Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Odchod do kláštora: Michal Hudák absolvoval tajomné rituály na mieste, kde je takmer nemožné sa dostať

01.01.2019 (50/2018) V októbri podstúpil s bratom Alexandrom zaujímavú cestu medzi pravoslávnych mníchov, kam môžu vstúpiť len muži. Zažil tam Michal (49) magické rituály à la Meno ruže? Áno, zažil.
Odchod do kláštora: Michal Hudák absolvoval tajomné rituály na mieste, kde je takmer nemožné sa dostať
9 fotografií v galérii
Putujeme...
Autor fotografie: Archív M. H.

A nechal si to exkluzívne pre Život. Pretože je chlap a drží slovo. Od ostatného rozhovoru spred dvoch rokov nám zostalo niekoľko restov a toto bol jeden z nich. Pôvodne sa na grécky polostrov Atos, autonómny mníšsky štát, chystali vlani v lete, ale život im dovolil odísť až na jeseň tohto roka. Ale aj o Inkognite a rodine bude reč.

Pomerne často počúvam, že ten Hudák nerobí nič iné len Inkognito...

... (Smiech.) Áno, Inkognito je v rámci môjho televízneho výstupu jediné, čo robím už dlhší čas, ale rozhodne to nie je jediná činnosť, ktorou sa živím.

Ja to viem, ale hovorí sa aj to, že ti už ani úlohu v seriáli nedajú.

Už som to vysvetľoval, seriály sa točia hlavne v lete a ja som si pred pár rokmi povedal, že v lete sa chcem venovať svojim deťom a nie točiť s cudzími, napríklad. Inak mi cez prsty pretečú veci, ktoré nikdy nevrátim. Nie je nevyhnutné, aby som niekde hral.

Keď má niekto problém s tým, že mám sošku herca za to, že sedím v Inkognite, venujem ju všetkým hercom Slovenska a nech si ju rozpília na drobné časti, proste to sú malichernosti a hlúposti. Chcem robiť svoju robotu tak, aby bavila mňa, pretože potom bude jej výsledok baviť aj ostatných.

Nechcem chodiť do roboty s tým, že bŕŕŕ, dnes musím natočiť 18 obrazov, chcem skrátka robiť to, čo ma baví a stačí. Dalo by sa, samozrejme, robiť podstatne viac, ale radšej ešte požijem a užijem si život... (Smiech.) Čo sa týka Inkognita, je to normálne dobrý program a keď mám čas, veľmi rád si ho pozriem.

Máš sa rád?

Pozerám si ho hlavne preto, aby som, po prvé, videl, ako šikovne to režisér Tomáš Eibner zostrihal, a po druhé, vyvaroval sa toho, čo mi v už odvysielanej časti, povedzme, trochu uletelo. Stretávam veľa ľudí, ktorí žijú v zahraničí a Inkognito je pre nich spojením s domovinou. Večer po práci v USA či v Anglicku sa stretnú, urobia si večeru a spoločne ho pozerajú, lebo je únikom od denných problémov.

V ostatnom rozhovore bolo tvojím vianočným želaním nakrúcanie seriálu – kovbojky. Čo je s týmto projektom?

V tom čase boli náznaky, že sa niečo také bude diať, taký temný tarantinovský western. Odložili ho, skrátka visí kdesi v šatníku a čaká, kým doň veľkostne dorastieme.

Michal Hudák 9 fotografií v galérii Michal Hudák Zdroj: Stanka Topoľská

Tvoj druhý sen bolo naštudovanie muzikálu Balada pre banditu v Divadle A. Duchnoviča.

To poopravím, o tom sme snívali v čase, keď ešte žil môj druhý brat Sergej, s ktorým sme študovali v Kyjeve herectvo. Vtedy by to malo logiku, pretože by sme reálne hrali bratov. Medzičasom toto predstavenie naštudovali v Prešove, v Divadle Jonáša Záborského. Ešte som ho nevidel, ale chystám sa naň.

No a do tretice vtedy avizovaná udalosť – svadba syna Šimona, ktorá sa udiala 9. septembra 2017. V tejto súvislosti sa chcem opýtať, či si sa medzitým nestal starým otcom. Pomerne mladým, v lete budeš mať päťdesiat...

... takže asi k päťdesiatke dostanem vnuka.

Už je na ceste?

Pokiaľ viem, ešte nie. Synovi a neveste kvitujem, že svoju budúcnosť berú veľmi zodpovedne. Rozhodli sa, že sa najprv zahniezdia, po Novom roku by im mali odovzdať byt, na ktorý si vzali hypotéku, a sľúbili, že keď sa nasťahujú, naplánujú rodinu.

To, že si otec ženatého syna, si zvládol celkom dobre, ale predýchaš aj skutočnosť, že budeš dedo?

Ja sa na to teším. Pozri, aktuálne mám generačne rozdielne deti: 24- a 5-ročného syna a 14-ročnú dcéru. Každý má odo mňa potrebu dostať niečo iné, každému sa venujem inak.

Ako?

S najstarším synom riešim aj pracovné veci, pracuje v mojej brandži, v postprodukcii. Keby sme mali viac času, boli by sme schopní predebatovať celý deň. Je o čom. Dcéra Evka má úplne iné starosti, končí základnú školu a hoci je v háklivom veku, je veľmi milá a zodpovedná, príkladne sa stará o mladšieho súrodenca. No a do tretice mám 5-ročného syna Huga, ktorý si zase vyžaduje niečo iné.

Nezvyknú ti hovoriť, že si si na staré kolená „vyrobil“ vnuka?

Zvyknú, a podľa mňa je to hlú­posť. Vo vyspelých krajinách majú ľudia v mojom veku malé deti a nik sa nad tým nepozastavuje. Môj otec má tuhý koreň, nedávno oslavoval osemdesiatku, daj mu Pán Boh veľa zdravia, a ja verím, že to podľa jeho vzoru v rámci genofondu potiahneme ďalej. Nechystám sa do starého železa ani sa tak necítim. Na vnúča sa teda teším.

Bude sa hrať synovec so strýkom, lebo budú mať podobné záujmy. Keď k nám príde syn s manželkou, už len obzerajú Hugove veci a hovoria: Táto bunda je super, tieto džínsy a sveter nikomu nedávajte, to je pre nás, to nám odložte.

Už u nás majú poodkladanú plnú skriňu, ak to teda bude chlapec, tak už teraz je perfektne vybavený vrátane detskej izby. Podstatné je to, že všetky moje deti sa navzájom ľúbia a je krásne sledovať, ako sa môj dvojmetrový syn hrá s tým najmenším na kovbojov.

Moje vízum. 9 fotografií v galérii Moje vízum. Zdroj: Archív M. H.

Takže žiadna depresia pred okrúhlinami?

Žiadna. Musím si zaklopať, ja som teraz v takom šťastnom období, v dobrej kondícii, nedávno som začal cvičiť, všetko funguje, naozaj sa nemám na čo sťažovať.

Tak pekne plynie tento rozhovor, až sa bojím opýtať, ale skúsim. Syn sa už oženil a čo ty? Veď s partnerkou Denisou ste spolu už niekoľko rokov. Neuvažovali ste medzičasom o svadbe?

Nie je to téma dňa, necítime to ako potrebu, bavíme sa o nej len v súvislosti s tým, že u nás, žiaľ, neexistuje v prípade, že ten druhý zomrie, status partnera, ktorý môže napríklad dediť, čo je trošku nefér.

Ľudia predsa nemusia mať zákonite „techničák“ na to, aby mohli spolu normálne fungovať. Mnoho ľudí ho aj má, ale i tak sa po chvíli rozvedú. Inak smokingov mám dosť, tie by som v prípade svadby riešiť nemusel... (Smiech.)

To, že ste spolu, vieme aj z novín. Nedávno vás s partnerkou a najmenším synom „načapali“ počas výletu na Čachtickom hrade a hneď to nejaký návštevník poslal do denníka.

Päť ľudí tam bolo a práve toto niekto potreboval? My chodíme stále niekam, ak je možnosť, voľno a dobré počasie, ideme. Do lesa, na zrúcaniny hradov a zámkov, niekedy navštívime 2 až 3 hrady na Záhorí za deň, lebo nás to baví. Vyšliapeme na kopec, urobíme čosi pre svoje zdravie, niečo sa dozvieme, niečo pekné vidíme.

To je pekný koníček, ale poďme k tomu vášmu tajomnému výletu s bratom do Grécka. Presnejšie na polostrov Atos, nazývaný Agion Oros (čítaj Ajion Oros), teda Svätá hora.

Nebol som tam len s bratom, cestovali s nami dvaja pravoslávni duchovní – otec Ivan z Klenovej a otec Petro z Užhorodu. Oni boli garanciou, že dostaneme víza skôr.

Tam treba víza?

Áno, je to autonómny mníšsky štát (republika) a čaká sa na ne niekedy aj rok, lebo záujem zo strany pútnikov je obrovský. Človek potrebuje podpisy asi zo štyroch rôznych inštancií, aby tie víza dostal. Navyše ich udeľujú iba na 4 dni, dlhšie tam ostať nemôžete.

Ako sa tam dá od nás najjednoduchšie dostať?

Ideálne je priletieť z Bratislavy do Thessaloník, teda Solúna, a potom sa dopraviť do Ouranoupoli, mestečka na brehu mora, čo sú asi 2 hodiny autom od Solúna. Keďže na územie Atosu sa po pevnine nedostanete, tak odtiaľ pláva párkrát za deň buď malý trajekt, alebo ešte menšie lode. Na územie Atosu autá, okrem zásobovania a údržby, nesmú.

Mnísi tam totiž žijú v rôzne veľkých kláštoroch, mnohí bez elektriny a podobných výdobytkov. No a tou loďou sa pláva väčšinou do Dafni, kde je akoby colný úrad, hoci už na lodi pútnikom kontrolujú pasy a víza. Z colnice môžete ísť pešo alebo minibusom do najbližšieho kláštora.

Pohľad z kláštornej veže Karakallou. 9 fotografií v galérii Pohľad z kláštornej veže Karakallou. Zdroj: Archív M. H.

Naozaj tam nie je ani jedna žena?

Naozaj. Dokonca tam nesmú žiť ani zvieratá ženského pohlavia. Výnimku tvoria iba nekontrolované druhy ako psy, mačky, šakaly, diviaky, prípadne sliepky, lebo znášajú vajíčka. Inak napríklad na prácu používajú zásadne osly, nie oslice.

Kláštor, kde ste bývali, ste si mohli vybrať vopred? Zdá sa, že je to tam prísne, aké pravidlá ste museli dodržiavať?

My sme boli, našťastie, vďaka našim spolucestujúcim zorientovaní a vedeli sme, že sa nesmieme prihovoriť mníchom, oni nám áno. Niektorí mali na oblečení našitý znak, ktorý oznamoval, že sa rozhodli po zvyšok života mlčať. Inak oblečení, čakajúci na prijatie do rádu, mlčať nemusia.

O fungovaní v každom kláštore rozhoduje igumen, teda starec, ktorý má v ráde absolútne slovo. Igumeni tvoria parlament a v hlavnom meste Karyes si spomedzi seba volia najvyššieho igumena.

A ako je to s tým ubytovaním?

Atos je doslova posiaty väčšími či menšími kláštormi. Všetky sú pravoslávne, líšia sa jazykom bohoslužby, používajú grécky, ruský, srbský a bulharský... Ubytovanie si môžeš vybrať, ááále – nemusia ťa prijať. V princípe to funguje tak, že nech prídeš do ktoréhokoľvek kláštora, prijmú a pohostia ťa. Prinesú ti vodu, ouzo pálenku, robia ju sami, nejakú sladkosť, napríklad želé, a kávu.

No a potom sú 2 možnosti – buď majú voľno a môžeš ostať, alebo povedia, žiaľ, sme plní, musíte putovať ďalej. My sme takto spali v gréckych a v jednom ruskom kláštore, každú noc inde, lebo v každom môžete zostať iba jednu noc. Všetko je tam veľmi skromné, ubytovanie aj jedlo, ale čistučké a jedlo veľmi chutné.

Raz sme mali takú malú izbietku, 2 x 2 metre, posteľ, deka, perfektné to bolo, viac človek naozaj nepotrebuje. V ruskom kláštore sme zase spali v miestnosti s päťdesiatimi posteľami asi osemdesiati, všelijako, nohy pri hlave a opačne, iní na karimatkách, kde im dovolili.

Čo ste jedli?

Mnísi jedia dvakrát denne, ráno a večer, v stredu a v piatok nič, lebo majú pôst. Sú vegetariáni, ryby konzumujú len vo sviatok. Jedia a pijú to, čo si sami dopestujú, vypália a upečú. Nám sa ušiel chlieb, rôzne zeleninové prívarky z kelu či kapusty, na stole bola surová cibuľa, cesnak, raz sme mali fazuľovú polievku, výnimočne kúštik ryby, hovorím o 100-gramovej porcii, a keďže vtedy bol sviatok, tak aj víno.

Hoci porcie sú veľmi skromné, jedlo bolo veľmi chutné a stolovanie nádherné. Jedlo podávali na kovových tanieroch ako v stredoveku. Zvlášť sedia mnísi, zvlášť pútnici, zvlášť kňazi a všetko riadi igumen. Zazvoní a môžete začať jesť. Treba si švihnúť, pretože jeho výsadou, po tom, čo doje, je zazvoniť, čím ukončí stolovanie a nik sa viac jedla nesmie dotknúť.

Ak je na stole víno, pije sa na zvuk iného zvončeka. Počas stolovania sme si všimli, že jeden mních stál v jedálni mimo všetkých. Povedali nám, že na hanbu, lebo buď vyviedol niečo, čo nemal, alebo, naopak, neurobil, čo mal. Vďakou pútnikov za ubytovanie a stravu je to, že sa zúčastnia na ich bohoslužbe.

Interiér chrámu kláštora Xenofontos, dovolili mi ho nafotiť. 9 fotografií v galérii Interiér chrámu kláštora Xenofontos, dovolili mi ho nafotiť. Zdroj: Archív M. H.

A tie boli, ako sme v úvode naznačili, priam mystické.

Veruže boli. K ubytovaniu a jedlu sa pútnik väčšinou dopracuje okolo obeda a oni vám povedia: Zložte sa, lebo o 15.30 sa začína večurňa, teda večerný obrad. Znie to zvláštne, ale oni sa riadia byzantským časom, čo znamená, že k nášmu musíme pripočítať 6 hodín. 

Večurňa trvá asi 3 hodiny, počas nej sa stojí. Majú tam síce také tyče, o ktoré sa môžeš oprieť, ale je to urobené tak, že je pohodlnejšie stáť. Modlitby sa riadia rozvrhom života mníchov – 8 hodín sa modlia, 8 hodín pracujú a 8 hodín majú osobné voľno.

Po večurni je spomínaná spoločná večera a spať sa ide pomerne skoro, lebo už od druhej v noci chodí mních a búchajúc palicami upozorňuje, že sa začína ranná, teda utreňa bohoslužba. Tá trvá 5 hodín, tiež postojačky, až kým nevyjde slnko. Napriek tomu, že obe bohoslužby trvajú dlho, po celý čas stojíte a málo spíte, vôbec nie ste unavení.

Vy ste boli v gréckych a jednom ruskom kláštore. Rozumel si bohoslužbám v starobyzantčine?

Minimum, v ruštine áno, ale niektoré veci ti aj v byzantčine postupne dochádzajú. A obe sú neskutočne magické. Nie som prudko praktizujúci veriaci, pre mňa bola táto cesta duchovná záležitosť, zahĺbiť sa do seba, a presne o to tam ide. Podľa môjho pozorovania po nejakej hodine, či chceš, či nechceš, sa začínaš modliť.

Netvrdím, že to, čo oni, je to akási tvoja vnútorná modlitba, zahĺbenie, je jedno, ako to nazveme.

Skrátka, zrazu sa zamýšľaš nad takými vecami, na ktoré za normálnych okolností nemáš čas, nemáš prečo, na povrch vychádzajú veci z najhlbších útrob tvojej duše – analyzuješ svoje vzťahy, nedopovedané veci, veľmi veľa vážnych vecí riešiš v hlave, ale vo veľmi príjemnom, až mystickom prostredí, v tme, so zatvorenými očami v sprievode magických spevov – naozaj to vyzerá ako z filmu Meno ruže.

Beží rituál, oni chodia po tých svojich trajektóriách, je to neuveriteľná mágia, niečo úžasné, neuveriteľné. Škoda, že sa tam nesmie fotiť ani točiť video, aby som to mohol ukázať.

Tam je to tak nastavené a oni to podľa mňa dobre vedia, že počas bohoslužby je človek prinútený vyvrátiť sám pred sebou dušu naruby, vydiskutovať si veci a odísť lepší, čistejší, oslobodený... To lizne každého, aj najväčšieho bezbožníka, lebo okolnosti sú také, že to jednoducho funguje. Stovky rokov.

Čo si si odtiaľ okrem čistej hlavy a duše priniesol?

Majú tam malé obchodíky s vlastnými výrobkami, vonné oleje, olivový olej, víno, ouzo. Ja som si priniesol vodu zo svätého prameňa, je veľmi chutná, taká mäkká, môjmu „bratovi“ Mariánovi Čekovskému vonný olej. Šokovi (Jurajovi Tabačkovi) zase špeciálnu ikonu so svätým Jurajom a sebe fľašu vína...

Koho vzácneho si tam stretol?

Napríklad brata Ioanikija, nesmierne láskavého, obohacujúceho a múdreho človeka. Ukážem ti ho na fotkách, mám od neho povolenie.

Ešte sa tam s bratom vrátite?

Určite. A nielen s bratom. Keď sme rozprávali naše zážitky priateľom, nazbieralo sa viac ľudí, ktorí by radi išli s nami. Navyše, za tých pár dní toho veľa nestihneš, stále je tam aj v sebe čo objavovať.

Uprostred debaty: brat Ioanikij, otec Ivan, otec Petro a ja. 9 fotografií v galérii Uprostred debaty: brat Ioanikij, otec Ivan, otec Petro a ja. Zdroj: Archív M. H.

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×