Mária a Jozef Kuciakoví rok po vražde: O vyhrážaní sme sa s Jankom rozprávali, smrť kvôli práci vylučoval
21. februára 2018 im zavraždili brata, syna, najlepšieho priateľa a priateľku. Veria v lepšie Slovensko? V odsúdenie vrahov a skutočných objednávateľov? Čo plánujú spraviť s domom vo Veľkej Mači? V piatom čísle týždenníka Život sme sa rok od ohavného činu rozprávali so súrodencami zavraždeného novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice.
Nikto v minulosti neveril, že by na Slovensku niekto zabil novinára, vlastne aj Ján mal podobný názor.
J.: Vždy sme sa o neho báli, ale práve on nás vždy upokojil, že mu nič nehrozí.
M.: Bola som s ním v deň, keď sa mu vyhrážal Marián Kočner. Keď mi pustil ten záznam rozhovoru, veľmi som sa zľakla. No on sa usmieval. Hovoril, že nežijeme v Amerike, že tu sa novinári nevraždia. Vraj ho niekto bude chcieť maximálne zdiskreditovať, ale toho sa nebál.
Rozmýšľate nad ľuďmi, ktorí vykonali toto strašné zlo? Dokážete im odpustiť, pozrieť sa im do očí?
J.: Neviem ich pochopiť. Museli byť ovplyvnení prostredím, rodinou, výchovou. Kam ich zahnali peniaze, je dôkazom chorých hodnôt týchto ľudí. Za určitých okolností by som im odpustiť vedel, nechcem v sebe dusiť nenávisť, tej je všade naokolo dosť. Pozrieť by som sa na nich však zblízka nechcel, zničili nám životy a zobrali časť z nás. Neviem odhadnúť, akú reakciu by to vo mne vyvolalo.
M.: Neodpustím im nikdy. Nemám dôvod a asi na to nie som ani dostatočne silná. A do očí sa im asi raz budem musieť pozrieť, no neviem, ako sa zachovám.
Ako strávite 21. február? Spomínate si ešte, čo ste práve robili v tento deň pred rokom?
J.: Ráno som nastúpil do práce, potom som rezal drevo na kúrenie a večer som bol s priateľkou, nemali sme tušenie, čo sa deje. Tento rok budeme v Gregorovciach, bude sa tam konať svätá omša za Janka a Martinku.
M.: Bola som v práci, večer som si písala s Martinkou, do 19.55, na to nikdy nezabudnem.
