Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Bol v skupine horolezcov, ktorá ako prvá prešla cez 61 tatranských štítov: V horách som chcel zabudnúť

29.01.2019 (3/2019) „Čo ak neprejdeme hrebeňom? Toľko nástrah, toľko prekážok! Treskúci mráz a víchrice, skala a ľad, sneh a lavíny. Neomrznem? Neklesnem únavou?“ Rudo Moric, Cez 61 končiarov, 1956, podľa rozprávania Ivana Kluvánka (92).
Bol v skupine horolezcov, ktorá ako prvá prešla cez 61 tatranských štítov: V horách som chcel zabudnúť
8 fotografií v galérii
Ivan Kluvánek
Autor fotografie: Reprofoto: Desana Dudášová

Subtílny, elegantný starší pán, ktorému sa v očiach stále blýskajú ohníky nezbedníka. Spoluzakladateľ slovenského skalolezectva Ivan Kluvánek je dnes mužom, ktorý pripomína viac bratislavského bonvivána alebo znalca dobrej kávy a mravov ako tvrdého chlapa, čo na lane neraz dokázal utiecť pred lavínami.

Kluvoš, ako ho volajú priatelia, nestarne. Svojou pozitívnou energiou dokáže nakaziť celé okolie.

Až natoľko, že mi čašník v cukrárni šepká do ucha: „Kto je tento úžasný človek?“ A ja odpoviem, celkom tichučko, aby som nepokazila čaro tejto chvíle: „Kedysi to býval priateľ a vrstovník mojich rodičov. Chlapec z Prayovej ulice. Prežil všetko zlé, čo musela stráviť jeho generácia a pozrite sa, stále sa teší zo života!“

Ako sa chalan, ktorý vyrástol v Bratislave, dostal k horám? Čo sa stalo, že vám tak veľmi prirástli k srdcu?

Lebo som bol sklamaný zo spoločnosti a z celého sveta. Preto som začal liezť, aby som zabudol. V 50. rokoch ma totiž, ako mnohých iných chlapcov z tak­zvaných lepších rodín, vyrazili z vysokej školy. Študoval som v 3. ročníku ,lesarinu‘ v Brne a niesol túto nespravodlivosť veľmi ťažko.

K horolezectvu ma pôvodne pritiahli chalani z našej Prayovej ulice (dnes Ulica 29. augusta v Bratislave). V partii nechýbal Lacko zvaný Čáro, Lojzo Kuchárik, bratia Valovičovci aj Edo Dubovský a ďalší. Chodievali sme na cvičné skaly na Pajštún, do Sološnice a tam sme trénovali.

Potom som narukoval a keď som sa vrátil z dvojročnej vojenčiny, bol som plný elánu. Napriek tomu, že ma aj od elitných výsadkárov ako buržoázny živel, ktorý sa vraj nedokázal vyrovnať s novými pomermi, vyhodili k pétepákom. Dlho som s chalanmi z ulice chodieval liezť a kým oni po čase s lezením prestali, ja som pokračoval s inými.

Môj odchod do hôr bol vždy aj únikom pred realitou. Od starých jamesákov som sa postupne na horolezeckom kurze na Popradskom plese naučil množstvo rozličných teórií, ale aj praktické znalosti, čo všetko treba mať v horách poruke, na čo neslobodno zabúdať a ako sa tam správať.

Dnes pripomína starý pán skôr bratislavského bonvivána. 8 fotografií v galérii Dnes pripomína starý pán skôr bratislavského bonvivána. Zdroj: Desana Dudášová

Začali ste teda na sebe pracovať a zdokonaľovať sa...

Pomaly som si získaval reputáciu. Už som pochopil, čo mi hory dávajú, prečo sú pre mňa očistcom aj spovednicou. A tak keď Arno Puškáš organizoval známu expedíciu Vysoké Tatry 1955, oslovil ma do vrcholového družstva.

O čo išlo?

Po prvý raz zdolať kolektívne hlavný hrebeň Vysokých Tatier v zimnom období expedičným spôsobom. Budovali sme základné tábory tak ako na expedíciách do najvyšších pohorí. Vlani vyšla o tomto počine krásna knižka Ivana Bohuša mladšieho so skvelými fotografiami Vladimíra Koštiala s názvom Expedícia Vysoké Tatry 1955.

Východiskom bolo Ľaliové a cieľom Kopské sedlo. Prechod, ktorý sa začal 22. februára, trval 10 dní. Stratégia taká, že paralelne s hrebeňovým družstvom šliapalo dolinami a cez sedlá údolné družstvo, ktoré nieslo zásoby a výstroj na bivakovanie na celý čas akcie. Bolo nás 24 a prešli sme cez 61 tatranských štítov.

Prečo mala táto akcia taký veľký význam?

Lebo týmto prechodom sa tatranským horolezcom pootvorili dvere do ázijských veľhôr najmä v rokoch 1958 až 1990. Naši horolezci pôsobili v himalájskych a iných svetových veľhorách, neskôr boli úspešní aj v Hindukúši. Už počas prvej hindukúšskej expedície dosiahli naši borci 17 vrcholov, z toho 6 šesťtisícoviek.

Ocitli ste sa niekedy v horách v ohrození života?

Viackrát. Keď mi život visel doslova na vlásku, myslel som si – toto je teda koniec. Na počudovanie nikdy nebol a ja som ešte stále tu! Vždy som si hovoril: Hádam spadnem, ale ešte sa o niečo pokúsim. A mal som šťastie, lebo mi to vychádzalo.

Po prvý raz som sa s veľkým nebezpečenstvom stretol na Hokejke, čo je západná stena Lomnického štítu, v roku 1957, tuším. Liezol som s istým chlapcom Juzkom Kubátom z Hradca Králové. Štartovali sme z Téryho chaty, nerobili sme si ťažkú hlavu z náročnej túry, ktorá nás čakala.

Keď vtedajší chatár Jardo Sláma videl, aké prečudesné lano máme, našťastie nám požičal kvalitné – Mammut. S dvoma lanami sme teda postupovali bez väčších problémov. Už sme boli takmer hore na štíte, keď sme sa vystriedali. Juzek išiel ako prvý, ja som ho istil.

Žiaľ, zacvakol sa na starú skobu, zrejme po Poliakoch, ktorí tu boli pred nami. A tá s ním vypadla do vzduchu. Keď popri mne letel do priestoru, iba som počul, ako nadáva. Padal dobrých 20 metrov, pripomínal vtáka a napokon ostal visieť. Lano mi bolestivo prešlo cez nohu, mäso mi spálilo takmer na kosť. Doteraz tam mám jazvu. Ale našťastie, kamaráta som udržal.

Problémom bolo aj to, že sme pod nami zlikvidovali všetky skoby, a preto som musel Juzka vyťahovať cez širokú ranu na poranenej nohe. Hoci sa situácia vyvinula pre nás dosť nebezpečne, táto túra mala dobrý koniec. Juzek sa vyšplhal hore ku mne a veselo sme išli ďalej.

No o rok neskôr, keď som sa vrátil z Kaukazu, sa zabil. Juzek skončil svoj život predčasne na Malom Kolovom štíte, kde mu opätovne zlyhala stará skoba. Mal na tie potvorské skoby smolu.

Na historických záberoch Ivana Koštiala, ktoré mapujú expedíciu Vysoké Tatry 1955. Východiskom expedície, ktorá sa začala vo februári, bolo Ľaliové a cieľom Koptské sedlo. Prechod trval horolezcom 10 dní. 8 fotografií v galérii Na historických záberoch Ivana Koštiala, ktoré mapujú expedíciu Vysoké Tatry 1955. Východiskom expedície, ktorá sa začala vo februári, bolo Ľaliové a cieľom Koptské sedlo. Prechod trval horolezcom 10 dní. Zdroj: Reprofoto: Desana Dudášová

Myslíte si, že tam hore je človek bližšie k Bohu?

Samozrejme. Trošku zarecitujem: Ja božských tam očí raz videl som jas a srdce si šepoce, spomnúc tých čias... To som vždy videl a cítil v horách. Uvedomil som si, že sa na mňa niekto díva. Krásne to vyjadrujú verše môjho obľúbeného romantického básnika Michaila Jurjeviča Lermontova. Milujem jeho poéziu, rovnako, ako ľúbim Kaukaz. Lebo človek je tam naozaj pánubohu najbližšie. Hory sú skutočne očistcom aj spovednicou.

Kaukaz sú pre vás najkrajšie hory?

Ťažko povedať, lebo naše Vysoké Tatry sú jedinečné a k nijakým iným sa nedajú prirovnať. Ale do Kaukazu som zamilovaný. Bol som tam osemkrát a teraz sa tam chystám opäť. Pre mňa kaukazským štítom nemôže konkurovať ani Hindukúš, ani Pamír.

V roku 1959 sa mi podarilo prvýkrát vycestovať na Kaukaz. S Tónom Hanzelom, Ivanom Bajom a s Ďurom Weinczillerom sme preliezli Schmadererov pilier na Scheldy-Tau, považovaný za ťažkú túru. Hoci sme tam dosť bojovali o život, prežili snežnú víchricu, všetko sme nakoniec s úspechom zvládli. Aj vďaka tomu mi v roku 1961 udelili titul Majster športu.

Na Kaukaze som neskôr vyšliapal na približne 30 vrcholov nad 4 000 metrov a nejaké päťtisícovky. Svojho času ma začali preto považovať za znalca sovietskych pomerov. To sú také paradoxy života.

Nie vždy sa však všetky expedície na Kaukaz skončili šťastne.

Na tragický výstup na povestnú Šcharu, ktorá kraľuje 2 kilometre vysokej Bezengijskej stene, sa nedá zabudnúť. Boli sme štyria – ja s mladým Viktorom Mikešom a druhú dvojicu tvorili Pavol Černík so Zdeňkom Studničkom. Najprv sme si išli Šcharu iba tak obzrieť a uskutočnili sme aj niekoľko tréningových túr.

Rusi nám povolili vyliezť len Tomaschekovým pilierom, výstup severnou stenou Šchary sme však nemali povolený. Vyrazili sme preto hore so zásobami na 4 dni. A môj parťák Mikeš začal špekulovať, prečo nejdeme tou severnou stenou, či sa naozaj bojím a podobne.

Jasné, že som sa aj bál. Však išlo skutočne o nesmierne nebezpečný výstup, ktorý smeroval cez 5 pásov ľadových bariér. Niektoré z nich boli kolmé alebo naklonené do previsov. Sneh, ktorý na ne napadal, ich tlačil dole, a tak sa občas rútili dolu stenou obrovské lavíny. Bolo to na prvý pohľad príšerné.

Všetci napokon súhlasili. Ale ráno, keď sme sa začali baliť, tí druhí dvaja už boli dávno pod stenou. Nepočkali na nás, napriek tomu, že sami nemali ešte v ľadovcových oblastiach veľa skúseností. My sme sa preto vybrali podľa plánu neľahkým Tomaschekovým pilierom. Keď sme boli v prvej tretine, zrazu to za rohom zadunelo, vo vzduchu sa ocitli milióny ľadových krištáľov. Mal som veľmi silný pocit, že sa našim dvom priateľom stalo nešťastie.

Nič sme však nevideli, a preto nám neostávalo nič iné, ako postupovať podľa plánu. Vždy večer z bivaku sme na priateľov kričali. Hľadali sme ich, no odpoveďou nám bolo, žiaľ, iba mohutné snežné ticho. Naši druhovia skončili tragicky v lavíne, ktorá ich strhla do údolia. Ich smrť ma hlboko poznačila, musel som sa vyrovnávať s vlastným podielom viny, že som im to nemal dovoliť.

O následných vyšetrovaniach zo strany sovietov aj našich ani nehovorím. Bolo to smutné, ťažké a bolestné. Ale takéto sú osudy horolezcov, ktorí majú priveľkú lásku k horám a pritvrdé hlavy na to, aby počúvali skúsenejších.

Kluvo, ako ho volali kamaráti, patrí medzi prvých slovenských horolezcov, ktorí prešli cez 61 tatranských štítov. 8 fotografií v galérii Kluvo, ako ho volali kamaráti, patrí medzi prvých slovenských horolezcov, ktorí prešli cez 61 tatranských štítov. Zdroj: Reprofoto: Desana Dudášová

Keby ste mali hodnotiť svoj život, čo bolo pre vás najkrajšie a čo najťažšie?

Najkrajšie nemôžem prezrádzať, to si nechávam ako tajomstvo. Najťažšie boli chvíle, keď sa mi zabili na horách kamaráti. Nielen na Kaukaze, ale napríklad aj na túre na východnej stene Baraních rohov vo Vysokých Tatrách. Bolo to tuším v roku 1970.

Išli sme štyria, nechýbal medzi nami vynikajúci český „pieskovcový“ horolezec. Bolo to v zime, zvrtlo sa počasie, začalo husto snežiť, fúkať, hučala víchrica. Išiel som s kamarátom Gertom ako prvá dvojica. Približne 60 metrov pod vrcholom som prekonal previs a na platni som zatĺkol 2 skoby. Zapol som sa do nich a zostal tam odpočívať.

Môj kamarát sa šplhal ďalej a keď bol asi 20 metrov nado mnou, odtrhla sa s ním lavína. Všetko preletelo okolo mňa. Spadol pod previs, pod ktorým sa v tom okamihu nachádzal práve prvý lezec Jozka Čihula z druhej dvojky. Nebol dobre zaistený, jeho skoba vyletela, lavína strhla aj jeho a so svojím spolulezcom sa pod nami zrútili dole.

Ako som držal lano, ruku som mal spálenú, náraz mi celkom oddrapil rukáv na vetrovke a zlomil mi rameno. Parťáka som napriek tomu vytiahol k sebe hore. Ale už sme vedeli, že je zle. „Nie sú tam,“ povedal Jozka a mal pravdu.

Kamaráti spadli až do doliny Zeleného plesa, ale my sme museli horko-ťažko dokončiť výstup. Lebo hrozilo čoraz väčšie lavínové nebezpečenstvo. Aj s touto tragédiou som sa musel dlho vyrovnávať.

Čo robíte v súčasnosti pre zdravie?

Pohyb je život, preto každý deň chodievam na minimálne dvojhodinovú prechádzku. Na striedačku na Kačín alebo cez Krasňany a kopec na Patrónku. A keď ozaj nemám čas, tak vybehnem iba na Kolibu a urobím si môj malý okruh. Teraz mám aj ďalšiu trasu – prejdem zo Šafárikovho námestia po Starom moste, po nábreží k Mostu SNP a odtiaľ na Námestie SNP.

Iba samotný fyzický pohyb staršiemu človeku nestačí. Musíme si trénovať aj myseľ. Mám rád verše, a preto si beriem na prechádzky vždy nejakú báseň od Lermontova, Heineho alebo Hálka a ako si tak kráčam, učím sa ju naspamäť. A čo sa týka stravovania, nejem veľa, ale ani nedodržiavam špeciálnu diétu.

Čerstvým, chrumkavým oškvarkom občas neodolám. V ostatnom čase však mäso veľmi neobľubujem. Prednosť dávam syrom a zelenine. Okrem toho mám vynikajúceho kardiológa MUDr. Juraja Papinčáka, ktorý sa mi tiež stará o zdravie. S dobrými priateľmi, ktorých mám našťastie stále veľa, si rád posedím vo vinárni pri poháriku kvalitného vínka. Nikdy však nie viac ako tri deci!

Žijem vcelku jednoduchý, ale príjemný život. Svet vnímam ako krásne miesto, ktoré si treba vážiť a ktoré by sme my ľudia nemali tak devastovať.

Pružná postava a húževnatosť mu pomohli často prekonať aj smrteľné nebezpečenstvá. 8 fotografií v galérii Pružná postava a húževnatosť mu pomohli často prekonať aj smrteľné nebezpečenstvá. Zdroj: Reprofoto: Desana Dudášová

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×