Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Dušan Cinkota po 6 rokoch vo väzení: Bojím sa o budúcnosť, veľkolepý plán B zatiaľ nemám

31.12.2018 (51/2018) Dušanovi Cinkotovi (48) sa po šiestich rokoch za mrežami od základov zmenil život. Od svojho prepustenia má v sebe zmes emócií, ktoré nevie opísať. „Nie som zastabilizovaný a ani neviem, či mám byť,“ tvrdí.
Dušan Cinkota po 6 rokoch vo väzení: Bojím sa o budúcnosť, veľkolepý plán B zatiaľ nemám
4 fotografie v galérii
Herec sa po šiestich rokoch dostal na slobodu.
Autor fotografie: Miro Miklas

Pred nami sú Vianoce. Ako ste tieto sviatky v posledných rokoch prežívali s vedomím, že ich nemôžete stráviť so svojimi blízkymi?

Všetko je pred Vianocami citlivejšie, preto aj pocity sú prirodzene smutné. Ale to sa vo väzení netýka len Vianoc, veľmi podobné je to aj v lete. Keď si zrazu uvedomíte, že ľudia chodia s rodinami na dovolenky, ale vy nemôžete, nedá sa... Každý pocit bezmocnosti vyvoláva smútok, čo je ten lepší prípad, pretože môže vyvolávať aj hnev. To je potom omnoho horšie.

Stretli ste sa za múrmi väzenia aj s takým hnevom?

Pravdaže, tam je všehochuť.

Ako sa vám tam darilo kľučkovať v rámci medziľudských vzťahov?

To mi povedzte (úsmev)? Neviem. Aj životom človek kľučkuje, preto to nie je iné ani tam. Samozrejme, bez pomoci ďalších by to nešlo. Funguje to tam rovnako ako v bežnom živote.

To znamená, že ľudí, ktorých okolo seba máte, si istým spôsobom musíte zaslúžiť. Rozdiel je len ten, že vo väzení to vidíte jasnejšie, pretože svet tam je menší. Často však opakujem, že to je paralelný svet so svetom vonku.

Niektoré pravidlá v takých zariadeniach sú často na hranici ľudskej dôstojnosti. Ako sa vám na to zvykalo?

Ani vonku človek nemá rád, keď ho niekto urazí alebo poníži. Tu však máte na výber. Ak nechcete, s takým človekom sa nemusíte vôbec stretávať. Tam na výber nemáte a je na vás, ako sa s tým vyrovnáte. Osobne som sa v prvom rade snažil, aby ma pobyt tam nezmenil, aby som sa nestal takým živelným ako poniektorí.

Ako sa mi to podarilo? Neviem. Neviem, odkiaľ ku mne prúdila energia, ktorá mi dala silu, aby som sa z toho nezbláznil. Vysvetľuje sa mi to ťažko (úsmev).

Skrátka, keď nemáte na výber, musíte si nejako poradiť a poradíte si podľa toho, aký ste. Preto sa hovorí, že za mrežami nikto nič neutají. Tam sú všetci ako otvorené knihy. Je to malý priestor s veľkými vplyvmi a vy nemáte také možnosti kľučkovať. Dá sa povedať, že na každom kroku prechádzate ohňom a veľmi rýchlo sa ukáže, aký ste.

Niekto sa z toho zrúti, niekto ostane sám zo seba pozitívne prekvapený, niekto sa zo seba zhrozí a na základe toho má následne možnosť s tým ďalej pracovať. Ak, samozrejme, máte k dispozícii dobrého psychológa. Ja som zažil jedného, s ktorým som robil dramatoterapiu v Ružomberku. Výsledky boli úžasné, ale, žiaľ, dlho na tom mieste nevydržal.

Manželka Zuzana porodila koncom septembra ich prvé dieťa. 4 fotografie v galérii Manželka Zuzana porodila koncom septembra ich prvé dieťa. Zdroj: Archív NMH

Z vášho rozprávania mám pocit, že v rámci životnej situácie, v ktorej ste sa ocitli, ste mali tak trošku šťastie v nešťastí.

Otvorene môžem povedať, že v celom tom nešťastí som mal veľa šťastia. Ak by som ho však nechcel, mohol som tam celý čas len tak prežiť a vnútorne by sa so mnou nič neudialo. Lenže čas, ktorý som tam strávil, som nechcel len tak premrhať. Nemám rád, keď sa hovorí, že čas letí...

Podľa mňa to tak nie je. Dokonca po istom čase som nechcel, aby mi uletel ani ten čas tam. Pri toľkých rokoch som ho chcel prežiť plnohodnotne a nie schovávať sa pod posteľ či plakať do vankúša. Samozrejme, aj takí tam boli, ale takto som to nechcel.

Takže, čím ste si vypĺňali čas?

Veľa som čítal a mnohých som možno priviedol ku knihám. Robil som aj knihovníka. Najskôr o knihy nebol záujem, ale po čase som mal čo robiť, aby som ich stíhal nosiť. To bol dôkaz toho, že sa tam naozaj začalo čítať a moja práca nebola len tak pro forma. Naopak, mala svoj zmysel.

Veľa som tiež písal a potom som robil, čo sa dalo, lepšie povedané, čo mi dovolili. Dva roky som robil divadlo, hral som tiež na gitare. Tú mi poslali priatelia z Bystrice, ktorí majú obchod s hudobninami. Dokonca som na nej pár ľudí naučil hrať.

Keď sme sa bavili o šťastí v nešťastí, tak ďalším takým šťastím je vaša manželka, ktorá sa rozhodla pri vás po celý čas stáť.

Áno, je to tak. Ona to však len tak skromne, pekne okomentovala: „Keby si to nebol ty, tak by som možno nečakala.“ Alebo tiež vravela, že som si to zaslúžil. Osobne to skôr vnímam ako také zdvorilostné komplimenty. Je dobré, keď sa medzi partnermi vymieňajú, ale v skutočnosti to bolo tak, že som Zuzku nechal, aby sa sama rozhodla.

Najskôr som jej navrhol, aby sme to zabalili, nech si nájde iné šťastie, lebo toto na šťastie nevyzerá. Ona ma však úplne zrušila s tým, že na niečo také ani nemám myslieť. Rozhodla sa sama a keď sa už tak rozhodla, mojou povinnosťou bolo splniť všetky náležitosti voči nej.

To znamená, že som v istom momente prestal bojovať. Keď totiž bojujete príliš dlho, úrady to vnímajú tak, že ste sa nezmierili s trestom a nemajú vás prečo pustiť skôr na slobodu.

Rozhodol som sa s bojom prestať a robiť všetko pre to, aby som sa z väzenia dostal o dva roky skôr. Musel som sa snažiť, neurobiť žiadnu chybu. A poviem vám, bolo veľa možností, nástrah, polien, intríg, ktoré som musel ustáť. Prešiel som tým s čistým štítom, na čo som patrične hrdý a teším sa, že to vyšlo. Prirodzene, boli aj takí, čo im to nevyšlo, ale trošku si za to mohli sami.

Z mestského bytu sa odsťahovali. Zuzana túžila po domčeku so záhradkou. 4 fotografie v galérii Z mestského bytu sa odsťahovali. Zuzana túžila po domčeku so záhradkou. Zdroj: Archív NMH

Teraz je pred vami nová kapitola života, k tomu bábätko. To musí byť v porovnaní s tým, čo máte za sebou, hotový raj na zemi.

To ste pekne povedali, aj ja by som to rád takto cítil, ale som opatrnejší. Od môjho prepustenia mám v sebe zmes emócií. Najskôr prišiel strach z toho, čo s nami bude ďalej, ako sa zabehnem, zaradím, začnem pracovať, zarábať... Do toho sme sa museli presťahovať, lebo sme bývali na piatom poschodí bez výťahu v meste. Zuzka chcela kúsok zeme, nejakú trávičku, záhradu. Aj sa nám to podarilo, teraz máme byt so záhradou na prízemí bez výťahu (klope na drevo).

Zdravotne sa prihoršilo otcovi, pretože jeho boj s rakovinou bol ako na hojdačke, ale v priebehu toho času dvakrát zlyhalo srdiečko aj mojej mame. Potom Zuzka porodila, o týždeň nato zomrel môj otec a nasledujúci týždeň som zas mal narodeniny. Taký bol len môj október. Oleg je už síce na svete, ale všetko sa to stále takto melie.

Svoje pocity momentálne ani neviem opísať. Nie som zastabilizovaný, ani neviem, či mám byť. Viem, že si dokážem užiť každú chvíľu, viem oddychovať aj zapnúť a ísť na sto percent. K tomuto všetkému mi ešte pribudla širšia zodpovednosť. Pomenoval som ju tak, pretože doteraz som poznal, čo je zodpovednosť, aj čo je nezodpovednosť. A tú som si kedysi vedel užívať. Chcel som totiž vedieť všetko trošku viac a lepšie ako ostatní.

Teraz s bábätkom prišla širšia zodpovednosť. Preto si už nemôžem užívať nezodpovednosť, lebo už nezodpovedám a nebojujem len sám za seba, už sme tím. Som otec a je to krásne. Rád by som však mal menej strachu. Na tom teraz trošku pracujem.

Bojím sa o budúcnosť. Asi to súvisí s prácou, lebo jej ešte nie je tak veľa. Ak by som to mal nejako zadefinovať, tak poviem, že momentálne zbieram drobné, ale hlavné je, že máme čo jesť, zaplatíme si nájom a zatiaľ fungujeme. Uvidíme, čo bude. Ja sa však roboty nebojím. Naopak, milujem ju.

Zatiaľ neprišla žiadna väčšia ponuka?

Bola jedna divadelná, črtá sa niečo v televízii, ale o tom ešte nechcem hovoriť, pretože ešte nič nie je isté a veľkolepý plán B nemám (smiech).

A čo otcovské povinnosti? Kúpete, prebaľujete, pomáhate s malým?

Keď sa pokakal, tak som ho hneď ako prvý osprchoval. Zuzka sa zľakla, ako ho chytám, ale ani neviem ako, hneď som vedel, čo mám robiť, ako ho mám držať. Takže ho aj kúpem, aj ho viem prebaliť, lenže teraz mám problémy s ramenom, takže to robí Zuzka. Od úplného začiatku ho viem uspať. Dokonca sa mi stáva, že pri ňom niekedy uspím aj sám seba (smiech).

Už sme spolu mali niekoľko vážnych rozhovorov o živote. Verím, že mu to v tej malej hlavičke niekde v podvedomí ostane. Chcem mu dať čo najviac múdrosti, najmä aby vedel predchádzať chybám.

Raz som môjmu otcovi povedal vetu, ktorú som kdesi začul o tom, že človek sa učí na vlastných chybách. Otec mi na to povedal: „Múdrejší sa však učí na chybách iných a ešte múdrejší chybám predchádza.“ Odvtedy poskakujem medzi prvým a tretím schodíkom a najčastejšie medzi prvými dvoma (smiech).

Aké plány máte na Vianoce?

Na Vianoce sa veľmi teším. Budeme ich tráviť doma sami, 25. decembra navštívime Zuzkiných rodičov vo Zvolene a 26. zas moju rodinu v Banskej Bystrici. Zuzke som navyše musel sľúbiť, že na Silvestra nevezmem žiadnu robotu. Počas silvestrovských osláv som totiž vždy pracoval, ale teraz budem tráviť čas s rodinou. Budúci rok už vraj môžem, ale teraz nie (smiech).

Syn Oleg robí obom obrovskú radosť. 4 fotografie v galérii Syn Oleg robí obom obrovskú radosť. Zdroj: Archív NMH

VIDEO
© Život Publishing, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich prevádzkovateľ portálu.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×