K. Lobelom z Jablonca nad Nisou. A hoci sa na saniach začalo športovo jazdiť už v 80. rokoch 19. storočia, sánkovanie je najmladším športom zimných olympijských hier. Prvé olympijské medaily sa za najlepšie výkony na sánkarskej dráhe udeľovali až na zimnej olympiáde v roku 1964.


Dráha z podvalov

„Štvrtého marca uplynie už 60 rokov od chvíle, čo sa v našej dedine začala písať história sánkarského športu a oddielu. A mňa hreje pri srdci, že sa to všetko začalo na našej škole, ktorú viedol pán Uličný. Na konci zimy 1959 prišli poštou do školy propozície z Krajského domu pionierov a mládeže v Košiciach o možnej účasti piatich žiakov na sánkarských pretekoch na dráhe Hrebienok – Starý Smokovec.

Podmienkou bolo, aby si doniesli vlastné sane. A hoci nikto z nich nikdy sánkarskú dráhu nevidel, veď helcmanovské deti sa sánkovali len na okolitých briežkoch, v záhradách či uliciach, družstvo zostavené z dvojice dievčat a troch chlapcov sa z Vysokých Tatier vrátilo s tretím miestom.

Helcmanovské deti sa vtedy sánkovali na ,sligačoch‘, obyčajnej doske s priklincovanými korčuľami. Keď zvládli jazdu na tomto čude, nerobilo šarvancom problém zvládnuť ani riadne sane na sánkarskej dráhe,“ načiera do histórie helcmanovského sánkarstva úspešný tréner Rastislav Drajna.

Rastislav Drajna je pyšný na svojich odchovancov. 9 fotografií v galérii Rastislav Drajna je pyšný na svojich odchovancov. Zdroj: Peter Ličák

Úspech žiakov na tatranských pretekoch vyburcoval učiteľa matematiky a rysovania Jána Grešnera, aby sa zúčastnil kurzu na trénera sánkarského športu, a ruka v ruke s tým založil v Helcmanovciach prvý sánkarský klub.

Medzi jeho prvých členov a pretekárov patrili Elza Mureková, Priska Tóthová, Oľga Tirpaková, Mária Kuchtová, Juraj Kaleta a Jozef Syč. Peniaze na dosť drahé súťažné sane poskytol klubu miestny národný výbor.

Veľkým fanúšikom sánkarov sa stal aj jeho predseda pán Štoff, ktorý do volebného programu zahrnul výstavbu sánkarskej dráhy. Parametre 445 metrov dlhej sánkarskej dráhy postavenej v rokoch 1972 – 1975 v rámci svojpomocnej akcie Z navrhol, vypočítal a nakreslil jej autor, prvý tréner helcmanovských sánkarov Ján Grešner.

Sánkarská dráha bola postavená na kopci Horb, na zanedbaných pozemkoch občanov susedných Prakoviec. Na výstavbu drevenej dráhy boli použité vyradené železničné podvaly a drevo z prerezávky hustého porastu štátnych lesov.

Sane za veľké peniaze

„Ako pribúdali na Horbe metre dráhy, tak pribúdali členovia sánkarského oddielu. V 70. rokoch nebolo v Helcmanovciach rodiny, ktorá by nemala doma sánkara. Boli tu aj legendy, nestalo sa, aby Vlaďa Hlucháňová či Oľga Tirpáková nepriniesli z pretekov medailu.

Spočiatku sa pretekalo na bežných saniach a ako súčasť výstroja používali banícke prilby. Tie mali v každej rodine, veď Helcmanovce majú bohatú banícku históriu. Časom nahradili obyčajné sane pretekárske, najskôr československej výroby, neskôr naši pretekali na saniach z Nemeckej demokratickej republiky a z Poľska.

Dnes vyrábajú pretekárske sane v Lotyšsku, Nemecku, Rakúsku, menší výrobcovia sú v Taliansku a Lichtenštajnsku. Tie najkvalitnejšie stoja 15 000-20 000 eur, ale my také peniaze na sane nemáme,“ vraví tréner Rastislav Drajna.

Pri príprave saní na olympiáde v Soči. 9 fotografií v galérii Pri príprave saní na olympiáde v Soči. Zdroj: Archív R. D.

Akože inak, ako žiak sa dostal k pretekárskym saniam aj riaditeľ helcmanovskej školy. V dedine existovali pre chlapcov dva športy – v lete futbal, v zime sánkovanie. Jeho otec, hlava miestneho poľnohospodárskeho družstva, funkcionárčil v sánkarskom klube. Ako by to vyzeralo, keby sa jeho syn neupísal tomuto športu?

Rastislav Drajna súťažne osedlával sánky 20 rokov, zosadilo ho z nich až zranenie na dráhe v českej Smržovke.

„Vysánkoval som sa za tie roky povyše hlavy, ale nesúťažil som kvôli zisku medaily či diplomov, sánky patrili nerozlučne k môjmu životu. V mojej kategórii súťažilo viac ako 40 konkurentov, jeden lepší ako druhý, bola to veľmi silná generácia. Prebojovať sa do špičky bolo nad moje sily.

Preto moja trénerská kariéra vysoko prevýšila sánkarskú. Úspechy, ku ktorým som pomohol svojim zverencom, medzi ktorými sú aj olympionici, ma tešia neporovnateľne viac, ako by ma tešili moje víťazstvá na pretekoch,“ vyznal sa nám riaditeľ Základnej školy s materskou školou v Helcmanovciach.

Ešte v časoch, keď na tejto škole pôsobil ako učiteľ telesnej výchovy, si v zimných mesiacoch brával neplatené voľno, aby spolu s Tatrancom Dušanom Činčarom trénoval slovenskú sánkarskú juniorskú reprezentáciu. Walterovi Marxovi asistoval pri reprezentačnom družstve dospelých.

Liaheň olympionikov

Za zlaté časy slovenského sánkarstva považuje roky 2000 – 2006. Vtedy sa naši reprezentanti prvýkrát zúčastnili Zimných olympijských hier v Salt Lake City. Rastislav Drajna tam mal ako ich druhý tréner na starosti Veroniku Sabolovú-Borženskú, Ľubomíra Micka, Waltera Marxa mladšieho a Jaroslava Slávika.

„Bol to pre našu školu obrovský úspech. Veronika bola odchovankyňou nášho školského klubu, prisťahovala sa s mamou do Helcmanoviec z Košíc, keď bola tretiačka. Ona si naozaj prvýkrát sadla na pretekárske sánky na našej dráhe na Horbe. Z detstva si pamätám, že sánkarstvom žila v zime nielen naša dedina, ale celá Hnilecká dolina. V našich končinách to bol taký fenomén, ako býval v iných mestách a dedinách futbal a hokej.“

Rastislav Drajna na štarte so svojím zverencom Vratislavom Vargom v Oberhofe. 9 fotografií v galérii Rastislav Drajna na štarte so svojím zverencom Vratislavom Vargom v Oberhofe. Zdroj: Archív R. D.

Hneď za dverami vedúcimi do školy padne každému návštevníkovi zrak na nástenku s fotografiami členov školského športového strediska sánkovania, ktorí reprezentovali Slovensko na zimných olympiádach. Z nástenky sa usmievajú Veronika Sabolová-Boržecká, Viera Gbúrová, Nikola Drajnová a Matej Zmij.

Veronika má ako najúspešnejšia odchovankyňa helcmanovského strediska sánkovania za sebou tri zimné olympiády, v Salt Lake City, Turíne a Vancouveri, Vierka Gbúrová reprezentovala Slovenskú republiku pred štyrmi rokmi na ZOH v ruskom Soči.

Ďalšie dve tváre z nástenky patria helcmanovským sánkarom, ktorí okúsili atmosféru zimných olympijských hier mládeže YOG. Na jednosedadlových saniach v kategórii junioriek skúšala priazeň pani šťasteny Nikola Drajnová, v kategórii dvojsedadlových saní pretekal v Lillehammeri v roku 2016 s Tatrancom Tomášom Vaverčákom Helcmanovčan Matej Zmij.

V otcových stopách sa vydala aj Nikola Drajnová. Lenže keď sa vrátila s otcom zo zimnej olympiády mladých športovcov v rakúskych Alpách, nadobro vrátila pretekárske sánky. Otcovi a trénerovi v jednej osobe povedala, že so sánkovaním končí.

Je to vraj príťažlivý šport, ale ona dá radšej prednosť štúdiu, aby neskončila po ukončení športovej kariéry na ulici ako nezamestnaná. Lebo taký osud stihol na Slovensku nejedného športovca, aj tých najlepších. Takže namiesto prevzatia rodinnej štafety sa dnes Nikola Drajnová radšej venuje štúdiu manažmentu na Prešovskej univerzite.

Podľa pána Drajnu školský systém dnes športovcom v ústrety nevychádza, výnimkou je len zopár stredných a vysokých škôl a športové gymnáziá. A tak mnohí mladí športovci musia zvažovať, čomu dať prednosť.

Ukradnutá dráha

Svetovou špičkou v sánkovaní sú dnes Nemci, Rusi, Američania, Taliani a Lotyši. Našim sánkarom sa o tréningových podmienkach, aké majú reprezentanti týchto krajín, môže tak akurát snívať. Na Slovensku nemáme ani jednu umelú chladenú sánkarskú dráhu, bez ktorej sa špičkoví pretekári jednoducho nemôžu zaobísť.

Na pretekárskych sánkach musia byť kvalitné šíny. 9 fotografií v galérii Na pretekárskych sánkach musia byť kvalitné šíny. Zdroj: Peter Ličák

„Keď naši reprezentanti trénujú na dráhach v Nemecku alebo Rakúsku, za jednu jazdu zaplatíme 30 eur. Taký tréning v zahraničí vyjde na tisícky eur. Ani sánkari z nášho školského strediska už nemajú na čom trénovať, dráhu na Horbe nám rozkradli, iste tušíte kto. Akurát sa mi donieslo do uší, že to staré drevo, z ktorého bola postavená, veľmi dobre horelo...“ sťažuje sa tréner helcmanovských sánkarov, ktorý absolvoval ako asistent hlavného trénera so slovenským reprezentačným družstvom štyri olympiády.

Na helcmanovskej základnej škole majú dnes žiaci aj dva nezvyčajné predmety. Tvorivú dramatiku a pohybovú prípravu so zameraním na sánkovanie.

„Je to v týždennom rozvrhu tretia hodina telesnej výchovy, objavuje sa aj na vysvedčení, ale nie je to klasifikovaný predmet. Iba sa potvrdzuje, či ho žiak absolvoval, alebo nie.

Najlepší vek na začiatok sánkarskej kariéry majú tretiaci a štvrtáci. Prvý rok sú len v prípravke, učíme ich rozbehnúť sánky, ako nasadnúť, dostanú základy fyziky, aby vedeli, ako pôsobí gravitácia či odstredivá sila, aby si vedeli predstaviť ideálnu trajektóriu jazdy. Lebo tak ako auto, aj sánky na dráhe treba ‚šoférovať‘.

Mnoho rodičov malých sánkarov má z tohto športu dosť veľký strach a ja sa ani nedivím, veď v žiackych kategóriách sa jazdí na súťažiach aj 100-kilometrovou rýchlosťou. Keby sme našich žiakov dobre nepripravili, nemuselo by to s nimi na dráhe dobre dopadnúť.

Moji zverenci mi minule na hodine telesnej výchovy povedali, že budú trénovať odušu, aby mohli prekonať svetový rekord v jazde na saniach, ktorý je 156 kilometrov za hodinu.“

Najbližšie zimné olympijské hry budú o tri roky v Pekingu. Je veľmi pravdepodobné, že slovenské reprezentačné družstvo sánkarov bude zostavené len z odchovancov helcmanovskej sánkarskej liahne. V trénerovi Rastislavi Drajnovi musí takáto úvaha vyvolávať skvelý pocit. Právom. Lebo kto vie, ten vie.

Marián Skupek je členom Dukly Banská Bystrica. V tejto sezóne vyhral už 3 preteky Svetového pohára. 9 fotografií v galérii Marián Skupek je členom Dukly Banská Bystrica. V tejto sezóne vyhral už 3 preteky Svetového pohára. Zdroj: Rastislav Drajna


U nás

sa začal sánkarský šport udomácňovať až okolo roku 1957, keď vznikla Medzinárodná sánkarská federácia. Bolo prirodzené, že jeho centrom sa stali Vysoké Tatry, kde športovci trénovali i súťažili na známej dráhe smerujúcej z Hrebienka k údolnej stanici pozemnej lanovky v Starom Smokovci, aj na starej bobovej dráhe v Tatranskej Lomnici. Priekopníkmi súťaženia na sánkach boli sánkari z okresov Spišská Nová Ves, Čadca, Košice, Považská Bystrica, Bardejov, Zvolen a Prievidza. Ich súťaže organizoval Zväz bobov a saní. Viac ako 360 sánkarov zo siedmich oddielov súťažilo na konci 70. rokov minulého storočia na sánkarských dráhach v Tatranskej Lomnici a v Helcma­novciach, dedine na dolnom konci niekdajšej hladovej doliny.

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×