Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Pre umelecké školy bol Ján Krlička persona non grata, napriek tomu je úspešným umelcom

31.01.2019 (3/2019) Kým jeho kamaráti narodení pod šťastnejšou hviezdou dedili po rodičoch vily, pozemky a chaty, dedičstvo insitného maliara a rezbára Jána Krličku (64) malo trpkú príchuť.
Pre umelecké školy bol Ján Krlička persona non grata, napriek tomu je úspešným umelcom
6 fotografií v galérii
Insitný umelec Ján Krlička vraví, že je absolútny samouk.
Autor fotografie: Peter Ličák

Na štúdium na umeleckej priemyslovke či nebodaj v niektorom sochárskom ateliéri Vysokej školy výtvarných umení bol so svojím pôvodom persona non grata. Nežiaduci, človek druhej-tretej kategórie. Tí, ktorí to tiež zažili na vlastnej koži, najlepšie vedia, aká je to pre mladého človeka vstupenka do života.

Syn nepriateľa štátu

Veľké, červené stop dostal pre svoje sny, túžby, uplatnenie svojho talentu, lebo otec bol po likvidačnom Prešovskom sobore ako gréckokatolícky kňaz vyhlásený súdnym rozsudkom za nepriateľa štátu. Za takýto biľag sa v 50. rokoch dávali aj tresty smrti, dušpastier z Helcmanoviec na dolnom Spiši s niekoľkými rokmi v base ešte na tú dobu obišiel celkom dobre.

„Komunisti na to išli rafinovane, aby mi riaditeľ základnej školy nemusel napísať do posudku, že nemôžem študovať na umeleckej škole, lebo pochádzam z rodiny odsúdeného kňaza, tak ma režimu oddaná súdružka učiteľka výtvarnej výchovy z tohto predmetu neklasifikovala. A mali ,vystarané‘, aj čisté svedomie, veď oni nič, my sme spravodliví komunisti, to žiak je lajdák nad lajdákov. A ešte by chcel byť umelcom. Tak také veľké,“ vracia sa do oných divných čias Jano Krlička.

Betlehem, ktorý ozvláštňoval jeho Vianoce na chate v Slanských vrchoch. 6 fotografií v galérii Betlehem, ktorý ozvláštňoval jeho Vianoce na chate v Slanských vrchoch. Zdroj: Peter Ličák

Ale na nikoho nemá ťažké srdce, kamaráti o ňom vravia, že má holubičiu povahu, on sa nahnevať ani nevie. Láskavý, nekonfliktný pohľad na svet a ľudí dominuje aj na jeho obrazoch i polychrómovaných reliéfoch.

„Komunistická moc mala našej rodine za zlé ešte aj to, že otec s gréckokatolíckym biskupom Petrom Pavlom Gojdičom zachránili počas vojny pred deportáciou do koncentračných táborov niekoľko židovských rodín. Aj preto mi nedovolili študovať na umeleckej škole.“

Keď sa plané časy pomaly chýlili k svojmu koncu, zavial osud Janka Krličku do Líbye, ktorej vtedy vládol tvrdou rukou diktátor Kaddáfí.

„Bol som tam ako strelmajster v kameňolome, počas môjho ročného pôsobenia neprišlo k žiadnej nehode. Ale keby som bol pochybil a pri niektorom odstrele výbušniny zahynulo niekoľko robotníkov, nič by sa nebolo stalo, ľudský život tam za Kaddáfího nemal žiadnu cenu,“ spomína insitný umelec na robotu, ktorá síce s umením nemala nič spoločné, ale berie ju ako zaujímavú životnú skúsenosť.

Kľukaté životné cesty však Jánovi Krličkovi talent nezničili ani neoslabili. Vraví o sebe, že je absolútny samouk a možno je to aj dobre, nikto mu nevnucoval iný štýl či jemu vzdialené videnie sveta.

Posledná večera 6 fotografií v galérii Posledná večera Zdroj: Peter Ličák

„Vo Vrchlabí v Krkonošiach, kam nás vysťahovali zo Slovenska, som sa v detstve tmolil po ateliéri akademického maliara Bořka Borovského. Dokázal som mlčky sedieť za jeho chrbtom celé hodiny, tak ma fascinovalo jeho čarovanie s farbami. V Prešove sa ma ujal Dušan Pončák, atmosféra v jeho sochárskom ateliéri bola tiež fascinujúca. Chodievali k nemu na kus reči mnohí umelci – Juraj Daňo, Dušan Servátka, Peter Kocák, Milan Johanides.

Akoby ten ateliér bol z iného sveta, z iných končín vesmíru. Dušan ma často utešoval, aby som si z toho, že som sa nedostal na umeleckú školu, nič nerobil. Lebo mohol som sa dostať do rúk nejakého kovaného komunistu, ktorý by ma bol navigoval k tvorbe v duchu socialistického realizmu. Tak toto mi naozaj k šťastiu nechýbalo.“

Ateliér v horách

Vo svojom miniateliéri pri chate na Sigorde, obklopenom Slanskými vrchmi, prenáša do maľovaných reliéfov z lipy, orecha či jaseňa biblické príbehy, ktoré mu v detských rokoch tak často rozprávali rodičia. Je to príbeh o Jonášovi a veľrybe, Zuzane a starcoch či príbeh poslednej večere.

Ale na jeho reliéfoch sa často objavuje aj mestský žáner, dominujú na nich hudobníci a speváci. Práve tieto práce prezrádzajú o svojom autorovi, že je milovníkom džezu, bluesu, reggae. Akosi podvedome prepožičal mnohým postavičkám džezmenov črty svojej tváre. Priznal sa nám, že rád provokuje, napríklad tým, že dáva vážnym témam nádych grotesknosti.

Pri posledných úpravách reliéfu Anjel a sedem muzikantov. 6 fotografií v galérii Pri posledných úpravách reliéfu Anjel a sedem muzikantov. Zdroj: Peter Ličák

„Trápi ma, že mladí ľudia, ktorí majú vzťah k výtvarnému umeniu, chodievajú na vernisáže, navštevujú galérie, no nemajú nazvyš peňazí, aby si mohli do bytu zavesiť obraz obľúbeného maliara, tí, ktorí majú peňazí vyše hlavy, si radšej zavesia na stenu obraz vlastnoručne vyskladaný z puzzle,“ povedal pre Život insitný umelec, ktorého tvorbu spoznali návštevníci mnohých galérií na Slovensku, v Poľsku i v americkom Denveri.

Naposledy tam do stálej zbierky pribudli z ateliéru Jána Krličku reliéfy Pieta, Posledná večera i Návrat márnotratného syna.

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×