Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Emil Horváth: Keď hráme hru z vojnového prostredia a mladí ľudia sú tak ticho, že počuť muchu, robíme to dobre

04.02.2019 (4/2019) Na nedostatok divadelných a televíznych príležitostí sa legendárny herec Emil Horváth (73) rozhodne sťažovať nemôže. Hoci slovo legendárny by pri svojej energii mohol pokojne považovať za urážku.
Emil Horváth: Keď hráme hru z vojnového prostredia a mladí ľudia sú tak ticho, že počuť muchu, robíme to dobre
9 fotografií v galérii
Podľa herca je jeho postava v Autoškole úplne odlišná od toho, čo doteraz hral.
Autor fotografie: Tv Markíza

Aktuálne účinkujete v markizáckom seriáli Autoškola. Ten odštartoval veľmi slušne, hoci hneď po prvej epizóde sa začali ozývať hlasy, že nápadne pripomína Hornú Dolnú. Aký je váš názor a prečo ste sa rozhodli túto ponuku prijať?

Zaujal ma scenár, ktorý bol poskladaný zo situácií z reálneho života jednej rodiny. Tá pociťuje nedostatok, tak ako mnoho bežných rodín, a rozhodne sa riešiť to. Postupne však reálne situácie prechádzajú do absurdnosti, až do grotesknosti. Práve toto absurdum sa mi mimoriadne zapáčilo, lebo som to považoval za niečo nové. Zatiaľ som nepostrehol, že by sa na našom trhu vyskytla podobná bláznivá komédia.

Osobne to pre mňa bolo niečo celkom iné, čo som ešte doteraz nerobil. Zaujal ma tiež spôsob práce režiséra Tomáša Janča a jeho pohľad na vec. Nešlo len o snímanie nejakých rozhovorov, naopak, pri jeho tvorbe je mnoho odkazov na dnešný spôsob života, konzum, reklamu... Situačná komédia v tomto seriáli naozaj funguje a ja pevne verím, že si to svojho diváka nájde.

Zároveň ma seriál zaujal tým, že išlo o ucelených 8 dielov. To bolo tiež pozitívum, pretože z dlhodobého seriálu môže byť človek unavený. Napríklad Búrlivé víno malo mať pôvodne 80 dielov, ktoré boli napísané ako nejaký monolitný celok. Diváci však chceli rodinný seriál, a tak sa stalo, že mi, ani neviem ako, ušlo 5 rokov života.

Vďaka seriálu Búrlivé víno ste sa dostali aj do povedomia najmladšej generácie, ktorá už televízne pondelky nemala možnosť zažiť.

Je pravda, že za našej mladosti sa okrem televíznych pondelkov, inscenácií nakrúcali filmy aj seriály, vďaka čomu sa herec dostal do každej jednej domácnosti. Nehovorím teraz o nejakej vonkajšej, nehodnotnej popularite, ale diváci nás poznali. Po roku 1989, najmä po rozdelení republiky, Slovenská televízia v rámci výroby stagnovala, čo je naozaj mierne povedané. Tu sa, skrátka, prerušila kontinuita.

Keď som ešte učil na VŠMU, hovoril som študentom, ako ľutujem, že nemajú šancu zažiť to, čo my. Človek sa zjavil v televízii, mal ohlas, diváci mu písali listy, na ktoré síce nemohol odpovedať, neboli mobily ani maily, ale divák hercov poznal. Aj na základe toho fungoval spätný divácky záujem. Vďaka televízii sa divák na svojho obľúbeného herca prišiel pozrieť do divadla.

Otvorene hovorím: treba si ceniť, ako súkromné televízie začali suplovať úlohu Slovenskej televízie. Začali robiť tvorbu, síce svoju, špecifickú, domácu, ale robia.

Markizácky seriál ho zaujal aj pre ohraničený počet dielov. 9 fotografií v galérii Markizácky seriál ho zaujal aj pre ohraničený počet dielov. Zdroj: Tv Markíza

A pritom Česká televízia ide stále v šľapajach kedysi Československej televízie, kde slovenské zastúpenie bolo a je veľmi významné a v Česku mimoriadne populárne. V Prahe pred divadlom ma zastavilo dievčatko a požiadalo o autogram. Pýtal som sa jej: ,To ťa poslala maminka?‘ A ona odpovedala: ,Nie, babička...‘ (smiech).

Mám dojem, že to raz povedal filmový režisér Martin Šulík a mal absolútnu pravdu. Vyjadril sa, že po roku ’89 je tu absolútna ‚fuga‘ v rámci pôvodnej tvorby. Práve preto z filmov nezistíme, aká bola v 90. rokoch Bratislava, aká bola móda, kde sa čo nachádzalo, lebo sa nič nenatáčalo, a to je veľká škoda.

Okrem toho, že ste hercom, venujete sa réžii a 30 rokov ste prednášali hereckú tvorbu na VŠMU. Čo vám tieto profesie do života dali a ktorá je vám najbližšia?

Herectvo sa dá učiť, ale nedá sa naučiť. Bolo pre mňa výhodou, že som fungoval aj ako režisér, lebo pedagóg sleduje poslucháčov herectva na javisku a je ich úplne prvým divákom. Je určitým lakmusovým papierikom, pretože hovorí, čo by na to povedal divák, či to je dostatočne zrozumiteľné, emocionálne naplnené, zaujímavé. Ako učiteľ som rôznymi asociačnými návodmi a situačným riešením na javisku hercov viedol.

Režijná práca je trošku iná v tom zmysle, že ak vás osloví nejaká téma, máte veľkú predprípravu, kým pred hercov predstúpite. Najskôr pracujete s výtvarníkom, dramaturgom, uvažujete o tom, ako zhmotniť literárny text na javisku. Tam máte pred hercom určitý náskok. Pri režijnej práci považujem za dôležité doniesť medzi účinkujúcich chrípkový infekt. Nakaziť ich svojou predstavou, riešením, názorom.

A herectvo? To je veľmi špeciálna disciplína. Hoci divadelné predstavenie, film, televízna inscenácia sú kolektívnym dielom, herectvo je individuálnym športom. Prirovnal by som ho k futbalu. Je dôležité, ako hráči narábajú s loptou, aké majú priestorové videnie, ale ako to všetko dokážu zužitkovať pri hre, záleží len na nich. Rovnako je to s hercami.

Takže sú to 3 indiferentné polohy, ktoré som striedal podľa ponúk, ktoré som mal, a podľa toho, čo ma zaujalo. V priebehu svojej kariéry som mal dvakrát možnosť zmeniť povolanie, no priatelia z divadelného prostredia mi povedali, že by bolo škoda, keby som nebol hercom, a ja som im uveril (úsmev).

Vždy ste túžili po hereckej kariére?

Neuvažoval som o tom, že budem hercom. Keď som bol na gymnáziu, chcel som študovať filmovú réžiu. Vtedy sa to dalo len v Prahe na FAMU. Prijímali tam však ľudí, ktorí už mali nejaké životné skúsenosti, prax.

Mal som vtedy 18 rokov, poslal som tam nejaké poviedky a hovoril si, že pôjdem praxovať niekam na Kolibu a filmovému štábu budem nosiť pivo, zatiaľ čo moji spolužiaci z gymnázia budú študovať medicínu... Tak toto nie! A išiel som na herectvo.

Počas celého štúdia som však koketoval s myšlienkou, že prejdem na FAMU, až na to, že ako herec som začal mať príležitosti v televízii v Prahe aj v Bratislave už na konci prvého ročníka. Dá sa povedať, že som réžiu odkladal. Prvýkrát som potom režíroval až v angažmáne v Martine.

Herecké príležitosti dostával už v prvom očníku na VŠMU 9 fotografií v galérii Herecké príležitosti dostával už v prvom očníku na VŠMU Zdroj: Archív E. H.

Z mnohých vašich študentov sú dnes zároveň vaši kolegovia. V súčasnosti je skôr výnimkou, keď sa niekto podelí s ostatnými o svoje know-how.

Možno máte pravdu, ale nazdávam sa, že je to otázka povahových vlastností. Ani táto teória však pri herectve celkom neobstojí, lebo, ako som už povedal, divadlo a film sú kolektívna záležitosť, kde musíte spolupracovať. Na VŠMU je vzťah pedagóga a študenta špecifický. Herectvo nie je exaktné povolanie.

Pri pitve skúša lekár medikov, aký má ten-ktorý orgán latinský názov, akú mal pacient diagnózu... Tu je študent partnerom a vy ho musíte viesť tak, že on o tom vlastne ani nevie. Zároveň je veľmi náročné, že študenta hodnotíte, musíte byť veľmi opatrný, lebo niektoré pripomienky ho môžu zakomplexovať, môže ich chápať ako invektívu na svoju osobu.

Práve preto je dôležité, aby vám dôveroval, spoliehal sa na vás, že to bude dobré. Mal som jednu študentku, ktorá je výborná herečka. Boli sme na konci druhého, ak nie na začiatku tretieho ročníka. Ona urobila dialóg a potom sa rozplakala. Opýtal som sa, čo sa jej stalo, a ona mi odpovedala: ,Viete, vy ste ma po prvý raz pochválili.‘ Bol som zaskočený a odpovedal jej: ,Tak to hádam, preboha, nie!‘

Vysvetlila mi, že aj keď som ju predtým pochválil, potom som jej vymenoval ďalších 7 pripomienok. Uznávam, je možné, že mám túto, v úvodzovkách, deviáciu, ale to isté robím sám so sebou. Pri svojej práci som však vždy vyznával kladnú emóciu. Veľa vecí sa dá povedať s vtipom, humorom, aby poslucháči nemali pocit záťaže, napriek tomu, že tam tá záťaž je.

Máte neuveriteľnú energiu a temperament. Na javisku, v seriáli aj teraz pri rozhovore. Kde sa vo vás berú?

Temperament má každý človek, až na to, že na javisku musí byť taký, aby hercovo konanie, myslenie, cítenie prešlo až na diváka do hľadiska. Herectvo je o energii. Keď sme raz na javisku mali športovca, nemal ani štipku energie, vedel ju úžasne vydať, keď vrhal guľou, ale na javisko to nebolo dosť.

Niektoré veci sú remeselné, ktoré sa dajú naučiť, ale ak človek nevie byť pred publikom konkrétnym charakterom, nie zahrať ho alebo ukazovať, musí ním jednoducho byť, tak je problém.

Práve táto predispozícia sa zisťuje aj pri prijímacích pohovoroch na VŠMU. Študenti však majú väčšinou zlú depešu. Učia sa recitovať básničky, čo je zaujímavé možno na školskej besiedke. Dať však zo seba nejakú výpoveď, to je iná vec. Aj preto hercov na škole nie je až tak veľa.

Prečo ste sa pred piatimi rokmi rozhodli ukončiť svoju pedagogickú kariéru?

Bol som skoro dve sezóny riaditeľom činohry, režíroval som v Brne, v tom čase som dva roky nakrúcal v Prahe Ulicu pre televíziu Nova, na Slovensku som točil Búrlivé víno, do toho škola, bolo toho dosť. Zrazu som zistil, že nemám žiaden čas na seba.

Samozrejme, nesťažujem sa, lebo keby som nechcel, tak to nerobím, ale bolo toho veľmi veľa a občas potrebujete mať čas napríklad na to, že si len tak niečo prečítate. Skrátka, trošku voľna.

Ľudia okolo šesťdesiatky zvyknú koketovať s otázkou, kedy sa poberú do dôchodku. Vy herci takto vôbec neuvažujete, naopak, pokiaľ máte mentálnu a fyzickú silu, chcete svoje povolanie/poslanie vykonávať najdlhšie, ako sa dá, čo je úžasné.

Máte absolútnu pravdu, aj keď v mojom veku si už veľmi nemôžete plánovať, dokedy budete na javisku. V tomto smere si želám len jednu vec, aby som mal určitú súdnosť, sebareflexiu. To by však nemali mať len herci, ale veľmi veľa ďalších ľudí v tejto spoločnosti. Od tých vrchných počnúc.

Pokiaľ však hrám v SND sedem hier, ďalšie dve idem skúšať a popritom mám ďalšie herecké ponuky, tak keď budem zdravý, hádam to ešte zvládnem. Teraz som čítal jedného filozofa, bol to skeptik, ktorý povedal, že zdravie je len prechodná záležitosť, ktorá neveští nič dobrého. Ak by tá prechodná záležitosť ešte nejaký čas trvala, nebol by som proti (smiech).

V SND aktuálne stvárňuje 7 postáv a ďalšie 2 bude čoskoro skúšať. Na nedostatok práce sa 9 fotografií v galérii V SND aktuálne stvárňuje 7 postáv a ďalšie 2 bude čoskoro skúšať. Na nedostatok práce sa Zdroj: Naxos

Keď som teraz šla po chodbách SND, pri hereckých šatniach som si všimla, že tam stále visia štítky s menami hercov, ktorí už nie sú medzi nami. Pre úmrtie viacerých účinkujúcich sa po 26 rokoch prestala uvádzať aj komédia Chrobák v hlave. Ako sa vyrovnávate s tým, že kolegovia okolo vás odchádzajú?

Chrobák v hlave bol zaujímavý fenomén, hrali sme ho štvrťstoročie a mal množstvo repríz. Spomínam si, keď sme raz išli na zájazd, spočítal som vek všetkých účinkujúcich. Dokopy sme mali 1 450 rokov, a to už boli niektorí aj na pravde božej.

Mojich kolegov, ale napríklad aj mojich rodičov, manželkiných rodičov, sestru, ktorá odišla vlani, vidím vo svojich spomienkach, ale aj vo svojom vedomí ich mám uložených ako podstatne mladších, čo je zaujímavé. A spomínam na časy, keď to bolo úžasné.

Nad ich odchodom sa však veľmi nezamýšľam, nezaoberám sa tým. V tomto prípade mi je sympatická stoická filozofia. Stoici vraveli, že pokiaľ žiješ, smrť nejestvuje, tak prečo by si sa jej mal báť. Keď smrť príde, teba už niet, tak sa jej nemôžeš báť (úsmev). Podľa mňa je toto múdry pohľad na život.

Zdá sa, že máte rád filozofov, re­spektíve rád čítate filozofické knihy.

Áno, stoici sú mi sympatickí. Keď človek číta filozofickú literatúru, je to svojím spôsobom reflexia života. Rovnako dramatické diela, ktoré postihovali ľudskú dušu v širšej spektrálnej forme, mi boli mimoriadne sympatické a na tie som mal pri svojej práci šťastie. Dostal som šance zahrať si charaktery zaujímavé myslením, emóciou aj príbehom, či už to bol Shakespeare alebo Dostojevskij.

Je pravda, že herec ľahšie prejde ťažkými životnými situáciami, lebo si ich dokáže akoby spracovať na javisku?

Takto vzletne by som to nevidel. Dám vám príklad. Keď sa pozeráte na bežkyňu, ktorá beží 100 metrov, je sama v sebe. Je sústredená. Napätie, ktoré vznikne, je otázkou sústredenia.

Teraz bolo 19 rokov, odkedy mi zomrel otecko, a pamätám sa, že som mal na Silvestra hrať práve Chrobáka v hlave, ale herečka ochorela. Mal som voľno, išiel som za otcom a bol som pri tom, keď z tohto sveta odišiel. Bolo to na Nový rok. Musel som sa však vrátiť, mal som ešte predstavenie v Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava. Hral som napriek tomu, že som bol pri tom a videl, ako mi zomrel otec.

Je zaujímavé, ako sa človek sústreďuje na to, čo robí. Viete, súkromie je jedna vec a herectvo je, teraz to myslím v dobrom zmysle slova, cirkusácke povolanie. To, čo hráme na javisku, je svojím spôsobom fikcia a súvisí to aj s remeslom. Nemôžem sa pri každom jednom predstavení vyčerpať tak, že by som išiel do nemocnice na infúziu.

Je na javisku ľudí ťažšie rozosmiať alebo rozplakať?

To nech riešia teatrológovia, ale osobne si myslím, že otázka nie je taká, či diváka rozosmiať, alebo rozplakať, ale zaujať. Divák príde do hľadiska a nie je až taký sústredený na predstavenie, lebo možno manželka chcela prísť, ale manžel nechcel, popritom má na sebe sako, ktoré ho omína, a vy do toho idete hrať nejaký príbeh. Keď zaujmete, pri komédii je reakciou smiech a pri vážnej veci počuť muchu.

V divadle hráme 75-ročnú hru Petra Karvaša Polnočná omša z vojnového prostredia. Rieši sa tam rodinný problém, problém fašizmu, udavačstva... Chodia na to mladí ľudia a sú absolútne ticho, počuť tam muchu a potom začnú tlieskať a vstanú. To znamená, že sme ich zaujali. Aj 75-ročná hra príbehom osloví diváka tak, že mu niečo z jeho života evokuje, pripomína.

A toto isté platí aj pri bláznivej komédii Autoškola, ktorá teraz beží v televízii. Záujem vznikne, keď charaktery, ktoré v seriáli či na javisku stvárňujete, divákovi pripomenú niekoho alebo niečo zo života. Ak to tam je, potom sa dostaví úspech.


Vyhralo herectvo

Vo svojom živote mal dvakrát možnosť zmeniť povolanie. Bol totiž vynikajúcim pedagógom a tiež režisérom. Priatelia ho však presvedčili, že ako herca by ho bola veľká škoda. Ako sám hovorí, ich slovám uveril, svojej profesie sa nevzdal a dobre urobil. Okrem Slovenska ho totiž často obsadzujú v Česku.

Na divadelných doskách si zahral mnoho krásnych charakterov. 9 fotografií v galérii Na divadelných doskách si zahral mnoho krásnych charakterov. Zdroj: Naxos

Focus Media
VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×