Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Vyštudoval medicínu, aby sa vrátil k sochárstvu. Diela bratislavského rodáka obdivovali Ján Pavol II. aj Alžbeta II.

31.01.2019 (3/2019) Aby sa mohol Arthur Fleischmann (1896 – 1990) venovať sochárstvu, najprv splnil otcovu žiadosť a vyštudoval medicínu. Až potom prišlo na rad jeho milované umenie, ktorému zasvätil takmer 70 rokov.
Vyštudoval medicínu, aby sa vrátil k sochárstvu. Diela bratislavského rodáka obdivovali Ján Pavol II. aj Alžbeta II.
5 fotografií v galérii
V roku 1979 vytvoril model na bronzovú bustu pápeža Jána Pavla II.
Autor fotografie: Getty Images

Sochár, bratislavský rodák, vyrastal v rodine obchodníka. Jeho otec Šimon i mama Ružena mali židovský pôvod. Mal 2 sestry a 3 bratov, on prišiel na svet ako šiesty, posledný potomok. Dostal meno Artur, ku ktorému neskôr pridal písmeno h a ako Arthura ho spoznal svet medicíny i umenia. Chcel maľovať, chcel sa venovať tvorbe sôch, no jeho otec mienil inak.

Po základnej škole a štúdiu na Evanjelickom lýceu v Bratislave si želal, aby šiel na medicínu. Zdalo sa mu, že bude mať istejší chlieb v rukách. Syn poslúchol a nastúpil na lekársku fakultu v Budapešti, neskôr prešiel do Prahy, v ktorej v roku 1921 získal na Karlovej univerzite titul doktor medicíny.

No nebol by to Arthur, aby sa predsa len nezaujímal o svet sôch a obrazov. Aj popri štúdiu v Prahe krátky čas navštevoval ateliér profesora Jana Štursu, žiaka významného českého sochára Václava Myslbeka. Po získaní vysokoškolského diplomu sa usadil vo Viedni, pracoval na klinike ako lekár dermatológ.

Ale umenie ho nenechávalo ľahostajným. Popri lekárskej práci študoval na viedenskej Akadémii výtvarných umení v sochárskej dielni vynikajúceho majstra sôch, profesora Josefa Müllnera. Čo viac si mohol priať?

S obrovským elánom sa vrhol do umeleckej tvorby, zameral sa najmä na glazované keramické skulptúry. Po troch rokoch klinickej praxe sa definitívne rozhodol pre svet umenia. Otec, napodiv, svojho syna na sochárskej ceste podporoval. Renomé si získal hneď na začiatku svojej umeleckej tvorby.

V 30. rokoch 20. storočia sa ako sochár presadil vo Viedni najmä v oblasti verejného sochárstva a prišli i prvé veľké objednávky – reliéf venovaný 700 000 rakúsko-uhorským väzňom, ktorí zahynuli v zajatí počas 1. svetovej vojny, ďalším dielom, ktoré uchvátilo verejnosť, bol pamätník na stene pravoslávneho kostola.

Získal i medzinárodné ocenenia a jeho diela zožali úspech na výstavách v Taliansku, Nemecku, Holandsku, USA, vo Francúzsku...

Krásna dáma „I wish“ je prezentovaná v Kráľovskej botanickej záhrade v Sydney. 5 fotografií v galérii Krásna dáma „I wish“ je prezentovaná v Kráľovskej botanickej záhrade v Sydney. Zdroj: Getty Images

No nezabúdal ani na Bratislavu. V roku 1935 bol jedným zo zakladajúcich členov Slovenskej akadémie vied a umení. Popri rozsiahlej vlastnej tvorbe vyučoval keramiku na viedenskej Ženskej akadémii umenia.

Napriek rozbehnutej kariére a dosiahnutým úspechom v roku 1937 opúšťa Európu. K odchodu ho prinútil rozpínajúci sa fašizmus a prenasledovanie Židov. V jeho živote prichádza zlom, keď sa, hoci neplánovane, začína jeho dobrodružné putovanie po štyroch kontinentoch.

Našiel svoj raj

Prvou zastávkou v roku 1937 bola Južná Afrika. Prišiel do nej ako lekár viedenského hokejového mužstva. No domáci mu hneď po príchode usporiadali v Johannesburgu výstavu sôch a plastík – tvorili ju napríklad glazované hrnčiarske výrobky, niektoré s mozaikou, na ktoré čerpal inšpiráciu na Slovensku, v habánskej keramike. Úspech sa dostavil aj tu.

Rovnako ako o rok neskôr v Pretórii, kde už počas výstavy získal množstvo významných objednávok, napríklad na bustu starostu. Veľký záujem o jeho sochy a plastiky mu zaručil dostatok financií, a tak opúšťa čierny kontinent a odchádza najprv na Zanzibar, neskôr cestuje na Seychely, aby nakoniec našiel svoj raj na zemi na ostrove Bali.

Tam tvoril najmä malé terakotové sochy a jeho veľmi častým motívom boli tanečnice legongu. Tento tanec veľmi sugestívne vyjadruje pocity a dôraz kladie na krásu pohybov. Tancujú ho veľmi mladé dievčatá odeté v pozlátených kostýmoch s koženou korunou na hlave, ktorú zdobia zlaté lístky a polodrahokamy.

Dobré tanečnice sú veľmi slávne a ľudia si vážia aj ich rodiny. Očarili aj Fleischmanna. Nielen ony, ale celý ostrov, jeho pôvodní obyvatelia, ich kultúra, príroda, to všetko tvorilo v jeho očiach dokonalú harmóniu a chcel sa tam natrvalo usadiť. Zžil sa s ním natoľko, že o ňom neskôr jeho malý syn tvrdil, že je Balijčan.

Zo života domorodcov urobil skoro 2 000 fotografií. Napísal i rukopis Bali očami sochára. Domorodým obyvateľom nesmierne imponoval, lebo bol, podobne ako oni, nežný, trpezlivý, priateľský. Na ostrove prežil dva roky, konvertoval na kresťanskú vieru a odišiel na ďalší kontinent – do Austrálie.

Morská panna bez chvosta

Sydney sa mu stalo domovom na 10 rokov. I tam bol z tvorivej stránky veľmi aktívny a úspešný. Rýchle získal austrálske občianstvo a prijali ho aj umelecké kruhy. Neskôr bol pri založení umeleckej kolónie Merioola Group a stal sa jej prezidentom.

Sochár pracuje na plutvách morskej panny. Modelkou bola Joyce Taylor. 5 fotografií v galérii Sochár pracuje na plutvách morskej panny. Modelkou bola Joyce Taylor. Zdroj: Getty Images

Prišli aj objednávky na verejné sochárstvo – vytvoril bronzové dvere pre Mitchellovu štátnu knižnicu v Sydney, bronzovú fontánu pre vládne sídlo v Canberre a unikátnu a toľko obdivovanú sochu pre pamätník Strom želaní. Okrem verejných mal i súkromné objednávky na busty kardinála, arcibiskupa, ministra, primátora, šéfa justície...

Pre štátnu knižnicu dostal po rokoch ešte jednu zákazku – do novej prístavby vytvoriť vodnú sochu z plexiskla a jej témou malo byť objavenie DNA. Ako lekár vedel, čo znamenal tento objav pre ľudstvo.

V roku 1948 opustil Austráliu a prišiel do Londýna. Tam chcel stráviť krátky čas a potom pokračovať domov na Slovensko. Nakoniec však bolo všetko inak a domov našiel v Londýne. Na dlhých 40 rokov. Jednak ho v povojnovom Československu odradil nástup komunistov, jednak si v Anglicku našiel svoju životnú lásku.

Hoci prišiel do tejto ostrovnej krajiny ako medzinárodne uznávaný sochár, uvedomoval si, že musí opäť dokazovať svoje kvality. Po 2. svetovej vojne sa vyrojilo mnoho mladých a dychtivých sochárov a uplatniť sa medzi nimi nebolo jednoduché. Jemu sa to podarilo a jeho kariéra aj tu stúpala.

Pre verejné priestory zhotovil fontánu s morskou pannou – Mirandu. O morských pannách s chvostom povedal, že hoci žiadnu nevidel, sú nezáživné, preto tej svojej vymodeloval pekné nohy a aby mohla plávať, mala na nich plutvy. Tvoril ju 3 mesiace a vzbudila obrovský záujem tlače i verejnosti.

V práci a v súkromí našiel veľkú oporu vo svojej manželke Cecile Joy. Pri práci mu často pomáhala, bol rád, keď bola nablízku. Pochádzala z malej dedinky v grófstve Shropshire a s Arthurom sa zoznámila na párty.

Zrazu len zbadala, ako k nej kráča muž v strednom veku a žiada ju o tanec. Po chvíli sa jej priznal, že tento druh zábavy mu nesedí a radšej by odišiel. Tak šli preč obaja a odvtedy sa už nerozišli. Písal sa rok 1951, o 4 roky neskôr sa z nich stali manželia, o ďalších 6 sa im narodil syn Dominique.

Ako neskôr spomínala, Arthur bol nesmierne milý, mal láskavý pohľad a správanie džentlmena. Jednoducho iný ako muži tej doby. A v ateliéri mal toľko sôch, ktoré dovtedy nevidela. Veľmi rád cestoval, keď prišiel na neznáme miesto, hneď sa tam udomácnil. Možno preto nikdy nemal svoje bývanie, vždy to boli len podnájmy.

Na kúpu ateliéru ho po svadbe nahovorila Cecile Joy, neskôr sa jej podarilo presvedčiť ho o vlastnej streche nad hlavou. Mal zmysel pre humor, miloval hudbu, ktorú si púšťal v ateliéri pri práci, rád sa stretával s ľuďmi, spoznával cudzie krajiny.

Pokiaľ šlo o jeho prácu, spokojný bol, až keď bolo všetko perfektne spravené. A čo neznášal, to bola hlúposť a veci, ktoré mu zbytočne komplikovali prácu.

Arthur Fleischmann s obľubou vytváral diela aj z plexiskla. 5 fotografií v galérii Arthur Fleischmann s obľubou vytváral diela aj z plexiskla. Zdroj: Getty Images

Nástup plexiskla

V 50. rokoch objavil Arthur Fleischmann perspex, ľudovo nazývané plexisklo. Pôvodne mu veľmi imponovalo ako materiál sklo, možno aj preto, že sklárska tradícia v Československu mala silné korene.

Keďže dokázal pracovať so sklom, ani plexisklo mu nebolo cudzie. Práve z tohto materiálu vytvoril Krištáľovú korunu pre anglickú kráľovnú Alžbetu II. pri príležitosti 25. výročia jej vládnutia. Použil na ňu dvojtonový blok monolitu, ktorý si pôvodne dal vyrobiť režisér Stanley Kubrick do filmu 2001: Vesmírna odysea.

Na korune pre kráľovnú nepracoval u seba v ateliéri, ale priamo v Dokoch sv. Kataríny, kde mala byť umiestnená. Tam si zriadil provizórny ateliér. Mal totiž na jej vytvorenie necelé 4 mesiace, čo bol riadne šibeničný termín. V tom čase si 80-ročný sochár zohnal asistentov, ktorí leštili vyrezané plexisklo, napriek chladu pracovali bez prestávky a všetko zvládli načas.

Jeho plastiky z plexiskla sa nachádzali aj na parníku Reina del Mar – boli to sochy Afrodita, Morské dieťa, postavy náčelníkov Inkov a Čimuov. Svojimi dielami vyzdobil i ďalšie lode – Empress of Bri­tain, Saxonia a Sylvania, Southerm Cross – a aj lietadlá.

Pri návšteve Bratislavy jeho syn Dominique spomínal, že keď vzal otec do ruky plexisklo, veľmi často musel ísť na ošetrenie na špecializovanú očnú kliniku. Neustále si totiž zabúdal dať na oči okuliare a kúsky tohto materiálu sa mu dostávali do očí. Sám si ich nedokázal vybrať, pretože kopírovali rohovku a on ich nevidel.

Arthur Fleischmann bol navyše výborný portrétista. Svedčia o tom busty herečiek Julie Jansenovej, Joan Collinsovej, oficiálne portréty prezidenta Tomáša G. Masaryka, busty prezidenta Johna F. Kennedyho, dirigenta Rafaela Kubelíka, herca Trevora Howarda a ďalších.

Ako jediný sochár vytvoril tiež busty 4 pápežov ešte počas ich života – Pia XII., Jána XXIII., Pavla VI. a Jána Pavla II. Najradšej spomínal na Jána Pavla II. Ten s rozžiareným úsmevom chodil okolo svojej busty, obzeral si ju zo všetkých strán, gestikuloval a počas celého rozhovoru držal sochára za ruky, pokladal ich za vzácne.

Umelec hneď pri prvom stretnutí v Ríme s týmto pápežom pocítil akúsi spriaznenosť. Bronzová busta pápeža Jána Pavla II. sa nachádza i v Bratislave, v Múzeu Arthura Fleischmanna. Sochárova silná viera v Boha sa odrazila v mnohých dielach s náboženskou tematikou. Pre rímskokatolícke kostoly z jeho ateliéru vzišlo vyše 20 projektov.

A ešte na čosi nemožno pri tomto umelcovi zabudnúť – na jeho vodné sochy. Skonštruované boli z vodorovných listov plexiskla, po ktorých stekala voda. Prvú s názvom Pokrok a harmónia predstavil v roku 1970 na Svetovej výstave v Osake.

Vo filmovej trilógii Hviezdne vojny, v časti Impérium vracia úder, sa po prvý raz objavila jeho ďalšia vodná socha – Pocta objavu DNA. Neskôr si ju návštevníci mohli pozrieť na výstave Expo ’88 v Brisbane.

Bronzová socha vynálezcu nakladača Jamesa Andertona. 5 fotografií v galérii Bronzová socha vynálezcu nakladača Jamesa Andertona. Zdroj: Getty Images

Svetoznámy umelec Arthur Fleischmann bol nielen obdarený talentom od Boha, ale bol to aj mimoriadne láskavý a kultúrny človek. Pri každej svojej plastike či soche veril, že sa v nej skrýva Boží plán. V súkromí i vo svojej tvorbe nemal rád vyšliapané cestičky.

Trápilo ho, že sa nemôže vrátiť na Slovensko, zomrel necelé 4 mesiace po nežnej revolúcii – 2. marca 1990 na Tenerife. No svojim blízkym často rozprával rodinné príbehy, historky z výletov na Devín, bol hrdý na Alexandra Dubčeka, Bratislavu a Slovensko vždy pokladal za svoj domov.

A Slovensko na svojho slávneho rodáka nezabudlo. V centre hlavného mesta má na dome, v ktorom žil, pamätnú tabuľu a je tam zriadené múzeum s jeho krásnymi, svetom obdivovanými dielami.

Focus Media
VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×